„UŽ“ a „EŠTE NIE“
S týmto slovným spojením sme sa už pravdepodobne stretli. Aj v minulosti som ho spomínal. Tieto slová určujú dva mantinely, medzi ktorými sa pohybujeme. Sú to duchovné mantinely predovšetkým, ktorými je určený a definovaný náš pozemský, ale aj duchovný život. Často sa dnes píše, že keď niekto prekročí nejakú hranicu, tak prekročí isté mantinely. My to v tej duchovnej oblasti ani vlastne nemôžeme urobiť. Minulosť sa nedá vrátiť a budúcnosť sa nedá urýchliť. To „už“ sa stalo príchodom Pána Ježiša Krista na tento svet, Jeho narodením v Betleheme. To „ešte nie“ sa ešte nestalo, je to Jeho druhý príchod, ktorému hovoríme aj parúzia. Medzi týmito hranicami prebieha náš život. Smerujeme k tomu, približujeme sa k tomuto dni, o ktorom nikto nevie, kedy príde. Deň Pánov príde ako zlodej v noci (1Tes 5,2), to nám pripomína apoštol Pavel – a my sme to pomerne často počuli aj v závere cirkevného roka. Príde nečakane, uprostred obyčajných, všedných a možno aj rutinných činností. Zlodeja vlastne nikto nečaká. Málokto by povedal, že k nemu v noci zlodej príde. Ak by vedel, že príde, tak si možno na neho aj počká a možno by sa pokúsil mu v tom aj zabrániť, čo plánoval vykonať. Taký bude aj deň Pánov. Sú tu znamenia, že sa tak bude diať. A ten čas sa približuje každým dňom.
Mnohé zasľúbenia z Biblie sa už naplnili. Myslíme v tejto chvíli najmä tie zo Starej zmluvy, Tak napr.: „Ajhľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Imannuel.“ (Iz 7,14) To sa naplnilo na prvé Vianoce. Prorok Izaiáš to vravel, Boží ľud to počúval. Stal osa tak približne 700 rokov pred jeho narodením. Mnohí sa toho nedožili. Možno túžili, ale nedočkali sa. Aj dnes sme spievali piesne, ktoré to pripomínali: „Ajhľa, tu sú tie dni, po ktorých už dávni proroci túžili, nám ich oznámili, doba zasľúbenia, nášho vykúpenia.“ (ES 30,2) A Pán Ježiš to potom neskúr svojim poslucháčom pripomenul: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uší, že počujú. Lebo hovorím vám, že mnohí proroci a spravodliví žiadali si vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli a počuť to, čo vy počujete, ale nepočuli.“ (Mt 13,16-17) Predpovedali, túžili, no nedožili a toho. Ježišovi súčasníci, vtedajšia generácia dostala tú milosť zažiť to priamo – akoby všetko v priamom procese. A neuverili. V Betleheme sa teda naplnilo aj to slovo, ktoré bol dané už v rajskej záhrade, dané hadovi ako trest: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo, ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (1 M 3,15) Tento verš sa označuje ako proto-evanjelium, teda prvé zasľúbenie o narodení nášho pána a Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. Alebo to, čo píše Ján: „Milovaní, teraz sme dietky Božie a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budíme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“ (1 J 3,2) Ešte to nie je zjavné, čím budeme. Ešte sa to neukázalo v plnej sile a intenzite. A ap. Pavel to v hymne lásky napísal: „Doteraz vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár.“ (1 K 13,12)
Aj prvotní kresťania to tak prežívali, že žijú posledné časy. Ap. Pavel písal do Korintu list, v ktorom spomína, že nás „zastihol koniec sveta.“ (1 Kor 10,11) A je to tak, že od Kristovho príchodu na tento svet – toho prvého, žijeme na konci vekov. Oni to takto vtedy prežívali. Očakávali skorý príchod Pána. Dvetisíc rokov a nič. Doteraz neprišiel. Pán Ježiš povedal: „O tom dni, ani hodine, nevie nikto, ani syn, jedine Otec.“ (Mt 24,36) Ježiš, ako vtelený Boží Syn nemal o tom vedomosť. A keď si prvotní kresťania mysleli, že koniec je blízko, tak ap. Pavel ich napomenul: „A keď je reč o príchode nášho Pána Ježiša a o tom, že sa spoločne zhromaždíme k Nemu, prosíme vás bratia, nedajte sa tak ľahko sklátiť v presvedčení, alebo zastrašiť ani duchom ani slovom, ani listom údajne naším, akoby deň Pánov už nastával. Nech vás nikto nijako neoklame.“ (2 Tes 2, 1-3) A ďalej pokračuje: „Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť a povyšovať nadovšetko, čo sa menuje Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.“ (2 Tes 2,3-4) Je to Antikrist. Mnohí si mysleli, že je to ruský prezident. On si myslí, že je geniálny vodca, svet si myslí pravý opak. Keď je vojna, tak vždy prichádzajú ekonomicky ťažké časy. Práve také časy dávajú priestor populistom, aby zmanipulovali ľudí. Tak tomu bude na konci vekov. Tak sa deje aj v týchto časoch.
Dnešná druhá adventná nedeľa je venovaná Pánovmu druhému príchodu. Počujeme apokalyptické Jeho slová z evanjelií (Lk 21,25-36) . A k tomu možno priradiť aj paralelu u Matúša: „Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Ale kto vytrvá až do konca, bude spasený. Toto evanjelium o kráľovstve bude sa zvestovať po celom svete a potom príde koniec.“ (Mt 24,12-14) A on sa blíži. Pán Ježiš Kristus je na ceste. Je tu mnoho neprávosti, ťažko sa dovolať spravodlivosti aj v našej spoločnosti. Pred pár dňami mi telefonovala sestra Emília, s ktorou som bol na Patmose. Prosila ma: „Pavel, myslí na môjho syna, dostal infarkt a potrebuje modlitebnú pomoc a podporu.“ Neskôr mi vysvetlila, že jej syn je advokát, zastupuje jednu rodinu, ktorú mafia pripravila o dom. Bojuje čestným spôsobom. Vedie zdravý životný štýl, nepije, nefajčí, má 50 rokov a prišiel infarkt. A na 30 percent má poškodené srdce. To je len jeden z mnohých prípadov, keď neprávosť vrcholí. Takých je mnoho. Neprávosť narastá, ochladne láska mnohých. Tak sa aj stalo tiež v mnohých prípadoch. Jedno rastie, druhé klesá. Aj my ste to zažili v našom zbore. Poklesol záujem o spoločenstvo, o Božie slovo, o duchovné záležitosti. A napĺňajú sa slová zo Zjavenia: „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku.“ (Zj 2,4) Tá prvá láska, ktorá nám vyšla v ústrety už pri krste. Boh nás vo všetkom predbehol, my len dobiehame. Tak to vyznáva Ján: „my milujeme, lebo On prv miloval nás.“ (1 J4,19)
A opäť v Božom slove čítame: „Podľa Jeho zasľúbenia očakávame nové nebesá a novú zem, v ktorých spravodlivosť prebýva.“ (2 Pt 3,13) Pán doteraz neprišiel preto, lebo nám zhovieva, aj keď ho veľmi aktívne čakali už prví kresťania. Boli a aj sú aj posmievači, o ktorých čítame aj v Biblii: „Predovšetkým vedzte, že posmievači, žijúci podľa svojich telesných žiadostí, prídu v posledné dni s výsmechom a povedia: Čože je so sľubom o Jeho príchode? Veď odkedy otcovia pomreli, všetko tak zostáva od počiatku stvorenia.. To jedno nech vám je zjavné milovaní, že jeden deň u Pána je ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Nemešká Pán so zasľúbením, ak osa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2 Pt 3,4.8.9) Takže odpoveď už poznáme – Pán nám zhovieva. To je doba milosti v trvaní dvetisíc rokov, keďže doteraz ešte neprišiel. Ďakujeme, že má s nami toľko trpezlivosti. My by sme ju už dávno stratili!
A ešte hodno by bolo spomenúť, znakmi blížiaceho sa Pánovho príchodu sú aj slová ap. Pavla, píše svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi: „Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale majúc svrbľavé uši, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom striezlivý, znášaj protivenstvá, plň povolanie evanjelistu, konaj si službu.“ (2 Tim 4,3-4) Aj to sa napĺňa v týchto časoch – ľudia veria radšej bájkam. My sa tomu čudujeme, nechceme sa s tým zmieriť, no v Biblii je napísané ozaj všetko. Aj to. Ján Werich, český legendárny herec spieval kedysi pieseň: „Čtete Bibli, tam všechno je.“ Je tam naozaj všetko. To sú posledné časy, o ktorých čítame v Biblii dvetisíc rokov dopredu. Nie tak dávno som čítal jeden veľmi zaujímavý rozhovor o tom, ako jeden teológ sa vyslovil v tom zmysle, že: „Biblia je tak dôležitá kniha, ktorú nemôžeme zveriť iba teológom!“ Aj z tohto dôvodu by sme mali v tomto adventnom čase venovať pozornosť nielen historickému adventu Pána Ježiša (UŽ), ale s rovnakou dávkou pozornosti by sme sa mali venovať aj všetkým tým zasľúbeniam o Jeho druhom príchode (EŠTE NIE). UŽ a EŠTE NIE. A medzi tým prebieha náš život. Môj, aj Tvoj.. Životy všetkých nás v tejto generácii. Martin Luther povedal, že keby vedel, že zajtra je koniec sveta, dnes ešte zasadí jabloň. To má zmysel.
Chcem sa povzbudiť slovami z nášho textu, sú to autentické slová nášho pána: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ On vytrval až do konca. On to nevzdal na tej svojej krížovej ceste. Vytrval až do konca a vydobyl nám spasenie. Povzbudzuje aj nás k tomu všetkému. Tak, ako vytrvali naši rodičia, vytrvajme aj my. Neodskočme, neuhnime, aj keď neprávosť bude ďalej rásť. Nech sa naša láska neumenší a celkom nevyhasne. Včera som bol na návšteve v Mengusovciach a tam som na stene nad sporákom v kuchyni videl nápis, ktorý ešte poznám z detstva: „Jáť pak a dům můj sloužiti budeme Hospodinu.“ (Joz 24,15) Chcem vás k tomu povzbudiť , k vytrvalosti, trpezlivosti až do konca! A veľmi účinným spôsobom nás k tomu povzbudzuje aj dnešná nedeľná epištola:
„Netraťte teda dôveru, kynie jej veľká odmena. Treba vám vytrvalosti, aby ste vyplnili vôľu Božiu a dosiahli zasľúbenie. Lebo ešte máličko a príde Ten, ktorý má prísť a nebude meškať. Môj spravodlivý bude žiť z viery, ak sa však zbabele utiahol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenia. Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli, my sme veriaci, aby sme si zachránili život.“ (Žid 10,35-39) Haleluja Amen