Aj Boh má svoj advent
Na advent sa tradične pozeráme ako na čas očakávania. My čakáme a aj očakávame.. A vieme, kto má prísť. My vieme Koho očakávame.. A vieme aj to, že náš advent nie je čakaním na Godota. Pod týmto slovným spojením sa ukrýva názov absurdnej drámy Samuela Becketta – Čakanie na Godota. Celý dej sa odohráva v očakávaní práve na neho Nikto nevie, kto to je. Celý dej je sústredený na to, že má prísť. Hra končí tým, že nakoniec ani nepríde. Náš advent rozhodne nemá túto podobu. My vieme, Koho očakávame a Kto nakoniec aj na samotné Vianoce príde. Náš advent takto prežívame a pripravujeme sa na Toho, ktorý má prísť a ktorý reálne prišiel na tento svet pred 2.000 rokmi na prvé Vianoce. Jeho prvý fyzický príchod si duchovne sprítomňujeme a prežívame – a to je náš advent, ktorý má vždy svoju duchovnú hĺbku.
A napadla Vás niekedy aj myšlienka – a čo Boh? Aj On môže na niečo čakať? Aj o tom chceme spolu uvažovať a premýšľať v tejto adventno-vianočnej úvahe. Niekto advent úplne preskočí a má už hneď Vianoce. Stretávam sa aj s tým, že niekto si zdobí stromček už hneď začiatkom decembra. Je to hlboké nepochopenie adventu, jeho významu a zmyslu. Advent má však svoj hlboký význam a aj svoje odôvodnenie. Je to predsa doba očakávania a aj naplnenia na tie dávne zasľúbenia. Izaiáš 700 rokov pred narodením Pána napísal: „Ajhľa panna počne a porodí Syna..“ (Iz 7,14) A pred narodením Pána Ježiša Krista plných 400 rokov Boh bol úplne ticho. Boli doby, keď Boh hovoril, bola aj doba Božieho mlčania. A potom na scénu vystúpil Ján Krstiteľ a tak všetci si mysleli, že On je Ten Mesiáš. V istom okamihu svojho života, po jeho uväznení sa dostal do krízy a za Ježišom poslal svojich učeníkov s otázkou: „Či si ty ten, čo má prísť a či iného čakať?“ (Mt 11,3) Napriek tejto jeho chvíľkovej pochybnosti o Mesiášovi o ňom Kristus povedal v tej istej kapitole o niekoľko veršov povedal: „Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa, ale kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on.“ (Mt 11,11) V advente často počujeme aj o tejto postave predchodcu nášho Pána. Advent – to všetko si pripomíname a ešte aj mnoho iného – a má zmysel si to všetko pripomínať. Pripomínať a zároveň opakovať z viacerých dôvodov. Veľa nám toho uniká, tak aj preto ponúkam tento zaujímavý citát: „Povedané bolo už skoro všetko, ale málokto počúva, preto má zmysel to opakovať.“ (L. Pasteur) A tak si to rok čo rok opakujeme a pripomíname. Zdalo by sa, že vianočný príbeh, každoročne sa opakujúci, je taký známy. A boli by ste veľmi prekvapení. Skúste sa otestovať. Skúste si tento príbeh, aj s kontextom rozpovedať pre seba.. Ako dopadol?
A očakávame na ten čas, sprítomňujeme si tie očakávania. Ale skúsme to aj otočiť. Ako my očakávame, tak aj Boh očakáva. Podľa čoho to konštatujeme? Aj podľa toho, že Jeho Syn Pán Ježiš Kristus povedal: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi, vojdem k nemu a budeme spolu stolovať.“ (Zj 3,20) Je to veľmi známe slovo nášho Pána z posledného listu siedmim cirkevným zborom v Malej Ázii – do Laodikei. On je ten klopajúci na dvere ľudských sŕdc, ktoré sa vždy otvárajú iba zvnútra. Nikde sa netlačí, nikde nevstupuje na silu. On čaká pri dverách tvojho srdca. Mohol by ich otvoriť tak, ako to čítame v tom predchádzajúcom liste do Filadelfie: „Toto hovorí Svätý a opravdový, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí a zatvára tak, že nikto neotvorí.“ (Zj 3,7) Mohol by ich tak ľahko otvoriť, no musí byť to individuálne. To je ten najvýstižnejší obraz, ktorý tu Pán používa. Poznáme ho za tie roky veľmi dobre. Je vzatý z bežného života, z toho čo Pánovi bolo veľmi blízke. Používal obrazy a slovné spojenia z vtedajšieho každodenného života, ktorým každý rozumel. Žiadna ťažká a zložitá teológia s dlhými súvetiami a komplikovanými slovami. Pán sa rozhodne nevtiera, nepodlizuje sa, nie je lichotník a nedáva komplimenty! A stojí tak trpezlivo pri dverách ľudského srdca , keď otvoriť sa dá naozaj iba zvnútra. A to musí byť veľmi osobné. To má urobiť každý sám za seba – v tej slobode, ktorú má a ktorú dostal. A iste – a nemusí tak vôbec urobiť. Je to jeho úplne slobodné rozhodnutie. Sú mnohé výjavy, nádherné diela, ktoré vznikli na základe tohto biblického verša. Podľa neho v roku 1854 namaľoval Wiliam Hunt prvé dve verzie obrazu Svetlo sveta. Tretiu verziu zhotovil o päťdesiat rokvo neskôr (nájsť sa dá cez Google). Tá tretia vetzia visí v katedrále sv. Pavla v Londýne. Ježiš je ako pútnik, ktorý stojí pri dverách, ktoré sú zarastené burinou. Vyzerajú tak, akoby ich priam celé stáročia nikto neotvoril. Kritika prijala tento s miernymi rozpakmi, keď tvrdili, že všetko je na obraze v poriadku, len pripomenuli maliarovi: „Zabudli ste namaľovať kľučku!“ A on im všetkým odpovedal: „Tieto dvere sa otvárajú iba zvnútra.“ Máte možno aj vy vo svojom kostole oltárny obraz s touto témou, či niekde ste ho videli inde. Nemožno mu nerozumieť. Počuť a otvoriť. V psychológii často počujeme – otvoriť svoje vnútro.. Ale ak osa to priamo robí? Existuje na to nejaký špeciálny návod? Manuál na to? Otvorí len ten, kto počuje klopanie. A často čítame v Biblii: „Ten, kto má uši, nech počuje..“ A keď počujete Jeho hlas a otvoríte Mu, tak vznikne z toho jedinečné a duchovne exkluzívne spoločenstvo . A to nie je ponuka iba pre Laodikeu, ale pre všetkých ľudí na tomto svete. Niet nad spoločenstvo s Ním. Niet nad vzťah s Ním. To je zmyslom a náplňou našej krátkej existencie na tomto svete. Mať to už teraz a prejsť potom do spoločenstva s ním na veky vekov. Aj Boh má svoj advent. Čaká aj na Teba.. Kedy otvoríš dvere svojho srdca, keď si tak doteraz ešte neurobil/la..
Nemôžeme tu obísť postavu z vianočného príbehu – Máriu. Anjel Gabriel prichádza k nej s úžasnou ponukou, programom (Lk 1,29-38). Ale čaká na rozhodnutie Márie. Aj Boh má svoj advent, čaká na rozhodnutie človeka – Márie, ktorú si vybral ako matku svojho Syna. Pre každého jedného z nás ma náš Pán pripravený exkluzívny plán – no nepresadzuje ho na silu. Je tu ponuka aj pre Máriu! Pôjde do toho aj za cenu nepochopenia a možného odmietnutia? Má mnoho otázok, nie všetkému rozumie, nie vo všetkom má jasno. Tak, ako aj my v našom živote. Hovorí: „Ako sa to stane? Veď ja neznám muža..“ A anjel jej odpovedá: „Duch Svätý na teba zostúpi a moc Najvyššieho ťa zatieni..“ A Mária odpovedala: „Staň sa mi podľa Tvojho slova.“ Ona sama otvorila dvere svojho srdca, svojho vnútra pre tú jedinečnú a exkluzívnu Božiu ponuku . To je návod pre nás, to je manuál pre nás. Podľa Tvojho slova nech sa stane. Boh čaká, kedy to povieme my sami – na to všetko, čo pre nás pripravil. My sami sa pre to môžeme rozhodnúť – v tej slobode, ktorú sme dostali a bola nám darovaná.
A pripomeňme si, že ešte pod srdcom Márie čakal inkarnovaný Kristus aj pri dverách hostinca, ako s nimi naloží hostinský (Lk 2.1-14). Ten mal všetko obsadené do posledného miesta. Počas Vianoc 2023 mnou zarezonovala myšlienka: „Každý z nás je majiteľom hostinca, ktorý rozhoduje, či bude v ňom dostatok miesta pre Ježiša.“ Už tam začalo to odmietnutie. Ján napísal: „Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, tým dal moc stať sa dietkami Božími, tým čo veria v Jeho meno.“ (J 1,11.12) Tak Boh čaká na človeka a klope na dvere jeho srdca rozmanitým spôsobom, cez rozmanité okolnosti. Pán Boh má rôznu škálu svojho klopania na naše vnútro. Aj list Židom začína veľmi zaujímavým spôsobom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky.“ (1,1-2) Narodený Boží Syn Ježiš Kristus je teda Božia reč, je to Boží príhovor adresovaný nám všetkým. Reč sa nám prihovára aj skrze klopanie, ktoré v týchto dňoch neprepočujme. Boh má tiež svoj advent – čaká na Teba.. Ten akt otvorenia každý z nás musí urobiť sám za seba.. Nikto to za nás neurobí.. Ten kľúč vlastníš Ty sám.. A každý z nás je majiteľom hostinca..