Keď sa nám zrútil svet II
Pod týmto názvom vyšla útla brožúrka po tatranskej pamätnej víchrici – 19.11.2004. A dnes je tomu už plných 20. rokov. Opäť som ju po rokoch vytiahol, trochu oprášil a začítal som sa v nej.. Je v nej stále veľmi cenné posolstvo. A napísal túto druhú úvahu („Keď sa nám zrútil svet“, november 2020). Koľko vzácnych kníh máte v knižnici, siahnite po nich aj po rokoch. Mal som ju v rukách aj pred pár rokmi, aj pri 16.výročí víchrice. Vtedy, presne pred 20-stimi rokmi sa nám totálne a celkom zrútil svet. Tatry, aj keď zostali stáť, predsa stratili vtedy svoju vtedajšiu podobu a tvár. Po víchrici zostala mnohá spúšť, z ktorej sme sa tak dlho spamätávali. Tak sme si vtedy často vraveli: „Už to nebude nikdy také, ako predtým..“ A odvtedy uplynuli už dve desaťročia. Akoby to bolo včera. Bol piatok a v ten deň sme boli s manželkou na obede v bývalom Dome služieb. Takmer úplne a dokonalé bezvetrie v tej chvíli poludnia. Víchricu hlásili, ako aj dnes často sú výstrahy pred silným a nárazovým vetrom. Vtedy tomu nikto nevenoval zvýšenú pozornosť. A manželke pri obede vravím: „Na dnes hlásili víchricu – a aký máme nádherný a utešený deň.“ A obidvaja sme sa pozreli von oknom. A prišlo to potom zakrátko, už po obede začalo silnejšie fúkať. Samko mal prísť električkou zo školy, tak som išiel pre neho na stanicu pred 15.00 hodinou. Vietor ešte viac zosilnel, oprel sa o mňa a mňa to prenieslo asi aj o dva metre ďalej. Neviem vám to vysvetliť, ako to bolo možné. Na stanici som zistil, že električky už nepremávali, pretože prvé stromy už padli na koľaje. A nedalo sa mi vrátiť už ani domov, do Ilony v Starom Smokovci. Dcéra Alžbetka mala práve v ten deň meniny, mali sme plán na večer, po biblickej hodine v Zdravotnom stredisku v Tatranskej Lomnici, budeme mať menšiu oslavu. Nič z toho sa nezrealizovalo. Všetky naše plány stroskotali. Možno aj vy máte svoj príbeh, ako ste prežívali onen 19. november 2004. Prišiel veľmi silný vietor – no pred ním ešte prišla popoludní aj tma a hluk. Ten celý čas večera a víchrice som strávil u našej sestry Anny Profantovej na železničnej stanici, ktorá tam v tom čase bývala. Sestra Oľga Hricová sa tiež nedostala domov, tak sme mali neplánovanú, ale požehnanú biblickú hodinu spolu práve na stanici v Starom Smokovci. Zaskočení, nepripravení práve na takúto situáciu. Všeličo nás v živote zaskočí. A nájde nás nepripravených. Práve o tom tak často počujeme na konci cirkevného roka. Téma o našej bdelosti a kresťanskej pripravenosti je teda stále nanajvýš aktuálna.
Pripomeňme si opäť potopu za čias Nóacha. Sám náš Pán nám v evanjeliu pripomenul (Mt 24,35-44), že nič nespozorovali, čo sa všetko deje okolo nich. Nemali pre to oči, nemali pre to ani srdce. Nemali pre to porozumenie. Žili ďalej svoj vlastný, aj konzumný život, jedli, pili, ženili sa a vydávali sa, bez akéhokoľvek záujmu a pozornosti, či dokonca sústredenia na to, čo malo prísť. A Nóach usilovne staval koráb na súši. Bol dobrým Božím služobníkom, ktorý dobre rozumel tomu, čo mu Boh povedal. A tak po jeho vzore smieme byť nimi aj my. Nedávno ma upútala taká krátka úvaha: „Stavaj ako Nóach, buď vodca ako Mojžiš, buď silný ako Samson, bojuj ako Dávid, modli sa ako Nehemiáš, poslúchaj ako daniel, ver ako Mária, vzdelávaj sa ako Pavel a miluj ako Ježiš.“ V tomto citáte je celá biblická galéria postáv, my si všímame práve Nóacha, ktorý to slovo Božie zobral vážne a osobne. Staval a staval, budoval. Vyplatilo sa. Iní sa posmievali, on však staval. A nedal sa odradiť! A my čítame slovo apoštola Pavla: „Nemýľte sa, Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ (G 6,7) Náš odsek je z dlhšieho celku, ktorý nesie nadpis: „Aká sejba, taká žatva.“ A ešte jeden biblický citát z tohto odseku: „Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu, kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život.“ (G 6,8) Nóach je mementom pre nás v dobe, ktorá je v mnohom podobná tej jeho. Sú tu mnohé styčné body a Pán nám to pripomína. A my o Nóachovi a jeho viere spievame tiež v piesni, ktorú máme v našom Spevníku: „Pane, daruj mi pravú vieru..“ A hneď v prvom verši spievame: „Dobrá bola pre Nóacha, aj pre mňa dobrá je..“ (ES 631) A čo tá bytovka v Prešove, ktorú tiež spomínam, ako memento. A práve dnes je 1 000 dní, ako je nezmyselná vojna na Ukrajine. Ako sa týmto ľu´dom zrútil svet už vtedy.. A ako sa im rúca stále v každý nový deň stále prebiehajúceho konfliktu.
A v roku 2020 prišla pandémia. Prvý prípad bol 6. marca a potom to už rástlo takmer astronomickým radom. Opäť a nanovo sa nám zrútil svet. A odvtedy sa svet veľmi zmenil. Úplne a vo všetkom. Niekto dokonca tak hovorí a rozdeľuje čas na: „Pred koronou a po korone.“ Epidémia kovidu zmenil svet v mnohom, ako kedysi TBC, ktorá diagnóza trápila aj MUDr. Szontagha. Nedávno v súťažnej relácii Duel som sa dozvedel, že najväčšia morová epidémia bola už v 14. storočí. Koľkým ľuďom sa takto zrútil svet, ich vlastný, ten naokolo. Vtedy a dnes.. A tá naša nedávna epidémia priniesla mnoho bludov a neprávd do spoločnosti. Prišlo to, čo nikto nečakal, aj keď sme už veľmi dlho žili bez akýchkoľvek obmedzení a využívali sme možnosti vtedajšieho sveta. Po prvej vlne prišla tá druhá.. A tretia.. Ľudia sa búrili, pretože „starý svet“ celkom padol. Zrútil sa nám svet takmer neobmedzených možností cestovania, dovolenkovania, zhromažďovania.. A odvtedy je už obľúbený svet poloprávd, hoaxov a konšpirácii. A epidémia to všetko ešte umocnila a znásobila. Zrútil sa nám ten starý dobrý svet – so všetkými jeho ponukami a vymoženosťami.
Pred 12-stimi rokmi sme v našom cirkevnom zbore takto v polovici novembra prežívali tragický odchod našej spolusestry Andrejky, dcéry našej sestry Márie. Manžel sa s ňou rozviedol, nevedela to vnútorne spracovať, prišli ťažké stavy a depresie. Modlili sme sa za ňu, kupovali knihy od Max Kašparu, ktorý má viacero kníh na túto tému. Stretli sme sa viackrát aj osobne. Až prišiel smutný deň – 15. november, keď ešte bola na rodičovskom združení synovi a potom tragicky zahynula pod vlakom. Sestre Márii, našej veľmi aktívnej členke v zbore sa opäť zrútil svet. V roku 1989 jej tragicky zahynul syn Peter, pred tým brat Karol na motorke, v roku 2000 manžel Milan na Štrbskom Plese. Neviem si predstaviť tú ťarchu bolesti na je vlastných pleciach. Aj keď sme veriaci, tak smútime. Iste, inak, ako tí, ktorí nemajú nádej (1 Tes 4,13) Aj veriaci môžu smútiť. Aj veriacim sa stane, že sa im zrúti svet. Sú to situácie, ako tá víchrica, ktorá príde nečakane do života, ako potopa, ktorá pre mnohých prišla nečakane, ako požiar bytovky v Prešove 6.decembra 2019. Za pár minút je všetko inak. Pred rokom sme opäť v našom zbore prežívali ďalšiu tragédiu s rodičmi Jarmilou a Zoltánom, ktorí stratili syna Romana v symbolickom polčase jeho života. V lete minulého roku oslávil 40-tku a 1. novembra ho zrazil vlak. Nemal žiadnu šancu – mal sluchátka na ušiach. Zrútil sa im svet. A tiež to nebol prvý pohreb v rodine. Tragické udalosti, ktorých je tak mnoho – všade okolo nás. Myslíme na nich, prežívame to s nimi. A stále zdieľame s nimi tieto straty aj slovami ap. Pavla: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“ (R 12,15) S láskou robíme to prvé, ale aj to druhé.
Mnohým sa zrútil ich vlastný svet. Aj mnohých politikom, ktorí išli do väzenia. Spomíname si aj na to. Aj to sa dialo pred časom. A dnes sú mnohí už na slobode. Zrútil sa aj nám, keď nevyhral náš kandidát. Aj to sa stáva. A pomerne často! Rozmýšľam nad tým aj takto – my sme vlastne v roku 2020 prežili naozaj koniec „starého sveta“ s jeho možnosťami a ponukami.. Prichádza však niečo nové pre nás nielen v spoločnosti, ale aj v cirkvi. Nečakali sme to. A je to tu! S čím všetkým musíme dnes zápasiť! Koľko ľudí je zajatých v blude a odmietajú seriózne vedecké poznatky. Spomeňme si ešte aj na to, koľkokrát sa aj Božiemu vyvolenému ľudu zrútil svet, keď sa dostali do zajatia – babylonského, keď im padol v roku 70 po Kristu nádherný chrám, ktorí dobili Rimania.. A čo holokaust 20.storočia? Židia sú stále objektom a súčasťou nenávisti a nepriazne aj v 21.storočí. Zrútil sa nám svet, keď nám niekto blízky náhle odišiel, keď prišla nečakaná diagnóza atď atď.. Spomínate? Samé trosky, vývraty, polom. Človeku sa zdá, že väčšina jeho úsilia leží pod nánosmi práchnivejúcich stromov. Domnelé trosky však mocný Boh premieňa na živnú pôdu pre obnovu našej duše. Tak sa vlastne obnovuje každý les. Aj ten tatranský.. Starý svet sa nám zrútil, musíme aj to prijať s pokorou. Božia láska v Kristu je axiomou, ktorá tu je – napriek všetkým tornádam v spoločnosti a v živote človeka.. Na troskách starého Boh buduje vždy predsa niečo nové! Prorok Izaiáš tlmočí Božiemu ľudu vzácne posolstvo, že ho neopustí, ani keď pôjde cez vodu, ani cez oheň (43,2-3). A o pár veršov ďalej sú tieto pozoruhodné Božie slová (43,19): „Ajhľa, tvorím nové, už teraz to raší. Nebadáte to?“ Ja áno! Aj na troskách toho starého, čo muselo padnúť.. Badám to už aj v tomto prichádzajúcom novom advente.. Aj na troskách sa dá budovať. Niekedy to môže byť dokonca aj vhodný „stavebný“ materiál. Ap. Pavel stroskotal pri brehoch Malty a pre samotný ostrov to bol úplne nový začiatok a štart. A poznačil celý ostrov – až doteraz žijú z udalosti stroskotania Pavla na Malte (Sk 28,1-10). Pán Boh môže použiť aj trosky – ako rozbité črepiny veľkého zrkadla nášho života, do nového celku. Pán nám to dá prežiť – on vie, čo najviac potrebujeme. Prijímame to, ako veľké tajomstvo. Po víchrici, aj tej životnej, sa potrebujeme pozviechať a žiť ďalej, rásť ďalej. Máme pre koho aj naďalej žiť. A – ako veriaci máme nádej, ktorú nemajú neveriaci. Ap. Pavel napísal: „ A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (R 5,5) A k tej nádeji ešte jeden môj veľmi obľúbený citát: „Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu puknúť.“ (R.Fulghum) Bez nádeje by už bolo dávno puklo, keď sa nám zrútil svet. A nádej obnovuje tak predivným spôsobom srdcia všetkých nás.. Haleluja