Na Jeho učenie ostrovy čakajú  V

     Aj počas novembra sa budeme ešte spoločne plaviť  spolu s ap. Pavlom po Stredozemnom mori. Po krátkej prestávke, po našom pobyte v prístave, sa opäť vydávame na plavbu smerom do Ríma. Tejto jeho plavbe je venovaná 27. a 28. kapitola knihy Skutkov apoštolov.  A keďže je to v Biblii, chceme sa aj tomu venovať – a teraz je príležitosť – v rámci našej témy: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“  (Iz 42,4)  Niekedy uvažujem aj tak, že k niektorým témam sa už nevrátime v našom  spoločenstve na biblických hodinách. Tak teraz máme jedinečnú  príležitosť plaviť sa spolu s apoštolom Pavlom do Ríma. A podotýkam opäť a nanovo, veľmi detailne je popísané takmer všetko, akoby sme to sledovali priamo hodinu po hodine. A je to určite Boží zámer  –  ten podrobný denník plavby, v ktorom môžeme nájsť mnoho podnetného pre náš život – našu plavbu, alebo cestu životom. Teraz sa venujeme plavbe – takže poďme na to.  Čo nás môže postretnúť na plavbe, to nás veľmi ľahko môže postretnúť v živote. Napr. tá búrka a tie mnohé búrky nášho života, našej plavby smerom do konečného prístavu, do večnosti.  Je to úžasný obraz, v ktorom sa môžeme nájsť! Niekto mi niekedy dá spätnú väzbu  z článkov, ktoré píšem: „Našiel som sa v ňom!“  Aj preto, že tam uvediem aj jeho konkrétne meno. Skúsme sa v tom nájsť, aj keď tam naše meno nie je uvedené.  Podarí sa nám to? Už štrnásť dní zúrila búrka a celou loďou to hádzalo na vlnách mora sem a tam. Určite by sme to nechceli zažiť.  Máte s tým osobnú skúsenosť. Nie je potrebné to konkretizovať. Ocitli ste sa v búrke na mori  –  na Jadrane sú tie búrky chvíľkové, aspoň sme ich takto zažili, ale táto už trvala dva týždne. No predtým znelo uistenie od ap. Pavla pre všetkých členov posádky, ktoré mu dal sám anjel Hospodinov: „Buďte dobrej mysle“. A zaznelo to na dvakrát, aby to neprepočuli! Ako refrén nám to znie aj do týchto dní na konci cirkevného roka. 

     Byť na lodi je aj niečo veľmi príjemné, často si spomínam na plavbu na ostrov Patmos. Vietor vo vlasoch, nádherné ostrovy okolo, jedinečná scenéria. Nemohol som zostať v kajute, ale vyšiel som hore, aby som si túto plavbu užil. Bola nezabudnuteľná. Človek sa tak často neplaví po mori. A k tomu ešte aj na ostrov Patmos. Moju šiltovku, ktorú som si opatroval ešte z marca 2009 z Izraela mi práve vtedy odfúklo do Egejského mora. Loď a plavba na nej vie byť príjemná ako dovolenkový relax, ale vie sa premeniť na nočnú moru. Ale Boh je tak dobrý, že celej posádke sa dostane ešte pred  búrkou, aby sa nebáli a boli dobrej mysle. Aký je dobrý Boh k nám ľuďom,  ktorý nechce, aby sme žili v strachu a v stave úzkosti. Posolstvo: „Buďte dobrej mysle“ nám znie do tých najrozmanitejších, najrozličnejších, ale aj najzložitejších situácii nášho života. Nemáme sa čoho obávať,. Veď Boh je pri kormidle našej lode, na ktorej sa plavíme všetci spoločne!  Ako film má svojho režiséra, tak naša plavba ho má tiež.  A aj náš život má svojho režiséra – to je Ten, ktorý nás sprevádza a dáva isté okolnosti do nášho života, posiela nám ľudí. My to nevieme ovplyvniť, Boh to vie. On je pri kormidle!  On je náš skvelý a jedinečný kormidelník!     

     Mnohí aj dnes vyhľadávajú dovolenky na lodi, ktoré trvajú aj niekoľko týždňov, z nemeckého prostredia  to poznám ako tzv. „Kreuzfahrt“. V noci sa plavíte a potom ráno máte prehliadku daného mesta a miesta, ktoré počas plavby navštívite. Aj to môže byť zážitok pre tých, ktorí nemajú tzv. „morskú chorobu“ a dobre sa cítia aj na vlnách mora. Je to zároveň aj spôsob dopravy a zásobovania v danej oblasti, keďže iné možnosti tam nie sú. Pre zaujímavosť uvádzam, že pre MUDr. Szontagha veľmi dôležitá bola železnica a jej budovanie a následné otvorenie Košicko-bohumínskej trate (1872), ktorá len nedávno oslávila svoje 150. výročie od založenia. Historici hovoria, že to bol internet pre vtedajšiu dobu, nakoľko železnica ľudí aj do Vysokých Tatier – a najmä Nového Smokovca priviezla.  Z jej, neraz aj ťažkého a namáhavého  budovania sme niečo zazreli v často opakovanom seriáli najmä počas leta – Alžbetin dvor.  Videl iste tam aj to odmietanie, aj obavy, čo to všetko prinesie. Možno ešte pripomenúť, že práve takto, z obáv a možno aj  strachu sa zachovala Spišská Sobota ako „skanzen“ na dobu dávnu, pretože majitelia pozemkov túto železnicu cez svoj chotár odmietli. Niekde som to čítal, to ma zaujalo – a aj preto Spišská Sobota je zachovaná do dnešných dní práve z tohto dôvodu. Dobré vedieť! Pre úsmev!

    Ale vráťme sa opäť  na more. Zišli sme z neho na pevninu.  Po dlhej a nekonečnej búrke námorníci spozorovali zem. Námorníci chceli utiecť, čo je zaujímavá epizódka v celom príbehu. Tajná dohoda, že opustia loď, no Pavel hovorí, že potrebujú byť spolu a kompletní a držať spolu. Vojaci preťali povrazy na člne a dali mu spadnúť.  Čo všetko sa deje na jednej lodi. Nejaké sprisahanie, tajné dohody, vieme, ako to neraz chodí. Aj pri plavbe, aj v našom živote.  Bolo to ešte pravdepodobne pod rúškom tmy,  a  keď sa rozodnilo, ap. Pavel opäť prehovoril ku všetkým. Nebola to nejaká oslovujúca kázeň, ale výzva, aby jedli a následne zmocneli. Nikomu z nich sa ani vlas na hlave nestratí.  A potom lámal chlieb, ďakoval Bohu – akoby to bola Večera Pánova. Všetkým sa vrátila dobrá myseľ. Až po jedle. Hlad je veľmi zlý. My sme ho nikdy nezažili, tak len z počutia o tom vieme. Keď Pán Ježiš  vzkriesil Jairovu dcéru, tak jej kázal dať jesť, aby pravdepodobne tiež zmocnela (Mk 5,43). Taká zaujímavá poznámka je v texte, ktorá spomína túto udalosť. Ďakujeme za telesný pokrm, za duchovný pokrm, za Večeru  Pánovu.   Je to duchovný pokrm na cestu. Pán učiteľ Ján Scholtz z Tatranskej Lomnice, ktorý nedávno odišiel do večnosti,  si pár hodín pred smrťou  zažiadal tento pokrm. A brat senior Roman Porubän mu ju stihol prislúžiť a následne náš evanjelik v hospici v Ľubici odišiel do večnosti. Pokrm na cestu – do večného doma. Do prístavu pokoja, po všetkých búrkach v živote.  Ďakujeme za pokrm na cestu nám, ešte putujúcim touto  časnosťou.   Za to slovo, ktoré Pán Ježiš  povedal na púšti: „Nie samým chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“  (Mt 4,4) A dozvedáme sa, že ich bolo 276. Takže celkom slušný počet pasažierov na jednej lodi. A každý to inak prežíval, myslím tú búrku. Všetkých Pán zachránil – môžeme povedať, kvôli Pavlovi.

     A ešte sa stále plavíme. Všetko je popísané do najmenších detailov. Možno sa nám zdá, že až úplne zbytočne. Idú k Malte, blížia sa k ostrovu, no nevedia, kde sú. My sme vo výhode, vieme to. Vojaci, ktorí strážili väzňov ich chceli usmrtiť. Aj my sme niečo podobné zažili, no bez búrky. Plavili sa s nami utečenci, keby sa strhal búrka, alebo niečo podobné, neviem, ako by do všetko dopadlo.  No stotník to prekazil, pretože medzi väzňami bol aj Pavel – a ten sa mal postaviť pred cisára. Kvôli Pavlovi, s ktorým má Pán svoj zámer, sú zachránení aj ostatní väzni. Pavel zachránil všetkých ľudí. Pán ponúka záchranu všetkým nám, plaviacim sa na jednej lodi. Obraz spoločnosti, v ktorej žijeme sa neraz pripodobňuje potápajúcemu sa Titaniku. Príbeh je nám známy – traduje sa, že bol zrušený nácvik záchrannej akcie. 

    Na tejto lodi sa všetci zachránili, bola to strastiplná plavba, ale všetko dobre dopadlo. Tak to bolo aj oznámené dopredu. Príbeh so šťastným koncom. Sestra Majka z našich  biblických hodín  mi pri jednej príležitosti povedala túto myšlienku: „Na konci vždy všetko dobre dopadne. Ak to dobre ešte  nedopadlo, tak to ešte nie je koniec.“  Zaujímavá myšlienka, ktorá sa hodí tak ukážkovo priamo aj k tomuto príbehu, aj ku stroskotaniu síce, ale so šťastným koncom. Všetci prežili. A Malta čaká na evanjelium – podľa slov z proroka Izaiáša: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“  Akoby sa tam dostalo evanjelium?  Priletí, či ako? No na ostrov  len a len loďou a vďaka  tým, ktorí to slovo mali v srdci.  Vlažní a ľahostajní to slovo neprinesú. Len tí, ktorí Pána milujú a Jeho sväté slovo.  Tí, ktorí milujú Jeho zjavenie (2 Tim 4,8). Patril k nim aj sám ap. Pavel.  Pri nedávnej príležitosti – teologickej konferencie v Poprade minulý týždeň mal prednášku môj kolega  – brat farár Mirko Hvožďara z Vrboviec. Veľmi chcel byť misionárom  medzi indiánmi, alebo v Afrike.  Túžba v srdci prinášať Pána ľuďom, ktorí Ho doteraz ešte nepoznali ho veľmi dlho sprevádzala.  Získal, okrem teologického vzdelania aj misionársku školu v zahraničí. Bol pripravený odisť do Afriky, aj  ku ľudožrútom.  Ostrovy vysnívané nemal, ale bol pripravený ísť kdekoľvek, kde ho Pán pošle. Stalo sa však, že došlo k epidémii  v danej lokalite, takže  nemohol vycestovať. A medzitým pravidelne chodili za ním členovia zboru z Vrboviec, ktorí ho pozývali za svojho brata farára. On to stále a dlhodobo odmietal, že jeho túžba je ísť medzi indiánov. A oni mu ma to, že aj u nich sú takí „indiáni“ žijúci na kopaniciach. Tak je tam doteraz. A s láskou slúži a prináša evanjelium Pána Ježiša Krista. Na jeho učenie ostrovy čakajú. Uvažujme, či na všetky ostrovy sa už dostalo. Nemusíme ísť na tie ďaleké ostrovy, pretože doma máme mnoho práce. Doma nás čaká misia  –  v zmysle slov: „Žatvy je síce  mnoho, pracovníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Lk 10,2) Nielen na  ďaleké ostrovy, ale aj do nášho bezprostredného okolia.