… aby sme múdre srdce získali
V kalendári sme otočili list na predposledný mesiac v tomto roku – na november. Čas beží svižným tempom. V jednej galérii som videl obraz splašených koní. Vedľa obrazu bol štítok, na ktorom bol názov obrazu: „Tak cvála čas.“ V jednej svojej libanonský básnik Chalíl Ďžibrán skonštatoval: „Včerajšok je spomienkou dneška a zajtrajšok – to je sen dneška.“ Mnohí hostia, ktorí prichádzajú na liečenie, aj za oddychom do Vysokých Tatier mi často kladú otázky typu: „Aj u vás v horách tak rýchlo veží čas?“ Mne nezostáva nič iné, než len skonštatovať: „Veru, aj u nás to takto beží svižným tempom!“ Kráčajúc rokom 2024 sa postupne posúvame ďalej a ďalej. Sme po prelome mesiacov október a november sa môže naplno realizovať. Po tropickom lete prežívame stále nádhernú jeseň – aj v týchto prvých novembrových dňoch. Babie leto v Tatrách má svoje čaro. Modrá obloha nad horami, pestré farby jesene, dole hmla. Celá Popradská kotlina je ako v mori. My, ktorí sme na „výslní“, oproti vidíme Nízke Tatry s Kráľovou hoľou. Je za nami „jesenná“ Pamiatku reformácie a Pamiatka zosnulých. Tá prvá je akosi v tieni tej druhej. Keby to bol Luther tušil, asi klince a kladivo by zobral do rúk aj v inom termíne. Vieme, že 31. októbra to urobil zámerne. A jeho zámer mu vtedy vyšiel. Keď však ohlásime reformačné sl. Božie, tak sme „malé stádečko“, na tú druhú pamiatku je nás nepomerne viac. Reformácia však veľmi prudko zasvietila aj do Pamiatky zosnulých, vďaka ktorej sme „očistení“ napr. aj od očistca. Aj ešte od mnohého iného.
Nachádzame sa vlastne už aj konci cirkevného roka. Pred nami sú jeho posledné nedele. Budeme počuť o posledných veciach. Aj o smrti. Smrť je veľkou záhadou a tajomstvom, ako aj samotný život. Ktosi múdry povedal, že len ten, kto sa vysporiadal so svojou smrťou, sa vie vysporiadať aj so svojím životom. V cirkvi bude „sezóna“ aj pre 90. žalm, ktorý nazývame aj pohrebným. Je to žalm o Bohu, ale aj o človeku. 12. verš tohto žalmu je v mnohom oslovujúci: „Uč nás počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ Je to vlastne prosba, ktorá nás chce mnohému naučiť. Aj keď často počujeme, že sme nepoučiteľní, dajme sa poučiť týmito slovami. Napr. aj to, ako zhodnotiť svoju minulosť, ako sa postaviť k takému fenoménu, ako je „čas“ atď. Nad žalmom je uvedené: „Modlitba muža Božieho Mojžiša.“ Jeho myšlienky v ňom sa nachádzajúce sú pravdepodobne z konca jeho pobytu v Midjane (2 M 2,11 – 3,3).
Mojžiš prekročil hranicu 70-tich rokov a blíži sa k osemdesiatke. Sklamaný sám zo seba prosí, aby ho Boh naučil počítať jeho dni, aby získal múdre srdce. V tejto neradostnej situácii svojho života túži po uistení o Božej láske. Roky sa míňali, v jeho živote a v živote Izraelcov sa ozaj nič nedialo. Až neskôr pochopil, že roky pobytu na púšti boli veľmi dôležitou kapitolou v jeho živote. Ako pastier sa musel naučiť obetavo starať a dbať o stádo, ak mal byť neskôr súcitným a zhovievavým pastierom Izraela. V kopcovitom prostredí bol Mojžiš s Bohom sám. Tak často vnímal Boží majestát vo velebnej vznešenosti vysokých vrchov. To bola pre neho veľmi dobrá 40 ročná duchovná škola. Škola života. V nej sa mnohému naučil. A získal aj múdrosť. O ňu aj naďalej prosí. Je pravdepodobné, že po tejto modlitbe sa mu Boh ukázal v horiacom kri a dal mu poverenie vrátiť sa do Egypta a vyslobodiť Izraelcov (2 M, 3-10). Horiaci ker je tu veľavravným. Mojžiš sa s ním stotožnil. Pán Boj môže použiť aj toho, kto sa cíti opovrhovaný, vysušený, nepoužiteľný a nepotrebný. Ako Boh použil ker na zjavenie svojej slávy, tak aj vyprahnutého Mojžiša môže urobiť svedkom svojho svetla a svojej lásky (Anselm Grün).
Tento žalm často citujeme na pohreboch, ak tieto čísla sú v kontexte s tým, ktorého vyprevádzame. Možno už menej sa venujeme 12. veršu, v ktorom o múdrosť prosíme. Tá je tak dôležitá pre život. Ale ako ísť „na vec“? Ako múdrosť získať? Sú rôzne recepty a návody.. Nás zaujímajú najmä tie biblické. Mojžiš nás učí, že ju možno získavať aj prostredníctvom modlitby. A tak sa horlivo modlí, aby vedel „dobre počítať.“ Počítať predovšetkým duchovne. Môžeme skonštatovať, že počítať vieme celkom dobre. Tí skôr narodení namiesto matematiky v škole mali počty. V „klasických počtoch“ sme teda celkom dobrí a úspešní. A prepočítavať a kalkulovať vieme ešte lepšie. Vieme si všetko dobre spočítať, čo sa nám oplatí a čo nie. Vieme si dobre prekalkulovať v tom ľudskom počítaní, že sa nám oplatí to, či ono. Nám v našom prostredí sa stále oplatí sa ísť na nákup do Poľska, tým na juhu zase do Maďarska, tým na západnom Slovensku do Rakúska, či na Moravu. Kalkulujeme, či sa oplatí odísť do predčasného dôchodku, vziať si výhodný úver, kúpiť väčšie balenie atď. Je možné v tomto smere využiť aj služby finančných poradcov. V tých svetských a pominuteľných veciach to máme veľmi dobre prešpekulované. Nič v zlom. Veď ozaj počítame každé euro. Nemáme na rozhadzovanie. Mojžiš však neprosí o to, aby bol lepší v matematike a vedel si všetko dobre prepočítať a prekalkulovať. Na púšti prosí a modlí sa, aby bol lepší v tej duchovnej matematike. Aby sa na svoj život, každý nový deň díval ako na dar Všemohúceho. Je najvyšší čas, aby sme začali takto „kalkulovať“ aj v tej duchovnej oblasti aj my žijúci pod majestátnymi Tatrami. Mojžiš nás vedie k „duchovnej matematike“ počítať dni nášho života ako dni jedinečné a neopakovateľné. Škoda každej chvíle, hodiny, ktorá v našom živote nebola správne investovaná. Škoda každého dňa, keď sme sa v ňom „nespojili“ s naším Pánom na modlitbe. Škoda každej nedele, počas ktorej sme boli z vlastného pričinenia a ľahostajnosti ochudobnení o spoločenstvo s naším Pánom pri Jeho slove. Škoda každého okamžiku, v ktorom sme nemilovali. Škoda každej chvíle, keď nemôžeme spievať oslavnú pieseň nášmu Pánovi. Tak to skonštatoval Ch. H. Spuergon: „Ani piesne anjelov nie sú také milé v Božích očiach, ako oslavná pieseň Božích detí, ktorá vytryskne z hĺbky ich sŕdc, keď prijali odpustenie a pokoj.“ Škoda, že isté závažné rozhodnutia stále presúvame do budúcnosti, alebo odkladáme stále na neskôr. Veď ešte nie sme takí starí. Niekedy sa to javí tak, akoby sme ozaj nevedeli „počítať“ dni milosti nášho Pána. Akoby sme nebrali vážne ich „exkluzivitu“ a neopakovateľnosť. Akoby sme nevedeli naplno prežívať dar prítomného času a jedinečnosť okamžikov, ktoré sú nám darované naším Pánom. K tomu potrebujeme naozaj múdre srdce. Múdrosť pre život. Návod na jeho použitie. Ako neprežívať, ako neživoriť, ale žiť naplno v prítomnosti „tu a teraz“ s dosahom pre budúcnosť. A chceme dobre počítať dni nášho života, aby neplatilo to, čo sme si pred časom prečítali v Tesnej bráne „ľudia dnes často volajú Ježiša len k smrteľnej posteli, nie k svadobnému stolu. Volajú Ho vtedy, keď prežívajú trápenie, nie vtedy, keď prežívajú radosť. Ak sa však bojíme, že by Jeho prítomnosť rušila našu radosť, potom je tá naša radosť veľmi pochybná vec.“
Cieľ je v dosiahnutí múdrosti. Čítame o nej tak mnoho v Biblii. Šalamún jej dáva prednosť pred bohatstvom. Podľa Biblie niet nad ňu. V knihe Prísloví čítame: „Nadobudnúť múdrosť je lepšie ako rýdze zlato a zadovážiť si rozumnosť je vzácnejšie ako striebro“ (16,16). Ale aj v prostriedku knihy Jóbovej, kde nachádzame 28. kapitolu tzv. „Pieseň o múdrosti.“ Pre hebrejsky mysliaceho človeka bola múdrosť schopnosť zorientovať sa v konkrétnych situáciách, objavovať riešenia, nachádzať cestu v spletitých zadaniach, pred ktoré nás život stavia. Múdrosť v tomto pôvodnom zmysle je cnosť správnej orientácie, spôsob života úspešne vedúcim labyrintom udalostí a k jeho zmyslu a naplneniu. Inými sovami: zorientovať sa v živote. O to ide Mojžišovi. O to ide aj nám. Múdrosť je vlastne Boh sám. „Pána Boha nemožno vlastniť, tak ani múdrosť vlastne nemožno vlastniť, možno sa jej iba odovzdať, ako skrytej niti, ktorá spája roztratené chvíle do zmysluplného celku. Byť človekom znamená hľadať cestu k múdrosti.“ (Daniel Pastirčák, Evanjelium podľa Jóba, str. 257).
Zaujala ma pozoruhodná úvaha o čase s pohľadom na presýpacie hodiny. Autorka v nej konštatuje: „Pri pozorovaní presýpacích hodín som prvýkrát pochopila, čo je čas.. Je to vzácny dar, ktorého je každý deň menej a menej.“ Času nepribúda. Práve naopak! Je ho stále menej a menej. Už to je múdrosť zažiť to aj vo svojom živote. W. A. Mozart vo veku 31 rokov (4 roky pred svojou smrťou) napísal v liste svoju chorému otcovi v roku 1787 aj tieto slová: „Nikdy sa neukladám na spánok bez pomyslenia, že hoci som mladý, nemusím sa dožiť budúceho dňa.. A predsa nikto z tých, čo ma poznajú, nemôže povedať, že som mrzutý a smutný z toho.. Za túto blaženosť dennodenne ďakujem svojmu Stvoriteľovi.“
Prelom mesiacov prináša aj to, že v médiach sa už „zvianocieva“. Po Vianociach príde prelom rokov. Všetko je v pohybe, najmä čas a sekundová ručička tá sa nikdy nezastaví. Vždy, keď ju vidím, či viacero nástenných hodín na recepciách hotelov s aktuálnym časom vo svetových veľkomestách, tak som konfrontovaný otázkou: koľko je hodín v mojom osobnom živote? Aký je „aktuálny“ čas v mojom živote? Ešte sa „nezvečerieva?“ Keď premýšľame a meditujeme o Mojžišovej modlitbe, nie je aktuálnou mojou osobnou modlitbou aj prosba emauzských učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ (Lk 24,29) Aj táto prosba bola vypočutá. Aj tá Mojžišova, keď sám vedel, že sa v jeho živote zvečerieva.. A zvečerieva sa ozaj všetkým nám. Každým prežitým rokom, mesiacom, týždňom, dňom, vlastne každou sekundou sme bližšie k večnosti. Tak aktuálne nás oslovuje biblické slovo: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé“ (Ef 5,l6) A pred týmto veršom čítame vetu: „Prísne teda dbajte, ako žijete, nie ako nemúdri, ale ako múdri.“
Takto uvažovať nie je nič depresívne a morózne. Neoberie nás to o životnú radosť. Práve naopak! Pridá jej na intenzite. A znásobí ju. Náš dnešný verš je hodný nášho povšimnutia. Patrí viac k životu, ako k truhle. Múdrosť nám pomôže zorientovať sa vo svojom živote. Cicero už dávno povedal: „To, čo robí človeka, je práve jeho srdce.“ Na ňom tak veľmi záleží! Na mojom, aj tom Tvojom!