Patmos V
Filadelfia (Zj 3,7-13) Pán aj za začiatku listu do tohto cirkevného zboru sa predstavuje originálnym spôsobom: Svätý a Opravdový, ktorý má kľúč Dávidov. Vie, prečo to tak robí pre toto spoločenstvo práve týmto spôsobom – s kľúčom. Nie je to len reč obrazov, ale aj skutočnosť najpravdivejšia a najreálnejšia. Boží Syn má kľúč Dávidov. On má ten správny kľúč. Možno si spomeniete na dávnu súťaž na televíznej obrazovke: Správny kľúč! Boh v Kristu má vždy ten správny – aj kľúč od každých dverí. On otvára, ale aj zatvára. On otvára tak, že nikto nezatvorí a zatvára tak, že nikto neotvorí. Má k tomu jednému, aj druhému určite dôvod. On rozhoduje, kedy je potrebné to jedno, či aj to druhé. Boh vie, čo robí! Pripomína nám to niečo? Spomeniete si aj vy nato, že Boh zatvoril dvere na korábe pred potopou? A tak to priamo aj čítame: „Nato Hospodin zatvoril za ním dvere.“ (1 M 7,16b) Zatvoril ich teda za Nóachom, ktorý s Bohom chodieval a našiel milosť v Jeho očiach (1M 6,8). On sám tak rozhodol, dostal privilégium od Boha, ale aj Nóach sa ešte predtým rozhodol pre Neho a dokazoval to aj jeho životný štýl v každom novom dni jeho života. Neprestal stavať koráb na pevnine, aj keď sa mu mnohí vysmievali. Zachránil celú svoju rodinu. Tento staviteľ korábu sa pomerne často spomína aj v Novej zmluve, v zmysle generácii pred príchodom Pána na túto zem. Pán Ježiš hovorí: „Ako bolo za dní Nóacha, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ (Mt 24,37) Človek menom Nóach tak z veľmi dávneho času tak priamo ožíva pred našimi očami aj v našej generácii, keď nám ho Pán Ježiš sprítomňuje, inovuje a aktualizuje. Bude sa to práve takto opakovať. Tak, ako múdry Kazateľ napísal: „Nič nové pod Slnkom..“ (1,9) Nóach a Lót (Lk 17,26-33) sa často spomínajú v spojitosti s opätovným príchodom Pána. Obidvaja sú mementom! Dáme sa poučiť? Spozorujeme niečo? Za ich čias nikto nič nespozoroval. Nehrozí niečo podobné aj nám? Ľudstvo je v zásade nepoučiteľné, aj keď Cicero už veľmi dávno napísal, že história je učiteľkou života. Mali by sme sa teda dať poučiť. Aj Nóachom a Lótom! A nám to stále akosi nedochádza, robíme stále tie isté chyby. Zabudneme napr. na sľuby politikov, dáme sa vždy opiť rožkom a oni nás zdierajú a mnohí si myslia, že nám chcú dobre. Oni vlastne chcú dobre najprv a v prvom rade – iba pre seba samých. Iste, česť výnimkám! Nedáme sa poučiť! Či tentoraz už áno? Boh zatvára tak, že nikto neotvorí. Nezatvoril a nezatvrdil srdcia mnohých, keď sa toto všetko deje u nás? Iste, robí to diabol predovšetkým, keď niečo na túto napísal ap. Pavel: „Ak je ak zakryté evanjelium, zakryté je tým, čo hynú. V nich zatemnil boh tohto sveta myseľ neveriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží.“ (2 K 4, 3-4) Uvažujem ešte aj takto: akoby aj tu platilo, že sám Boh mnohým zatvoril dvere reálneho uvažovania a zatemnil ich myseľ. Robí to pokušiteľ predovšetkým, rozumejme. Ale aj Boh zatvára tak, že nikto neotvorí a otvára tak, že nikto nezatvorí. Diabol však veľmi rád napodobňuje Boha takmer vo všetkom. Podľa svedectva toho slova všetko tomu nasvedčuje a mám možno odvážnu myšlienku, že neraz tak robí aj sám živý Boh! O „zatváraní“ čítame napr. aj v tom známom podobenstve o 10 pannách (Mt 25,1-10), že dvere sa zatvorili. Zatvoril ich ženích, teda Pán Ježiš Kristus. Na svadbu sa potom už vôbec nikto nedostal, ani tie nerozumne panny, ktoré naliehali: „Pane, pane, otvor nám.“ Už sa tak nestalo. Dvere sa zatvorili. Ak je to takto v Biblii napísané, znamená to definitívum. Akokoľvek by sa o to niekto aj usiloval, nepodarí sa to. Nikto už nemá šancu tam prísť, kde dvere sú zatvorené. A tie dvere milosti Božej sa postupne pomaly zatvárajú – a to je ten známy hlas v budove pražského metra. Pamätám si to spred niekoľkých rokov: „Ukončete výstup a nástup, dveře se zavírají.“ To je akoby aj na tom korábe, či pri začiatku nebeskej Baránkovej svadby. A dnes opäť a nanovo dobou, ktorú teraz žijeme.
V liste čítame: „..hoci máš malú moc, predsa si zachoval moje slovo a nezaprel si moje meno.“ V skúške teda rozhodne obstáli. A Pán im píše: „Ja vám sľubujem, že vás ochránim v hodine skúšky. Prídem čoskoro..“ To sme čítali aj v liste do Sárd. Tak im to mocne zasľubuje, že ako oni zachovali Jeho slovo, aj On ich zachová v hodine pokušenia. To je to, čo má prísť , keď bude vládnuť na tejto zemi Antikrist – Pán si svojich pred ním ochráni. Taká skúška doteraz ešte nebola, tá len príde v budúcnosti na tento svet. Cez falošného proroka sa Antikrist prehlási za Boha. Ten bude predtým zavraždený, potom vzkriesený a všetci budú veľmi žasnúť. Pán si nás zachová – ako Nóachovu, či Lótovu rodinu, keď ich anjeli brali na bezpečné miesto. To sú predobrazy záchrany v Starej zmluve. No len tá pani Lótová. Jožo Ráž o piesni: „Neobzerajte sa pani Lótová“ povedal, že je to jeho najobľúbenejšia. Ktovie prečo?! A nedávno to bola aj vedomostná otázka v súťaži: Čo ja viem. Možno ste to postrehli. A nie všetci to vedeli, kto sa nemá vôbec obzerať. Pán má pre nás, pre všetkých otvorené dvere: “Drž to, čo máš..“ On ich nám otvoril a pripomína nám: pokračuj v tom započatom, drž sa toho, čo máš. Si na správnej ceste, teda na tej úzkej. Nie všade sú tie dvere otvorené, to dobre vieme. Mnohé sú zablokované a zabuchnuté! Ap. Pavel napísal: „Modlite sa za mňa, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo..“ (Kol 4,3) To len On môže. On otvára tak, že nikto potom nezatvorí. A sme veľmi vďační, že nám sa tie dvere nášho srdca otvorili skrze Ducha Svätého.
Laodikea (Zj 3,14-23) Predstavenie Pána v tomto poslednom, siedmom liste je opäť jedinečné a špecifické: „Toto hovorí Amen, Verný a pravý svedok.“ Vieme, že mal k tomu konkrétne dôvody, prečo sa takto prestavil tomuto zboru práve takto. Vždy je to Ten istý Pán, ktorý prichádza k nám ľuďom rozmanitým spôsobom a tiež s rozmanitým predstavením. V tej pestrosti začína list Židom. Odporúčam si prečítať jeho úvodné verše. Slovo amen je nám veľmi dobre známe a celkom blízke , je hebrejského pôvodu a vzniklo z dvoch slov: po 1) emona – verný a po 2) emet – pravdivý. Došlo ku konjunkcii a splynutiu týchto slov a máme slovko – amen. Tým slovom končíme všetky naše modlitby. Tým slovom môžeme chváliť aj nášho Pána. On je náš Amen! To slovo často používajú v charizmatických spoločenstvách na potvrdenie a znak súhlasu toho všetkého, čo sa tam práve deje. To ste určite neraz zažili! Pán je Amen – pravý a verný svedok svojho Otca. Aj to je dôvod, ktorý má Pán, že sa takto predstavuje Laodikei. A pokračuje: „Znám tvoje skutky..“ Nespomína vieru, ale práve skutky, na ktoré sme my protestanti možno na nejaký spôsob aj pozabudli. Podčiarkujeme vieru, no skutky sú kdesi v ústraní. A tie nám neraz aj chýbajú. Aj v týchto listoch sa pomerne často spomínajú. Poznám sestru na neďalekom našom sídlisku Sibír, rím.katolíckeho vierovyznania, ktorá má svoje životné heslo: „Každý deň minimálne jeden dobrý skutok?“ Je známa, ako naša tatranská matka Tereza. A myslím, že to prežíva veľmi úprimne! A nie preto, aby to bolo nejaké „skutkárčenie“ a zber dobrých skutkov pre nejaké „záslužníctvo“ v našom poňatí, ako ho neraz prežívajú katolíci. Pán všetko vie, lepšie nás pozná, ako my sami seba. Aj to, ako sme na tom s našimi skutkami, či ne-skutkami. Apropo! Vykonal iste dnes nejaký dobrý skutok a čin lásky? Pán tomuto zboru adresuje aj tvrdé slová: „Si vlažný, vypľujem ťa z úst..“ To je to to najhoršie, čo možno počuť na vlastné uši, či čítať vlastnými očami. Vypľúvame iba to, čo nie je chutné. To, čo je dokonca veľmi odporné! A to je aj Pánovi odporné – ich sebavedomie a pýcha, keď si hovorí: „.. som bohatý..“ Inými slovami: je tam mnohé povýšenectvo, sebastrednosť – akoby hovorili: „Pozri, čo všetko máme, tie najlepšie školy, univerzity, tie najlepšie materiály, tých najlepších profesorov, doktorov, najkrajšie stavby atď atď. Dne to tiež počujeme pomerne často – napr. o tom, že deti, či vnúčatá niekoho majú tie najprestížnejšie školy. A Pán im pripomína: „Si duchovne slepý v pýche, nevieš, že si aj biedny, aj chudobný, aj slepý, aj nahý..“ Dáva im odporúčanie pre to svoje zlato, pre jeho prijatie. Tomu svojmu zlatu robí reklamu, teda inými slovami – svojim produktom, lebo len vtedy človek, zbor, spoločenstvo zbohatne, keď ich prijme. A píše im ďalej: „Všetkých, ktorých milujem, vychovávam a trescem..“ Pán aj im, ale aj nám toto dáva na vedomie. Niečo je určené konkrétne pre nich, keď Pán reaguje na ich konkrétnu situáciu – isté odseky v listoch (najmä ku ich koncu) sú určené nám všetkým! A v tomto poslednom liste je aj toto posolstvo: O stojacom a klopajúcom Kristovi pri dverách ľudských sŕdc. Mohol by ich otvoriť (viď predchádzajúci list), no toto má byť veľmi osobné a určite individuálne! To je najvýstižnejší obraz, ktorý tu Pán používa. Poznáme ho za tie roky veľmi dobre. Viem, že neraz som už tento text mal ako základ zamyslenie a kázne – v advente, či na Vianoce. Rozumieme tak dobre tomu obrazu a slovu. Je vzaté z bežného života, čo Pánovi bolo veľmi blízke. Pán sa rozhodne nevtiera, nepodlizuje sa, nie je lichotník a nedáva komplimenty! Práve naopak – On vychováva a trestá. A stojí tak trpezlivo pri dverách ľudského srdca , keď otvoriť sa dá naozaj iba zvnútra. A to musí byť veľmi osobné. To má urobiť každý sám za seba – v tej slobode, ktorú má a ktorú dostal. A iste – nemusí tak urobiť. Sú mnohé výjavy, nádherné diela, ktoré vznikli na základe tohto verša. Máte možno aj vy vo svojom kostole oltárny obraz s touto témou, či niekde v okolí. Nemožno mu nerozumieť. Otvorí len ten, čo počuje klopanie – ten, kto má uši, nech počuje. A keď počujete Jeho hlas a otvoríte Mu, tak vznikne z toho jedinečné duchovne exkluzívne spoločenstvo – a to nie je iba pre Laodikeu, ale pre všetkých kresťanov. Niet nad spoločenstvo s Ním. Niet nad vzťah s Ním. To je zmyslom a náplňou našej krátkej existencie na tomto svete. Masť to už teraz a prejsť potom do spoločenstva s ním na veky vekov. Amen
Sedem zborov v Malej Ázii boli pôvodne veľmi blízko pri sebe. Boli aj v mnohom rozdielne. Mali veľa spoločného, ale aj veľa odlišného. Tak, ako je tomu aj pri našich dnešných zboroch. Štruktúra listov je v mnohom podobná. Predstavenie, pochvala, výtka. V závere je slovo, ktoré sa dotýka všetkých tých, čo budú tieto listy čítať. A to sme my dnes. Pán vždy hovorí do konkrétnej situácie miestnej cirkvi – a prináša aktuálne posolstvo. Nastavuje zrkadlo – pozrite sa do neho. Listy nemôžu byť neaktuálne. Myslím na sestru Evu, ktorá mi vždy, keď ide do Tatier na liečenie, napíše, že sa teší na aktuálne slovo. O to sa veľmi usilujem. A odozva je ale veľmi rôzna. Aj taká: politika do kostola nepatrí! Alebo nedávno sa mi stalo, keď mi mladá sestra odmietla podať ruku po službách Božích na dvakrát! Iste, všetko s mierou a citom. Aby to slovo chytilo za srdce, musí byť aktuálne a nie nejaká teologická, priam nezáživná nezrozumiteľná prednáška odtiahnutá od reálneho života. V tom bol mojím ozaj skvelým učiteľom Ján Midriak v Prešove. Na jeho aktuálne kázne, aj počas socializmu, dodnes mnohí spomínajú.
Tu tieto moje výklady končím. Nebolo možné všetkým siedmim zborom sa venovať podrobne, skôr heslovite. Sú série kázni na pokračovanie na týchto sedem listov – všetko si môžete dohľadať. Mojím cieľom nebolo podať exegetický hĺbavý výklad každého listu. Taký cieľ a ambíciu som vôbec nemal. Vlastne čerpal som z mojich poznámok, aj z nahrávok. A pridal niečo aktuálne aj z našej krajiny pod majestátnymi Vysokými Tatrami. Výklady cez telemost na Patmose nám robil mesiánsky Žid Eli Bar David, ktorý je pôvodne Židom, uveril však v Krista. Je už treťou generáciou v jeho rodine. Takže možno práve aj v tomto sú tieto výklady trochu iné, ako možno tie všetky predchádzajúce. Židia to všetko vidia ešte aj inak. Väčšinou to vykladajú kresťania, zaujímavý môže byť pohľad Žida, ktorý uveril v Krista. Ďalej, do ďalších kapitol sa už akosi (zatiaľ) neodvážim isť. V zmysle výkladu ďalších kapitol bude potrebný ešte ďalší čas štúdia. Sú dôležité – ale po ďalšom pobyte na Patmose budem ešte o niečo smelší. A keď dokončievam túto sériu 22. októbra večer, práve cinkol mail.. A prišla ponuka pre Patmos 2025. Toto určite nemôže byť žaidna náhoda.. Ak Pán dá..