Božie (nielen) októbrové  výslnie

    Na tento čas októbrového neskorého  leta  očakávame a zároveň  sa  veľmi  tešíme – na naše tatranské „výslnie“..  Slnečné tatranské počasie babieho neskorého babieho  leta má svoju exkluzivitu. V polovici októbra mala  svoje  meniny Tereza.   A ako hovorí naša slovenská pranostika:  „Po Tereze už mráz po strechách  lezie.“  Ráno je  teda už bielo – no a cez deň sa vyčasí a je nádherné slnečné inverzné počasie. Na tento čas sa vždy veľmi tešíme a mnohým práve odporúčam pobyt v Tatrách práve v takomto čase.  Krása našich hôr v tomto októbri preniká dušu. Krása je dielo, ktoré stvoril Boh. Malý princ od Exupéryho je nám veľmi dobrým učiteľom, nám dospelým. Každé dieťa nás učí obdivu a úžasu nad mnohou krásou, ktorá nás obklopuje.    Z  Dostojevského románu Idiot je pomerne známa veta: „Krása spasí svet.“  Boh v Kristu prišiel spasiť svet – aj dokonalým svojím nádherným duchovným dielom.  Jeho Syna to stálo veľmi veľa – mnoho fyzického  utrpenia, ktoré vyústilo do Jeho smrti na dreve kríža Golgoty.  Boh stvoril  mnohé nádherné diela – Jeho dielo nášho spasenia je takým rozhodne! Dielo duchovné, dielo aj viditeľné v prírode.   Aj „neživá príroda“ je fascinujúco krásna.  Poskytuje duši a srdcu celkom potichu a nenápadne radosť a vďačnosť. Svieti a dýcha majestátom Všemohúceho. Je to možné pozorovať  aj cez deň, ale aj v noci. Do toho všetkého vstupuje októbrový spln. Je to fascinujúci nebeský lampáš. Noc bez neho by bola veľmi  temná a desivá. Tak to všetko aj cez deň, aj v noci je ako oáza ticha, s grandióznym večerným, či nočným divadlom hviezdnych obrazov v mesačnom svite.  Mesiac opäť po tieto dni dominoval nočnej oblohe. Už roky ho pozorujem. Po toľkých rokoch mi pripomenul, že práve tak je okrúhly aj náš každodenný chlieb. Pripomína mi aj takmer ľudskú tvár s ústami, ktoré by nám akoby niečo chceli povedať? Čo by to asi bolo? Čo myslíte?  Hm..  Ponúkam myšlienku a citát: „Ktosi povedal, že Mesiac je taký bledý preto, lebo vedie výlučne nočný život.“ (A. G. Velasco) Po mesiaci je Mesiac opäť celý a kompletný, ale vždy veľmi bledý.  Oproti slnku má výhodu, že sa dá neho dlho pozerať. Do slnka  sa  takto nepozrieme. Na slnko sa takto pozerať nemôžeme a ani nedokážeme. A pritom slnko nevyvolávalo  taký  priam údes v minulosti, ako Mesiac.  Je majestátny, priam mystický. Poznám jednu pani, ktorá sa Mesiaca vždy ako dieťa veľmi bála. Zaujímavé, že slnko nikdy nevyvolávalo také desivé predstavy, ako práve Mesiac. Cez noc nočné divadlo, cez deň slnečné predstavenie v plnej kráse. Slnko má svoju silu. To slnko, ktorým aj veľmi úspešne liečil MUDr. Szontagh. To szontaghovské slnko je „genius loci“ Nového Smokovca.  To slnko je výnimočné, slnkom liečil. Slnko je terapia  –  a obzvlášť južné slnko má svoju silu. A tak sme na duchovnom výslní – to je aj Božia milosť, v mojom slovníku – to je Božia  inverzia. Tak, ako sa po tieto dni kúpeme v slnku, tak sa vlastne  kúpeme po celý náš pozemský  život v Božej láske a Jeho priazni.

  Po tieto dni babieho leta ma veľmi oslovila pieseň z nášho Spevníka, ktorú sme už dávno nespievali: „Nech kamkoľvek pozriem na celom šírom svete, na nebo či na zem, či v zime a či v lete, nech skúmam dejín beh, tok časov pozemský, to všetko zvestuje: Si Otec nebeský.“  (ES 234,1)  To je ten Ján Kollár, od ktorého máme v blízkosti tejto piesne ešte jeho ďalšiu: „Bože môj, pod Tvojím nebom stojím, tisíc svetov žiari nad mnou! Preč od hluku sveta srdcom svojím vzdávam vďakou piesňou radostnou..“ (ES 231,1) Kollár to vedel  hĺbavo vyspievať. Odporúča nám pozerať sa všade navôkol nás – nech kamkoľvek pozriem – hore, alebo dole – všetko to svedčí – si Otec nebeský! Tento čas to potvrdzuje, keď sa často pozeráme hore, na hory, na belasé nebo, či keď pozorujeme spln. To všetko umocňuje naše prežívanie toho všetkého. Ako to vyspieval aj v ďalších veršoch – siahnite po nej. Povzbudí vás vo vnútri, srdce vám priam podskočí od radosti.

     Do tohto októbrového výslnia ponúkam posolstvo Žalmu 84, na konci ktorého  čítame: „Lebo Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje. Hospodin neodoprie blaha tým, čo chodia bez úhony.“ Je to na záver tohto žalmu. Pre spevákov Kórachovcov, ktorí slúžili v chráme ako speváci. Pre nich Boh bol  to bolo duchovné slnko, ktoré uctievali. Oni po chráme veľmi túžili, to všetko nájdeme v tomto žalme.  Je to nádherné vyznanie, ku ktorému sa hodno vždy vracať. Ako si vtáča našlo domov a lastovička hniezdo, tak smieme aj my mať tento duchovný  domov v Bohu a aj v dome, kde sa Jeho  sväté slovo zvestuje.  Mnohí od neho – od chrámu a Slova v ňom zvestovaného  odstúpili, my zostávame. Nás (zatiaľ)  táto doba nezlomila celkom. Aj keď je napísané v Božom slove: „Ten, kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“  (1 K 10,12)      Aj Ján Kollár to takto zložil vo svojej piesni: „Len Tvoja dobrota svet riadi a spravuje, všetkým život dáva, nás s láskou opatruje, veď vtáctvo, poľný kvet, aj hromy a blesky, všetko k Tebe volá: Otče náš nebeský.“    Ďakujeme za to duchovné svetlo, ktoré máme  v Pánovi  Ježišovi Kristovi, ďakujeme aj za to fyzické. V jeho lúčoch sme sa kúpali, keď sme si tento týždeň aj spolu s manželkou dožičili tatranskej turistiky.  Minimálne raz v roku  ideme na   Zelené pleso a Sliezsky dom. Ak chcete zažiť v tejto jeseni už pravú zimu a cnie sa vám po nej, tak choďte na Zelené pleso. Tam už je zima v plnom prúde.  Odporúčam ísť priamo na Biele pleso, kde je viac slnka dopoludnia a potom  sa vracať  okruhom dole na Bielu vodu.  A ten chodník zo Smokovca na Sliezsky dom je podľa manželky – najkrajší turistický chodník (ilustračné foto). Neprešli sme v Tatrách všetko, ani zďaleka, ak však poznáte túto trasu, tak môžete súhlasiť, že má svoje čaro.

     Po pobyte na Patmose tejto dobe už oveľa viac  rozumiem. Neviem si predstaviť, že by som tam nestrávil osem dní. Mali sme tak potrebné duchovné cvičenie do  tejto náročnej doby, do ktorej sme  pandémiou vstúpili.  V niektorom predchádzajúcom článku som spomínal nášho člena, ktorý nerozumel dobe, ktorá tu bolo viac, ako pred 15-stimi rokmi. Čo by povedal na túto dobu!  Čo hovoríte na ňu vy – ako ju prežívate?   Čo aj vás trápi, s čím si nevieme a spolu nevieme rady. Možno práve ten odklon od pravdy je veľmi skľučujúci. To je bolestivé a zraňujúce. Tento čas sa nedá preskočiť, ani nijako obísť.       V posledných časoch bude to tak, ako píše ap. Pavel v 2. liste Timoteovi: „Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale majúc svrbľavé uši, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom striezlivý, znášaj protivenstvá , plň povolanie evanjelistu, konaj  si službu.“  (4,3-4) A v 1. liste mu napísal niečo podobné: „Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch  niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých, falošných učiteľov, ktorí majú svedomie biľagované..“ (4,1-2) Pán nás vyučuje, že to takto musí byť, ale to ešte nie je koniec  (Mk 13,7). V Bohu máme slnko, ale aj štít – proti mnohým bludom a bájkam.   No v danom odseku je aj to známe slovo: „Ale  kto vytrvá do konca bude spasený.“ (Mk 13,13) To je na pripodobenie – ako s tou našou veľmi obľúbenou jesennou turistikou. Na začiatku je ťažký rozbeh, ale potom to už ide. Niekedy je ťažko aj pred samotnou túrou, keď musí padnúť rozhodnutie – áno, nie. A je pravdou  aj to, že sa  nám často nechce. Ale keď si predstavíte tú konečnú krásu, za ktorou ideme, tak skoro vyskočíme ráno z postele! Túžba poznať tú krásu vám dá silu prekonať seba samého. A dokonca zvíťaziť nad sebou. Ktosi múdry povedal: „Najťažší boj je so sebou samým! Najkrajšie víťazstvo je nad sebou samým!“ A tak tie zákony platia aj v tej duchovnej oblasti. Vydržať a vytrvať až do konca. Tam je spása, tam je krása, tam je nádhera!

    Čas jesene má svoje čaro. Čas padajúceho lístia, ktoré tak často šuchoce pod vašimi nohami. Čas je vlastne len hrsť  lístia, ktoré vyhodíte  do povetria.  Skúste to urobiť aj takto – a sam isa o tom presvedčíte.   Hana Zagorová v titulnej pesničke k seriálu Sanitka spievala: „Můj čas, je pouho – pouhé prozatím.. “  Aj keď je to tak, je to vzácny čas nám všetkým. Aj keď je náš život – z hľadiska večnosti, ako lístok vo vetre, Pán Boh má v nás, svojich milovaných deťoch svoje zaľúbenie.  Tak to vyspieval aj Kollár v našej dnešnej piesni: „Ako nad deťmi bdieš svojím okom nad nami, chceš aby sme boli vždy bratmi a sestrami, zhovievaš, netresceš, hneď hriechy a poklesky, na dôkaz, že si Ty Otec náš nebeský.“ 

     Sme veľmi vďační za tento čas, za naše tatranské výslnie, ktoré veľmi intenzívne prežívame.  Kórachovci  v našom žalme na konci vyznávajú: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ Pán Boh dáva slnku vychádzať na zlých, aj na dobrých (Mt 5,45). Pán Boh dáva slnko všetkým, bez rozdielu. Nikoho nevylučuje! Máme tú milosť, máme to privilégium –  žiť na tomto mieste pod Vysokými Tatrami  a ďakovať Mu za náš životný priestor. Nie každý to však má – mnohí za týmto počasím prichádzajú zďaleka. Ale aké úžasné privilégium máme my všetci, ktorí sme dietkami Božími. Máme to  jedinečné a exkluizívne duchovné  privilégium  –  a aj o tom spieva v piesni 234 Ján Kollár. A ap. Pavel to vyjadril takto: „Skrze Neho (Krista) dostalo sa  nám vierou aj prístupu k milosti, v ktorej stojíme.“ (R 5,2) To je Božie – a nielen októbrové výslnie, v ktorom smieme prežiť celý svoj život!  Haleluja..