Vďakyvzdanie (nielen) októbrové
Jeseň už v plnom prúde farbí a zláti listy stromov. Prichádza a už je tu najpestrejšie ročné obdobie v roku – jeseň. Do toho nami prežívaného obdobia sa veľmi hodní nasledovný citát od sestry Dáši: „Keby bol rok vložený do hodín, jeseň by bola zlatou hodinkou.“ (V.Ericksonová) Ďakujem za všetkých v mojom okolí, ktorí na mňa myslia a posielajú mi takéto hodnotné a cenné myšlienky. Je ich nemálo a všetkých srdečne aj takto pozdravujem. Je to veľmi zaujímavé a trefné prirovnanie venované jeseni, keď všetko je v mnohej pestrosti. Tak, ako paleta maliara má všetky farby, tak aj táto jeseň. Platí to odveké zasľúbenie: „Dokiaľ zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ (1 M 8, 22) Padajúce lístie robí svoje a vytvára k tomu všetkému pozoruhodnú atmosféru. Už doslúžilo a tak prirodzenou gravitáciou padá dole. Už stáročia sa tento jav a proces opakuje. A opäť zaujal nasledovný citát od neznámeho autora od sestry Štefánie: „Každý človek, ktorého v živote stretneš, je ako list, ktorý obohatil tvoj strom.“ Počas nášho života sme stretli ozaj mnohých ľudí. Ďakujeme za to bohatstvo, ktoré sme skrze nich prijali. Veľmi nás obohatili. Strom nášho života bol a aj je plný listov – ľudí, ktorí nás obklopujú. Ďakujeme za to množstvo listov na strome nášho života. Veľa listov sa však počas života stratí. A padne, ako oné listy zo stromu. Mnohí odchádzajú prirodzenou cestou do večnosti. Myslíme na rodičov, starých rodičov, súrodencov, ostatných v rodine, ktorí už dozreli pre večnosť a padli ako zožltnuté listy. Mnohé straty sú nenahraditeľné. A všetky straty bolia. Keď vidíme padajúce lístie, tak sa nás neraz zmocňuje bolesť a smútok, nostalgia. Už toľkí nás opustili, už toľkí sú vo večnosti. Sú však aj iné straty – kvôli názorom, postojom, neláske k pravde. Stratili sme veľa ľudí aj takýmto „neprirodzeným spôsobom.“ Mnohé rodiny prežili aj takéto názorové delenie, či trieštenie. Zažil iste to. Iný názor na koronu a tiež na Ukrajinu! Ani ja nie som výnimkou. V evanjeliu podľa Marka čítame: „Brat vydá na smrť brata a otec dieťa a povstanú deti proti rodičom a usmrtia ich. A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno, ale kto vytrvá až do konca bude spasený.“ (13,12.13) Aj toto sa deje dnes – sme svedkami ešte aj mnohých tragických udalostí a zvratov v mnohých rodinách. Aj takéto straty bolia. Aj to sú padnuté listy zo stromu nášho života. Boli tu – a niet ich. Nad čím všetkým sa dá premýšľať počas tohto obdobia padajúcich listov zo stromov.
Mnohým sa môžeme dať obohatiť zároveň. Každý nový, aj jesenný deň je plný inšpirácii. Čo môžete vidieť, čo môžete počuť! Každý deň môžeme zažiť niečo milé a veľmi osviežujúce. Stačí byť iba vnímavým a pozorným na to, čo všetko sa deje vo vašom okolí. Ak máte také oko, ak máte také srdce, ak máte také uši! Úsmevná myšlienka z toho týždňa konštatuje: „Uši nemáme na to, aby nám nepadla čapica dole. Uši máme na počúvanie.“ A to by sme mohli povedať aj o našich očiach – sú na to, aby sme to všetko vnímali a prenášali do vlastného srdca. Naozaj, veľa je inšpirujúceho okolo nás! Pred nedávnom som sa stretol s človekom, ktorý mi ako prvé povedal, že mal rakovinu a bol z nej vyliečený a uzdravený. A hneď ako prvé spomenul Pána Boha, ako je veľmi vďačný. Kto by nebol, že? Spočiatku som tomu celkom nerozumel, že prečo tak „zhurta“ na mňa išiel. Prvýkrát sme sa videli – a hneď poďakovanie Pánu Bohu. Na prvom mieste. Možno mi to povedal práve preto, že som farár, duchovný – možno aj preto, že sa so mnou chcel podeliť s dobrou správou. S kým sme sa naposledy podelili o dobrú správu? Sú typy ľudí, ktorí obvolávajú svoje bezprostredné okolie, keď niekto zomrie. Pozoruhodné, že takto a práve s takouto smutnou správou. Nepokúsili by sme sa to takto s dobrou správou? Predsa! Napr. Boh sa o nás stará (ES 230). To podajme ďalej do sveta, ktorý hynie v nedostatku správ dobrých. Podajme predovšetkým dobrú správu. Popri tých mnohých správach zlých , ktoré sa šíria éterom.. Máme dobrú správu, máme evanjelium. Nič lepšie pre tento svet nie je, neexistuje a ani nemáme! My, ktorí sme soľou zeme a svetlom sveta (Mt 5,13-16). Kto to povie tomuto svetu, ak nie my? Nevykričíme to priamo do celého sveta? My všetci sme boli zasiahnutí rakovinou hriechu a tá nás stále morí. Hriech nás zotročuje, odpustenie však oslobodzuje. Aj my sa podobáme onomu človeku, ktorý bol uzdravený z rakoviny. Vieme o tom? Vieme! A v knihe proroka Izaiáša čítame: „.. Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ (Iz 53,5 b) A apoštol Peter napísal: „.. Jeho krvavé rany vás uzdravili.“ (1 Pt 2,24) Aj my sme boli uzdravení z rakoviny hriechu a smieme túto dobrú správu podať ďalej.. A zdieľať ju s ostatnými..
To poznáte a pomerne často sa to opakuje: „Mám pre vás dve správy, jednu zlú a druhú dobrú – ktorú chcete počuť, ako prvú?“ Vtedy si poväčšine volíme tú horšiu, aby na jej pozadí vynikla tá správa dobrá. Tie milujeme nadovšetko! A vynikne oveľa viac, to je zaujímavá psychológia. Poznáte to z vlastnej skúsenosti. Zažili iste to na vlastnej koži. Ale podať a ponúknuť najprv dobrú správu ako prvú – to už je aj zároveň svedectvo osobného života. Dobrá správa a naše zdieľanie s ňou je v tejto dobe prioritné. Sledujete televízne programy, udeľovanie rôznych cien.. Až na malé výnimky, málokto sa poďakuje Pánu Bohu. Nedávno som sledoval udeľovanie cien Thálie za rok 2024. Toľko ľudí, aj veľmi známych z televíznej obrazovky sa na pódiu vystriedalo a nikto sa Pánu Bohu nepoďakoval.. Tak to už s napätím čakáte – a nič. Nedostaví sa to. Nepríde to.. Ďakujú svojim najbližším, svojej rodine. Zdá sa, že Pán Boh nie je najbližší – aj preto je kdesi ďaleko až na periférii. Iste, poďakovanie rodine a blízkym má svoje miesto. Ale ak Pán Boh nám nie je blízkym, ta kto potom aj vyzerá aj v nsšom slovnom prejave.
V tomto týždni boli udeľované Nobelove ceny, tradične sa tak deje každý rok v októbri. Každý deň je zverejnené nové meno. Pribúdajú mená, ľudí, o ktorých ste nikdy nepočuli – tí sa venujú niečomu konkrétnemu – a zasluhujú si naše uznanie. Ozaj, toľko máme múdrych ľudí na celom svete. O mnohých vieme, o mnohých ani netušíme. MUDr. Albert Schweizter (1875-1965), lekár malomocných z Lambaréne, dostal Nobelovu cenu mieru v roku 1952. Bol tak zaujatý službou, že si ju údajne nestihol ani prevziať. A za finančný obnos, ktorý bol spojený s touto cenou postavil dedinu pre 300 ľudí s ochorením malomocenstva. A možno taká prozaická veta, či otázka – na pódiu, pri preberaní ceny, komu by si sa poďakovali? Nezabudli by sme na Pána Boha. To sa veľmi ľahko môže stať! Vďačnosti je tak málo, ako šafránu!
V októbri ďakujeme Pánu Bohu za úrody zeme slovami žalmistu Dávida: „Na teba sa upínajú oči všetkých a Ty im načas dávaš pokrm. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš podľa ľúbosti.“ (145,15.16) Boh sa o mňa stará. Boh sa o nás stará (ES 230). To musí isť do celého sveta, aj z tohto „oltárneho pódia.“ A neďakujeme len v októbri. Boh sa o nás stará počas celého nášho života. Ďakujeme mu v každom novom dni života. Aj za tých, ktorých sme mali na strome nášho života, ako tie cenné listy. Prišiel ich čas, padli. No stihli nás veľmi obohatiť! Iní odišli sami – aj to musíme prijať. Iní odišli ešte inak. Panta rhei. A život ide ďalej. Máme pre koho žiť, tak žijeme. Ďakujeme aj za túto možnosť. A nielen v októbri! Ďakujeme, lebo nič nepovažujeme za samozrejmosť. Ide o naše celoživotné zameranie, nasadenie našej osobnej vďaky. My všetci máme rakovinu a boli sme z nej uzdravení – je to rakovina hriechu. „Odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“ (R 6,23) To je tá dobrá správa, že sme uzdravení – a túto správu je hodno podať ďalej. Ako onen pán z Ružomberka, s ktorým som sa stretol pred pár dňami.
Ďakujeme za požehnanie jesene, za dary zeme, lesov, polí. Zbierame huby, dubáka, rastú! Ďakujeme za mnoho Božích dobrodení (Ž 103,1-2). Ďakujeme za čas, ktorý máme k dispozícii. A je to výzva, aby nám raz neprišlo ľúto premárneného času, že to naše bude hľadanie strateného času, toho všetkého, čo sme premrhali. Ďakujeme za farby jesene – za tóny hudby, ktoré sú k tomuto ročnému obdobiu pridelené. Myslíme na Vivaldiho cyklus – Jeseň (Autumn). Aj za jesenné tóny tohto výnimočného hudobného cyklu. Za čo všetko? Za červenú jarabinu, pripomínam, že minulého roku chýbala – vtáčatá nemali čo jesť v zime. Verím, že sa Pán Boh sa o nich postaral aj napriek tomu. Veď On sa stará o nebeské vtáctvo! (Mt 6,26-27) Tejto jesene jarabila v bohatej úrode sa „červená“ v hojnej úrode.
Ďakujeme za dar Večere Pánovej. Je to eucharistia. Je to vďakyvzdanie, je to dobrorečenie. Je to tá „dobrá reč“ o Bohu. Pán Ježiš Kristus pri ustanovení Večere Pánovej na Zelený štvrtok dobrorečil, lámal a dáva (Mt 26,26). Pri pobyte v Grécku a na Patmose sme často používali: „evcharisto“ – v preklade – ďakujem.. Tak ďakujeme Pánu Bohu sa o nás stará (ES 230). Tá pieseň je jedinečná. Všimnite si ju v našom Spevníku! Máme ich mnoho! Takú ďalšiu nájdeme o niečo ďalej, uvádzam z nej celkom posledný, veľmi oslovujúci verš: „Nedaj nám zabúdať Otče, že my sme Tvoj zvláštny klas, ktorý zožneš vtedy Bože, keď sa naplní mu čas. Pomôž s Kristom zotrvať, vieru lásku dokázať, ó nech večne vďaka znie Ti zo sŕdc Tvojich vďačných detí.“ (ES 364,3)