Patmos  III

     Patmos a septembrový pobyt na ňom bol bodkou za naším letom. Veľmi zaujímavým spôsobom sme si ho predĺžili, u nás v Tatrách  bolo veľmi chladné a daždivé počasie a na ostrove pokračovalo leto v plnom prúde. Keď sme sa  v priebehu dňa, najmä popoludní po vyučovaní prechádzali, či boli na pláži, tak manželka mi povedala, že stále toľko veľa  ľudí nepracuje a dovolenkuje. A ja som  jej na to s úsmevom odpovedal:  „No ale veď  aj my k nim patríme! “  A ešte stále, aj v októbri tam letná sezóna pokračuje ďalej – a pomaly aj  vrcholí. Už sa opakujem, prepáčte,  ale pobyt na Patmose bol pre mňa v mnohom inšpiratívny, motivačný a poučný – v zmysle štúdia Zjavenia Jánovho. Ozaj,  nie je to jednoduchá kniha k porozumeniu a prijatiu, ale pobyt priamo tam vás akosi vtiahne do silového poľa tejto knihy (ilustrácia – vstup do jaskyne Zjavenia). Ľuďom z osveta priam naháňa strach, lebo to ignorujú. Pri nás, Božích deťoch sa deje pravý opak!  My všetci sme za to veľmi vďační, že táto „apokalypsa“ je nám na veľké požehnanie. Podotýkam, že táto kniha nemá chronologický dej, čo je tiež dôležité na to myslieť.  Udalosti v nej opísané sa nestali v časovej postupnosti postupne  presne tak, ako sú v nej opísané. Intenzívne štúdium tejto knihy ma duchovne výrazne posunulo a prehĺbilo môj vnútorný život viery, lásky a nádeje. Poznáte to z vlastnej skúsenosti, keď vás niečo, obrazne povedané –  „nakopne“.  Takýto stimul všetci veľmi potrebujeme v tej duchovnej oblasti!  Doma, vo voľnej chvíľke,  si  často listujem a čítam  v mojich mnohých  poznámkach.  A tieto okamžiky mi veľmi sprítomňujú tieto nezabudnuteľné zážitky a okamihy. V duchu som  priamo na Patmose, v epicentre diania udalostí opísanej v tejto poslednej biblickej knihe. Iste, ešte veľa nechápem, keď ju čítam, vyslovené ľudsky a prirodzene, ale budem sa jej odteraz ešte  viac osobne venovať, pretože si zaslúži našu zvýšenú pozornosť.  To, čo sa deje vo svete už aj dnes, je už opísané v tejto knihe!   Myslime na to.. V tejto ďalšej úvahe neponúkam priamo hlbokú exegézu  7-mich listov – na to by bol potrebný ešte väčší priestor.  Možno vám ponúknem  trochu „ľahšie“ podanie týchto 7 listov a ich výkladov – z mojich ručne písaných poznámok. Tak ich prosím, aj prijmite.   Po doterajších dvoch  častiach nášho seriálu ideme teda  ďalej. Chceme si všimnúť druhú a tretiu kapitolu – možno len tak stručne a heslovite.  Dobové reálie si môžete doštudovať v rámci svojej „domácej úlohy“, s úsmevom.   Verím, že aj vás to natoľko osloví, že pôjdete ďalej.. 

    Pán sa predstavuje sa každému zboru tak, ako v úvodnej  1. kapitole, ale každému prízvukuje niečo iné, špecifické a aktuálne pre miestne spoločenstvo. Listy v 2. a 3. kapitole sú nanajvýš aktuálne – a zároveň aj nadčasové. To musí byť vždy v zvesti Božieho slova. Sestra Eva, ktorá chodí každý rok na liečenie do Nového Smokovca, mi vždy vopred napíše, ako sa teší do Tatier, na aktuálne slovo do života. Žije v Bratislave, má svoje spoločenstvo, duchovnú rodinu – no veľmi sa vždy teší   na našu tatranskú duchovnú rodinu a aktuálne slovo podávané  u nás.  Také je vždy Božie slovo – živé a aktuálne! (Žid 4,12) Tak to musí byť aj dnes, s živou aplikáciu do dnešných čias.  Nielen historická exegéza (v našom podaní – prepáčte niekedy veľmi nezáživná), ale posolstvo pre dnešok! A v tom bol mojím skvelým učiteľom Ján Midriak v Prešove. Ten mal jedinečné aplikácie a naozaj „prekladal“ Bibliu do čias, ktoré sme vtedy žili. Mnohí Prešovčania  na to veľmi radi a s láskou  spomínajú!  

     V celej knihe a v listoch je pozoruhodná nielen zvesť do budúcnosti, ale aj samotná ich štruktúra. Pán v úvode adresuje list konkrétnemu spoločenstvu – najprv  v ňom „zaznie“  dobré, potom to menej dobré, príp. zlé. Má to svoju hlbokú logiku a odôvodnenie, to je aj návod pre nás všetkých. Tak sa to opakuje pri všetkých 7-ich listoch. Ak máme na srdci aj kritiku, smie byť, ak je oprávnená, no musí ju  predchádzať vždy pochvala a uznanie. To sa vždy dá. A to vždy má aj zaznieť! A z psychologického hľadiska je to veľmi dôležité! Pamätajme na to, učme sa od nášho Pána, ktorý povedal: „Učte sa odo mňa..“ (Mt 11,29)     V ďalšom slede listov Pán poukáže na potrebu pokánie,  tiež aj na „miestne“  problémy a ťažkosti –  a na záver každého  listu (Kto má uši..)  píše  o niečom úplne inom, čo je  aktuálne nielen pre miestnych v zbore, ale čo aj ich presahuje – a je vlastne pre všetkých ľudí na  svete.  No ak tomu záveru v liste sú pripojené  slová zasľúbenia pre úplne všetkých na našej modrej planéte.   To je spôsob, akým sa  Pán prihovára. Ku každému osobne, konkrétne a špecificky, vždy s láskou – aj pri kritike, aj pri pochvale.  A potom celkom na záver – akoby sa priamo obracal ku všetkým na svete. To je veľmi pozoruhodná  štruktúra týchto siedmich  listov v Malej Ázii. Pozorne ju sledujte..

     Efez (Zj 2,1-7). Vzkriesený Pán  sa tomu zboru predstavuje ako  Ten, ktorý pevne drží  sedem  hviezd a chodí uprostred sedem  zlatých svietnikov – tak sme to čítali v predchádzajúcej kapitole  (1,13.16). A ďalej im píše:  „Znám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť..“  Vie o nás úplne všetko, veď aj vlasy na hlave nám spočítal (Lk 12,7). Nik iný nás tak nepozná, ako práve On. Vie aj to, že v Efeze  opustili  svoju  prvú lásku. Tá vždy  každým človekom  vždy prudko pohne – veď  si spomeňme na tú vašu  fyzickú.. Je nezabudnuteľná! A ten istý vzorec nášho správania platí aj v duchovnej oblasti.   Pán je veľmi  ostrý, nič neskrýva a nič ani nezakrýva. To je ako určenie diagnózy v nemocnici, tam určite  predsa nechceme  doktorov, ktorí by nám klamali ohľadom nášho stavu.  No je pravdou aj to, že niekto má radšej milosrdnú lož. Takmer každý pacient chce vedieť, na čom je – po tej fyzickej stránke. Ako je na tom zdravotne! No my uvažujeme nad tou duchovnou stránkou. Ako sme na tom duchovne? A aká je aj naša diagnóza?   Začal si dobre, no opustil si svoju prvú lásku.  Krst, konfirmácia, sobáš v kostole –  a potom si akosi ochabol. Prišli deti, viac povinností, prišla rutina – a tá ťa ubíja.  To sú ako obrazy z nášho každodenného života –  aj z manželstva  a rodinného života. Vzťah muža a ženy  je tu vhodným príkladom –  ako to bolo na začiatku. Dali si sľub, horeli láskou, ale potom. V praktickej službe mám mnoho skúseností.  Nikto si predsa nebral takého partnera, ktorému by nemohol dôverovať vo vzťahu. Takáto dôvera je na prvom mieste. Tak aj v tej duchovnej oblasti to takto bolo na začiatku – vzťah plný dôvery a lásky. A potom niekto  „ďalší“ do toho akosi nečakane  vstúpil. Aký bol dôvod k tomu? Aktualizujme si to na seba samých. A Pán vraví: „Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, čiň pokánie..“  Spoznaj, že si „padol“ z tej duchovnej úrovne, na ktorej si bol pred tým.  Z akého dôvodu? Čo bolo príčinou?  Muselo sa to stať? A zájsť až tak ďaleko? Čiň prvotné skutky – a vráť sa k nim. Ak nie, pohnem tvojím svietnikom. Tak sa stalo v minulosti tej dávnej, keď bol Izrael  dvakrát  v exile. Tak sa stalo aj so samotným Efezom, kde kresťanská cirkev dnes už nie. Pamiatky po kresťanoch áno, sú veľmi vyhľadávané, ale živí – horliví a milujúci kresťania, žiaľ  už nie. Sme aj dnes povolaní nenávidieť to všetko, čo nenávidí  náš Pán, tzv. Mikulášencov , teda modloslužbu.  Toto posolstvo nie je nielen len pre Efez, ale pre  celý svet, ktorý je tou modloslužbou takmer celý pohltený.  Kto más uši,  nech počuje! Máme ich – aj tie spirituálne?  Iste, uši máme všetci, ale potrebujeme ich mať  v tejto dobe predovšetkým duchovné – a priamo „na stopkách!“

     Smyrna (Zj 2,8-11)  Predstavenie  Pána  je – Prvý a Posledný, ako v úvodnej kapitole (1,17.18). Pán aj tento zbor  veľmi dobre pozná! Bolo to údajne veľmi dobré miesto pre život.  Kto by to dnes nechcel a po tom netúžil? A vy nie ste určite výnimkou, ani ja.  Aj tí utečenci, ktorí sa s nami viezli na jednej lodi. My všetci sme na jednej lodi! Tak a to neraz konštatuje, celkom oprávnene!   Tamojší  v Smyrne boli však na tom tak,  že  schudobneli  kvôli Pánovi. Muselo to byť niečo veľmi konkrétne a iste aj bolestivé, pravdepodobne išlo o prenasledovanie.  Duchovné poznanie nám však hovorí, a dobre to vieme, že chudoba tohto  sveta (v jeho očiach) je zároveň pred Pánom  veľkým bohatstvom ducha. Veď platí: „Blahoslavení chudobní v duchu..“   (Mt 5,3) V Kázni na hore ďalej počujeme: „Nezhromažďujte si poklady  na zemi, kde ich moľ a hrdza ničí..“   (Mt 6,9) Náš Pán nemal žiaden pozemský majetok, veď dokonca nemal miesta, kde by sklonil hlavu (Lk 9,58). Ani Ján Krstiteľ nemal žiadne hnuteľné majetky. A my sa pre ne toľko umárame, úplne chybne a zbytočná lopota a  investovaná energia života.  To je všetko v ostrom kontraste voči Pánovi a Jeho slovu. A vlastne aj prejavom nášho nepriateľstva voči Jeho mocnému posolstvu.   V liste spomínaná  „synagóga satanova“ v Smyrne – to sú všetci nepriatelia Pána vtedajšej doby – kňazi, farizeji, zákonníci  – ako priamo „synovia satana.“  Tí v minulosti napáchali toľko zla – boli to  napr. aj križiacke výpravy.  Vyzeralo to navonok tak veľmi duchovne, ale bolo  to iba zdanie. Judáš navonok tiež vyzeral veľmi duchovne, veď patril do kruhu 12-stich učeníkov,  Pán však vedel, čo je v jeho srdci. A tomu mu povedal pri Večeri Pánovej za Zelený štvrtok (J 13,27).  A dnes  –  koľko je nelásky a nepriateľstva medzi ľuďmi a národmi a nenávisti voči Izraelu, ktorý chcú zničiť.  Nie je to aj dnes synagóga satanova!?    Pán hovorí ku spoločenstvu v Smyrne, ale aj v tom najširšom kontakte, akoby naozaj pre celý svet: „Neboj sa toho, čo máš trpieť.“  Na tento výrok zo Zjavenia som sa ozaj mnohé  roky pozeral, ako dieťa  v rodnom prešovskom kostole. Pod pamätnou tabuľou venovanou Matejovi Bahylovi (1706-1761), ktorý trpel pre Božie kráľovstvo, som roky sedával v lavici aj s mojou mamičkou (otec sedával na inom mieste).  Je to slovo do posledných čias, do práve dnešných čias. Nemusíme sa báť utrpenia, ktoré by sme mali pretrpieť pre Krista. Pán nám tlmočí: „Tešte sa, ja vám dám svoj pokoj.“  Kde je pokoj od Pána, tam nie je strach. Kedy by sme sa ale  mali báť?  Keď nekonáme Jeho svätú vôľu, keď nemáme Jeho pokoj vo svojom srdci. Niečo ale nie je  tu v poriadku. Je to naozaj tak v našom živote? Ako sa  pozeráme na pohár naplnený iba do polovice – je poloplný – či poloprázdny?   To je spôsob aj nášho života, aj nášho myslenia a pohľadu na utrpenie.  Aj keď nás diabol uvrhne do väzenia, bude to „iba“ skúška, nemôžeme to preskočiť!  Tak neobľúbené skúšky v škole – sú  dobré hlavne pre nás. Skúška ukazuje, na akej sme úrovni. To preskúšanie je tak veľmi potrebné  –  hlavne pre nás! Či padneme, či zostane  – to je  vždy veľmi dôležité poznanie  pre nás samých. Poznaj sám seba, na akej si  dnes duchovnej úrovni. 10 dní,  to môže byť aj 10 rokov. Buďte verní, až na smrť! Aj krátko, aj dlho! Až do konca. To je aj tvoja skúška. Tak, ako Ján Krstiteľ, Jakub, Peter, Pavel a mnohí iní. Nezabúdajúc ani na Štefana.  To bol test! Ak zomrieš, dostaneš korunu života. Smrť to  je len to vonkajšie, viditeľné, to je to „povrchné“.  A my nechceme byť a ani nemôžeme byť  iba povrchní. A smrť kvôli Pánovi  – to je predsa niečo celkom iné. Aj to sa dnes deje vo svete.  A mnohí pre Pána zomierajú aj dnes. Zo strany neba  odmenou je veniec života. Je smrť   pozemská, je však aj večná (práve podľa Zjavenia) má ešte aj iné pripodobenie  –  ohnivé jazero  –  to je smrť navždy a naveky.  Pre všetkých tých, čo zvíťazia, tým druhá smrť neuškodí (Zj 21,8). To je radostné posolstvo nielen pre Smyrnu.. To je zasľúbenie pre nás pre všetkých. Pripomínam, že tie záverečné slová v listoch sú adresované pre všetkých, nielen pre miestny cirkevný zbor. Tak aj pre nás – v Tatrách, aj pod nimi..