Obohatený  milosťou  Božou l

(duchovno-náboženský profil PhMr. Samuela Búľovského – spomienky  br.farára Otta Víznera)

     Ktorýsi februárový deň roku 1951 som cestoval z Turčianskeho Sv. Martina do V. Tatier. V Martine som nedostal súhlas na ďalšie pôsobenie a tak som bol ustanovený do Tatier. Iste Božia ruka ma tam viedla. Vtedy som ešte nevedel, že popri prvej tatranskej láske sa začína touto mojou cestou i druhá láska. Nevedel som ešte vtedy a ani nemohol vedieť, že k veľhorskej láske Tatier pribudne druhá, nie menej mocná, láska k živým dušiam, trpiacim medzi nádejou a beznádejou kolísajúcim, i šťastným, i láska k našim tatranským veriacim, i k mladučkému zboru, pri kolíske ktorého som stál, i k trom našim tatranským kostolíkom, i k úprimnému duchu našich chrámových zhromaždení v nich tak pestrých, tak menivých, tak zvláštnych. Môj príchod do Tatier mal svoj prológ na seniorskom úrade vo Veľkej, kde sa bolo potrebné informovať o stave tatranského zboru a možnosti ubytovania mojej 4-člennej rodiny. Senior Oskar Černák mi dal potrebné podrobné informácie, veď za dlhé roky smokovecká oblasť bola fíliou jeho zboru (Poprad – Veľká). Dobre poznal pomery i načrtol úlohy, čo ma čakajú,  a opísal bytovú situáciu. To posledné bolo málo potešujúce. Bytovú kalváriu som už raz zakúsil v Martine. A tu – z jeho slov – ma čakala druhá. Navrhoval mi, že by som aj s rodinou mohol bývať vo Veľkej, alebo sa nasťahovať do opustenej fary niektorého bývalého nemeckého podtatranského zboru – Slavkov, Mlynica, Veľká Lomnica a odtiaľ dochádzal do Tatier. No ja som mal byť tatranským farárom, preto som chcel bývať v Tatrách a nie pod Tatrami. Robil som si nádej, že sa nájde nejaké skromné bývanie v dome lekárnika Búľovského, ktorý jednu miestnosť prepožičal na farskú kanceláriu. Seniorove slová mi brali túto nádej, keď  povedal: „Viete, dom je to veľký, na lekáreň výborne vyhovujúci, ale na bývanie pri najlepšej vôli a všetkej snahe niet v ňom miesta, Veď lekárnik Búľovský by to umožnil aj vášmu predchodcovi Jánovi Hudecovi, ktorý z Tatier odišiel len preto, že nemal byt. Na každý pád však do Smokovca choďte, lekáreň ľahko nájdete. Búľovský vás vďačne prijme a umožní aj bývanie v kancelárii fary, kým si niečo nenájdete pre rodinu.“

     Kým ma tatranská električka viezla hore do Smokovca, premýšľal som  o tom, čo som sa práve dozvedel a o svojom budúcom pôsobisku. Taktiež som si dával dokopy svoje vedomosti o br. lekárnikovi Búľovskom. Vystúpil som v Starom Smokovci, nohy ma niesli ťažko, akoby sa lepili. Kráčal som už po pôde svojho zboru. Duša bola preplnená prosbami k Bohu o pomoc a jeho vedenie. Lekáreň v Novom Smokovci som našiel bez dlhého hľadania. Tam ma už čakali. Privítali ma a hneď voviedli do kancelárie fary. Prvého rozhovoru bol prítomný nielen br. lekárnik, ale aj jeho dcéra pani Marta Šimková. O zbore som sa dozvedel niektoré nové podrobnosti. Spoznal som, že bytové starosti budú naozaj veľké. Pre moju osobu ubytovanie bolo. Br. lekárnik skonštatoval: „Vy tu v kancelárii môžete bývať. Posteľ dáme preniesť. Periny vám tiež požičiame, kým prídu vaše. Cíťte sa u nás ako doma. Ako člen našej rodiny.“ Tento prvý rozhovor s br. Búľovským vo mne zanechal tri rozdielne dojmy. Zlý z neutešenej bytovej otázky, ktorá sa zdala neriešiteľná. Dobrý a príjemný zo srdečnosti a bezprostrednosti mojich nových domácich. Tretí, ťažko definovateľný, z jasného pohľadu br. lekárnika, ktorého tvár i slová zvláštne zohrievali. (Br. farár Otto Vízner po 10 mesiacoch nasťahoval svoju  rodinu do Hodža vily pani Ireny Hodžovej v T. Lomnici, ktorá už v súčasnosti nestojí).

     Ďalej takto spomína na br. Búľovského:  „Po dva roky môjho účinkovania v Tatrách som cítil po mojom boku jeho ochotnú a vrelú pomoc a podporu. Vyvinul sa medzi nami úprimný vzťah  skoro možno povedať až otcovského priateľstva. V zborovej práci sa mi vždy rád zdieľal so svojimi bohatými skúsenosťami zo života našej cirkvi. Vždy ochotný, vždy hotový aj na seba vziať bremeno, ktoré doliehalo na plecia duchovného. Zamýšľal sa nad otázkami, ktoré sa vyskytovali v živote zboru a neraz i po chvíli i po niekoľkých dňoch prišiel so svojou odpoveďou, so svojím návrhom. Pri mnohých svojich starostiach našiel ešte sily a času aj pre cudzie. Či vlastne nie cudzie, jemu vlastné, len iný ich mal prenášať a on mu pomáhal. Nie div, že z mojej strany sa vždy viac a viac prehlbovala synovská úcta k starčekovi, telom vetchému, ale duchom silnému a sviežemu. A toto bol môj vstup do jeho života.

     Jeho domáca pobožnosť mala svoje kúzlo. Každé ráno, keď schádzal zo svojej spálne na poschodí do pracovne v prízemí pomalým krokom, opierajúc sa o paličku, spieval si vetchý starček niektorú rannú alebo aj inú  pieseň tichým rozochvelým hlasom. To už bolo doznievanie pobožnosti, ktorá sa začala v spálni, teda skryte. Tam sa sám so svojím Pánom rozprával. Ďakoval i prosil. A pieseň bola na utvrdenie toho, čo v rozhovore zažil. Pieseň bola i vyznaním, že spojenie s Pánom sa nepretrhlo. Nedeľa samozrejme slúžila službám Božím. Kým mohol, spolu s rodinou bral účasť na službách Božích v kostole. Keď posledné roky pre nemoc nemohol, urobil si služby Božie doma. Sám. Ako? Sklonený nad svojím stolíkom v pracovni lekárne pomodlil vlastnými slovami, či z modlitebnej knihy. Potom si prečítal z Biblie a meditoval nad prečítaným. Neraz, vrátiac sa  z kostola, našli sme ho ešte hlboko pohrúženého v jeho meditáciách.

     Jeho bohoslužba   bola vrúcna, celý sa do nej ponoril. S Písmom svätým bol zrastený. Jeho znalosť Písma bola široká i hlboká. Doslova vedel citovať mnohé citáty, mnohé pravdy Písma zas uvádzať podľa ich zmyslu. Na valných zhromaždeniach Dištriktuálnej podporovne vo svojich prejavoch často citoval z Písma svätého. Jeho citáty z Biblie, ako sa to často stávalo, neboli len ozdôbkou, akoby čiapočkou, aby reč mala charakter pomazanosti. Jeho prejavy vzchádzali z biblických základov. Citované verše neraz exegetoval. Nebola to však exegéza podľa pravidiel teologickej exegézy, ale podľa pravidiel právd Božích v živote prežívaných, teda exegéza praktická, konkrétna a aplikovaná, dobre skĺbená so životom.

     Podobný proces sa odohrával pri spievaní nábožných piesní. Mnohé vedel  celé naspamäť. Nespieval celým hrdlom,  mal slabý hlas. Ale keď spieval, zamýšľal sa nad slovami, nad obsahom piesne a jej duchu dal účinkovať na svojho ducha. Základné pravdy evanjelického kresťanstva boli koľajami jeho života. Koľajami bezpečnosti a istoty, ktorá dovedie k cieľu. Tu možno spomenúť aj jeho odovzdanosť do Božích rúk. Je to skvelý kresťanský rys. V jeho živote prišlo niekoľko nemalých strát a on ich prijal pokojne a vyrovnane. Ak človek stojí zoči voči smrti, táto odovzdanosť je veľkým ziskom. Tak napr. trikrát stál blízko smrti. Prvýkrát pri smrti svojej milovanej manželky. A potom dvakrát v blízkosti tej svojej. Prvýkrát sa mu priblížila tak, že pomohol pocítiť priam jej dych. Po prekonaní nemoci, ešte slabý takto mi písal: „Predne ďakujem za blahoželanie k narodeninám a ďakujem aj za omladenie o rok, som veru už v 75-tom. Preto nebolo by mi čudné, keby som bol už na druhom brehu, ktorý som za 3 dni  a noci  túžobne očakával celkom vyrovnaný. Môj návrat bol taký neočakávaný, že to mohla spôsobiť len veľká milosť Božia, ako už viackrát v mojom živote.“