Patmos  II

     V prvej časti nášho seriálu som sa zameral na základné informácie o tomto ostrove v Egejskom mori. Priznávam úprimne, že toľkú krásu som nečakal. Neviem, čo všetko tam pred 2.000 rokmi našiel Ján.. Ak to bol ostrov pre vyhnancov a nepriateľov vtedajšieho „režimu“, tak mám predstavu, že išlo o veľmi nehostinné prostredie, v ktorom sa sotva dá prežiť. Na Patmose sme našli takmer raj. Aspoň ja si takto raj predstavujem – a moju predstavu práve  pozemského raja mi navodzovala jedna z mnohých miestnych  pláži – Psili Ammos Patmos (na ilustračnom zábere). Takmer ako Karibik, aj keď ho poznám len z fotografií a televízie. Pokračujem dnes o niečo ďalej. Chcem sa zamerať na to duchovné posolstvo tejto úvodnej kapitoly. Pristupujem k celej knihe s veľkou pokorou a bázňou.  Nemyslite, nemám na všetko odpovede a vysvetlenia a nie som „odborníkom“ na túto knihu.  Je však pravdou, že pred Patmosom by som sa takto neodvážil.  Po  pobyte a výklade na tomto ostrove som teda už o niečo smelší a vyučenejší..    Tak tomu prosím rozumejte.  A chcem posmeliť aj vás k štúdiu toho, čo sa má onedlho diať! Tak som to prijal, že je to veľmi dôležité! Dnes  predovšetkým, viac, ako kedykoľvek predtým!   Vrátili sme sa  z Patmosu pred týždňom,  na ktorom som s manželkou a celou našou skupinou v počte 24 osôb –  strávili  osem dní. Mal to byť iba týždeň, no „pridanou hodnotou“  bol ešte jeden deň.  To všetko vo mne a v  nás doznieva, ale stále veľmi živo rezonuje.. Pre úsmev – vrátili  sme sa z ďalekého  „vyhnanstva“, na ktorom  nám bolo tak veľmi  dobre aj so všetkými účastníkmi. Ostrov, kde „odpratávali“ veľmi nepohodlných  ľudí nás v mnohom prekvapil.  My sme tam zažili pravý opak  nepohodlia – priam luxus hotela a duchovnú exkluzivitu samotného prostredia.  Poznám ľudí z môjho okolia, ktorí boli tiež na Patmose, mali však fakultatívny výlet  iba  jeden deň   – v rámci dovolenky a pobytu na okolitých destináciách. Byť  viac, ako týždeň na Patmose znamenalo to pre nás niečo veľmi výnimočné,  preciťovať jeho mocnú duchovnú atmosféru, ktorú sme prežívali v každom novom dni nášho pobytu. 

    V 1. kapitole  tejto výnimočnej knihy  hlavnou postavou je  Ján, ktorý sa tam dostal do spomínaného vyhnanstva. On samotné posolstvo zjavenia dostáva po anjelovi. Neskôr je  tým „hlavným“ predovšetkým  Pán, ktorý prichádza s tým všetkým, čo Ján mal zapísať. Ale veľmi zaujímavá vec je tá, že v tejto kapitole do mu do všetkého   priamo  vstúpi Pán a legitimuje sa, že je to On, ktorý dáva poverenie Jánovi ( 1,8). A to je to jeho predstavenie: „Ja som Alfa i Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, vševládny.“  Ide teda o „veci a záležitosti“,  ktoré sa majú čoskoro stať. A  čo to je – no predsa  Pánov návrat!   Nedávno  mi sestra  Alenka povedala, že ak ide o Pánov  druhý príchod, taj pre ňu je oslovujúce, že Pán je už na ceste..  Ani nie tak to, že príde v čase na to určenom, ale: „..už je na ceste.“  Tak som si to aj ja osvojil a aj za svoje prijal.  Ján tomu všetkému, čo písal,  pravdepodobne tiež  nerozumel, ako aj my často nerozumieme, keď čítame túto knihu. Neraz ju práve z tohto dôvodu preskočíme. A neprávom..  Podľa tradície to údajne zapisoval  Prochorus, ktorý bol neskôr zvolený ako jeden z prvých   siedmich  diakonov v prvotnej cirkvi (Sk 6, 1-6). Sú o tom mnohé domnienky, že to bol práve on.  Zjavenie Jánovo bolo napísané, keď ešte neboli napísané všetky evanjeliá.  O samotnom  Jánovi čítame na konci poslednej 21. kapitoly Jánovho evanjelia – tak trochu aj tajomne. O ňom sa rozchýrilo  medzi učeníkmi, že  Ján  neumrie (J 21,21-23). Ježiš to korigoval, nie  že neumrie, ale že bude ponechaný až do chvíle, dokiaľ   On sám nepríde. Tu teda, kde končí toto evanjelium podľa Jána, začína Zjavenie Jánovo. (Skôr by sa mala volať táto kniha:  Zjavenie Jánovi –   nie Zjavenie Jána)

     Obsah tejto knihy je zrejmý – čo sa má onedlho stať – a aj stane. Pán hovorí: „Ajhľa, prídem čoskoro.“ (Zj 22,12) A Ján si myslel, že  príde ešte za jeho života. Tak si to mysleli aj všetci tí ostatní, ktorí písali o Jeho návrate na túto zem. Pomerne často sa to nachádza v listoch, tak Kristova parúzia – teda opätovný návrat – bol ich častou témou ( napr. 1 Pt 4,7-11 a 2 Pt 3,1-13 a iné)  A z akého dôvodu Pán vraví  – prídem čoskoro? Myslím, že aj preto, aby boli všetci na ten deň pripravení. Ak by bol Pán povedal, že príde „niekedy“  v budúcnosti, tak by možno aj poľavili v očakávaní. Ako sme my v mnohom poľavili a nie vždy na to akosi nemyslíme. A dnes by sme mali byť  o to viac pripravení – oveľa viac, ako inokedy!  Pamätám si, že ako dieťa som sledoval nejaký seriál v televízii a hral v ňom herec Ivan Krivosudský – jeho častá veta a hláška  bola: „Vždy pripravený!“  Iste, bolo  v inom kontexte. Či my sme takto pripravení vyjsť v ústrety Pánovi predovšetkým –  duchovne!  Čítal som svedectvo  jednom prebudeneckom kazateľovi, ktorý tak intenzívne čakal na Pána, že mal stále pripravenú bričku aj s koňom. 

     Aby som to pripodobnil niečomu, tak proroctvo tejto knihy  je ako video natočené práve  v danej chvíli na Patmose. Kto rozhoduje o tom, čo bude na ňom? No predsa  ten, čo natáča a filmuje. On rozhoduje, čo tam vpustí, čo tam dá a nedá, príp. vystrihne. Rozhoduje  predovšetkým autor, ktorý je  zároveň  aj režisérom.  Rozhoduje o tom  teda samotný  pôvodca, jeho vôľa a rozhodnutie – čo tam bude – keď natáča.  Boh je tu hlavný režisér, cez svojho Syna  – aj pri tejto kapitole  – a vlastne aj celej knihe.

     V tejto úvodnej kapitole čítame: „Blahoslavený, kto číta, aj ktorí  počúvajú slová tohto proroctva  a zachovávajú, čo je v ňom napísané.“ Ide o jednotlivca, aj o spoločenstvo –  tieto slová čítame najprv  jednotnom čísle a potom v množnom.  Táto kniha a toto zjavenie je určené na čítanie, na vzdelávanie, aj na vyučovanie – čo sme mohli prežívať na Patmose. Bolo to veľmi autentické a určite si to chcem, ak Pán dá,  v budúcnosti zopakovať.  Na príchod Pánov je dobre sa pripravovať priamo autenticky, na tomto mieste – aj keď je pravdou, že sa tam všetci nedostaneme. Tak aspoň takto sprostredkovane, kedysi cez Jána, dnes cez Božieho služobníka Pavla (s úsmevom).  Čítať – počúvať  – zachovávať.   To troje je vždy potrebné, pri akejkoľvek biblickej knihe,  obzvlášť  pri tejto! Čítať to, čoho sa dostalo od Pána Jánovi. Apropo! Ján, ako jediný učeník bol na Golgote! To je dôležité si vždy a nanovo uvedomiť.  Bol očitým svedkom smrti svojho Pána a dostal poverenie zaopatriť Máriu (J 19,25-27).  Mnohí boli ukrižovaní v tom čase. Golgota bola plná krížov aj v minulosti, aj potom neskôr!   Nakoľko v danom čase zomrel na kríži Boží Syn Pán  Ježiš Kristus – bolo to predsa v niečom iné a výnimočné a neopakovateľné. 

    Pokračujeme ďalej v 1. kapitole:  „Ajhľa, prichádza v oblakoch!“   My vieme, že v oblakoch Pán   aj odišiel  z tejto  zeme. Bol unášaný do neba, tak to čítame v knihe Skutky apoštolov v 1. kapitole (1,9-11). Tak to  porovnávame aj s evanjeliami, ktoré teda  ešte neboli  v tom čase napísané. Na ich konci je zvesť o Pánovom vstúpení, teda okrem evanjelia podľa Jána. Veľa  je tam veľa  spoločného, ale aj veľa rozdielov. Evanjeliá teda končia vstúpením Pána  –  Zjavenie Jána opätovným návratom Pána na túto zem.  Kde končí Ján, tam začína Jánovo zjavenie.  Prichádza, aby – vládol.  To je dôvod Jeho návratu. Jeho vláda bude úplne iná, ako vláda mocných tohto sveta. Nebude ani diktátorom, ani despotom. Bude kraľovať spravodlivo. Ukáže všetkým, ako sa to má robiť. Nebude to ani demokracia, bude to teokracia!  Po tom, ako Ján píše už o samotnom Patmose, píše, že to bolo v deň Pánov, teda v sobotu. Nedeľa bola uzákonená až oveľa neskôr.   A to, že tam bol,  je z tohto dôvodu, že sa  tam dostal pre slovo Božie a svedectvo Ježišovo. Rozumiem tomu dvojako – ako príčinu aj ako následok. Aj ako vyhnanstvo, aj z dôvodu   napísaniu tejto knihy.

     Ján Ho vidí celého v bielom!  Výzor Pána v sláve  – biela je farba neba.  Pri premenení  na vrchu Tábor sa Pán  premenil  a bol tiež  celý v bielom (Mt 17,1-13). Anjeli pri Pánovom vzkriesení  boli tiež v bielom rúchu (Mt 28,1-8).  V nebi je iba biela!  To je farba nebeských  víťazov.  To je farba očistenia, farba svätosti. Čítame to aj v liste do Sárd: „Kto zvíťazí –  bude mať oblečené  biele rúcho.“  (Zj 3,5) Premenenie Pána bolo  v mnohom výnimočné! Nikdy predtým sa to nestalo.  Celý čas Pán  vyzeral prosto a obyčajne – ako človek, syn Jozefa a Márie. V tej chvíli sa však premenil.  Zostúpil z neba, stal sa človekom pre nás –  pokoril sa a umenšil (F 2,5-11),  aby mohol byť medzi nami v tele – nám vo všetkom podobný, okrem hriechu.  Vzdal sa svojej slávy, niečo z nej však na chvíľu odkryl a na okamžik sa  ukázal, kým On sám naozaj je.  Za  jednu jedinú  sekundu vyzeral celkom inak. Úplne inak, ako na tejto zemi!   A vedľa Neho boli  Eliáš a Mojžiš. Tí traja učeníci videli, čo nikto predtým.  Otvorilo sa nebo a oni  videli  osláveného Pána.  Mojžiš a Eliáš teda žijú s Pánom v Jeho  sláve. Peter sa zrazu cítil ako v nebi , chcel tú chvíľu predĺžiť postavením troch stánkov. No nedalo sa to! Nebolo to možné. Bol to iba „záblesk“ večnosti!  Okamžik a momentka! A v tej chvíli bolo počuť hlas z oblaku: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbili, Jeho poslúchajte.“  Celý čas pozerali na osláveného Krista, ktorý ako pozemský Ježiš vyzeral tak úboho.  U proroka Izaiáša, v 53. kapitole  čítame o trpiacom  Božom služobníkovi: „Nemal postavy a ani dôstojnosti, aby sme Ho obdivovali,  ani výzor, aby sme po ňom túžili..“ Tak tomu bolo na predovšetkým na kríži, keď trpel. No v sláve mal celkom inú podobu. Učeníci  majú vedieť, kto to je ten Ježiš. Bol to veľmi špeciálny okamžik.  Pre samotného Petra to bol veľmi silný moment, aj z toho dôvodu  to opisuje v liste: „Veď nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti.“ (2 Pt 1,16-18)   Ale aj pre Jána, ktorý tam bol tiež a na začiatku svojho evanjelia píše: „Hľadeli sme na Jeho slávu..“ (J 1,14)

    Na Patmose vidí Ján opäť to isté, či videl predtým na vrchu Tábor!  Tie opisy sú úplne identické. To je Ten istý Kristus, ktorý prichádza za Jánom na Patmos. A Ján ho opäť vidí v Jeho sláve, sile a aj v Jeho mocnom a prudkom  Svetle.  Nový Jeruzalem nepotrebuje slnko pre svetlo, lebo  On sám  je Svetlo sveta (Zj 21,22-27).  Mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho bude osvecovať.  Nebude v ňom ani noc,  On je tým svetlom  – aj  fyzickým, aj duchovným. A v Jeho svetle budú chodiť všetky národy. To je ten istý Ježiš, ktorý za svojho pozemského života povedal: „Ja som svetlo sveta, kto mňa bude nasledovať, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (J 8,12)  Ján sa toho všetkého, aj množstva Svetla –  veľmi preľakol a padol na zem takmer ako mŕtvy. A počuje: „Neboj sa..“ To, čo v Biblii nachádzame až 365x, teda na každý nový deň nášho života.  Ten, ktorý má kľúče smrti a podsvetia prichádza aj k nám v našej zronenosti, keď sa lúčime s našimi najbližšími. On má kľúče smrti. A prechádza sa medzi 7-mimi zlatými svietnikmi, v pravej ruke mal sedem hviezd a z úst Mu vychádzal ostrý dvojsečný meč. A to je to mocné Božie slovo, o ktorom čítame: „Slovo Božie je živé a mocné a je  ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč.“ (Žid 4,12) Nezabúdajme, že k  takému slovu sa pravidelne schádzame, čítame si ho a študujeme..