Z núdze  – dostatok a hojnosť  IX

Z núdze pozemskej  –  k hojnosti  nebeskej

Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (Lk 16,19-31)

    Sme opäť pri podobenstve nášho Pána, kde sa niečo – niečomu pripodobňuje.  Všimnime si  opäť a nanovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Je v ňom mnoho pozoruhodného a výnimočného!  Nájdeme ho iba u Lukáša (16,19-31).  Je to  „príbeh“  dvoch mužov, ženy to v tom čase byť nemohli, tak tomu rozumieme. Čo ako prvé nám udrie do očí – boháč je „no name“ a chudobný má svoje meno – Lazar. Nie je to určite náhoda.   Po  smrti obidvoch sa to radikálne mení a otáča. Jeden sa po smrti dostal priamo do Abrahámovho lona a ten druhý je v šeóle, teda v podsvetí – môže ísť aj o samotné peklo. Je v mukách, vie to všetko precítiť, môže vidieť  –  a vidí Lazára na „tej druhej strane“.  Dobre ho pozná, predtým si ho vôbec nevšímal, keď ležal pred jeho bránou vredovitý. Teraz ho vidí v celkom inom „móde“.  Ktovie, ako dlho ho mal stále na očiach! A stále nič. Jeho bieda ho neoslovila. Jeho bieda ním nepohla, ani jeho srdcom. A bola to mnohá bieda! Tomu sa hovorí –  tvrdé a kamenné srdce, zamknuté pre potreby blížnych.  Videl iba seba, ako onen lakomý boháč (Lk 12,13-21) v ďalšom podobenstve nášho Pána.  Možno tá Lazárova pozemská bieda bola najväčšia,  ako  si ju  možno  vôbec predstaviť. Akej biedy je aj dnes vo svete veľmi veľa. Kto ju vie vysvetliť?    Otázka všetkých čias znie aj takto:  prečo sú biedni ešte biednejší –  tí bohatí vždy ešte viac bohatší. Prečo tak málo  jednotlivcov kumuluje toľko majetku – len kvôli svojmu vlastnému bohatstvu.  Tak je tomu aj dnes, tak tomu bolo aj vtedy. Kazateľ by povedal: „Nič nové pod slnkom..“ (Kaz  1,9) Otázka, neraz aj biblická – prečo spravodliví trpia a bezbožným sa dobre vodí?  To je častá otázka aj v žalmoch (Ž 73).  Boháč sa má veľmi dobre, Lazár sotva žije. A veľmi živorí.  Len psy sa o neho starajú, nik iný. Práve tie nečisté zvieratá sú tie, ktoré nakoniec v mnohom žobrákovi Lazárovi veľmi pomohli a uľavili.  Nič a nikto  iný, než len tie nečisté zvieratá!  Aj tomu pozemskému však raz príde koniec! Česi majú také príslovie: „Není  všem dnům konec!“  Ten koniec však raz príde.. Aj koniec všetkým pozemským dňom. Aj tým našim.

      A čo sa všetko po smrti stalo? V sekunde sa všetko zmenilo. Teraz boháč dobre vidí Lazára v komfortnej zóne. Predtým si ho vôbec nevšímal. Teraz?  Teda človek aj po smrti má pamäť a dobre si všetko uvedomuje a prežíva.  Vie aj to, ako bol on sám na tom predtým – aj samotný Lazár. Teraz  je v lone Abrahámovom, teda na mieste, ktoré je veľmi protichodné tomu, čo zažíval v časnosti. Karta sa úplne obrátila a v tom lone je už v „komfortnej zóne“, ak to nazveme ešte raz tak trochu aj úsmevne. V sekunde sa všetko zmenilo a obrátilo! Je teda v raji, u Abraháma, ktorý je otcom všetkých veriacich (R 4,11.28). Čo je pozoruhodné, vidieť sa môžu navzájom. Je tam však  veľká priepasť, ale dobre sa navzájom vidia  Čo nám toto podobenstvo chce všetko povedať!?  Raj a šeól sú tak blízko seba!   Boháč volá na Abraháma, kričí, prosí, ale zároveň aj rešpektuje svoju pozíciu, do ktorej sa dostal.  Abrahám ho počuje. A boháč prosí: „Zmiluj sa nado mnou, prosím si čo len trochu ovlažiť svoj jazyk.“ Pripomínam,  že rešpektuje svoj stav, nepreklína deň svojho narodenia. Záleží mu však na jeho rodine – má  doma ešte  5 bratov, nech im svedčí o týchto veciach, aby aj oni neprišli na toto miesto múk.  Ide o veľkú rodinu a bojí sa o ich budúcnosť! Predtým o týchto veciach takto  vôbec nepremýšľal. Teraz priam volá – kto vie, či tak nerobí až do dnešných dní. Je to podobenstvo, iste,  ale či tak nevolajú mnohí tí, ktorí žili tak, ako práve onen boháč.  Raj a podsvetie  –  a veľká priepasť medzi nimi. Zároveň tak blízko – a zároveň tak ďaleko! 

    Boháčovi teraz  začína svitať a tieto slová navodzujú dojem aj  jeho začínajúceho  pokánia! Je už neskoro, či má ešte šancu? Teraz veľmi ľutuje – to je pokánie. Dalo by sa povedať,  naozaj jeho začiatok. To znamená, že je na dobrej ceste. Ale, je v podsvetí, či pekle, a v strašných mukách. Nie je už neskoro?! No nemohol sa na neho obzrieť? Nemohol si ho všimnúť! Určite áno!  Mohol sa postarať, mohol zavolať lekára, mohol mu prejaviť troch súcitu, mohol mu podať pohár vody, mohol sa ním porozprávať. Mohol mu dať almužnu a niečo zo svojho prebytku, aby mu pomohol v jeho mnohej biede. Čo všetko mohol. Čo všetko môžeme aj dnes urobiť! Veď bol tak blízko pri tom biednom. No hodoval každý deň skvostne.  Konzumný spôsob života mu vyhovoval. A na svoju budúcnosť  nemyslel a pozabudol na ňu.   Vôbec  sa o neho nestaral  –  iba  svoje telo. Pravdepodobne poznal najväčšie prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej  sily a z celej mysle  – a blížneho svojho ako seba samého.“  (Lk 10,27)  Aké jednoduché, aké ale neraz veľmi ťažké! Mal toľko príležitosti. Mal vlastne na to celý život. Toľko príležitosti prepásol. Prepadol v Božej škole – v láske k blížnemu, ktorého mal priamo pod nosom. Mal ho ako na tácke každý deň, pred jeho bránou. Koľkokrát z domu vyšiel a koľkokrát vošiel  – toľkokrát ho videl. A nič neurobil.  Vôbec nič!

     Zomreli obaja. Jedného dňa zomrel aj Lazar, hodili ho do jamy, teda spratali ho. Kto by ho pochoval, keďže nemal nikoho.  Pamätám si, ako ma  pred rokmi  zavolali z pohrebnej služby, aby som pochoval tri obete  Vysokých Tatier, ktoré nikomu za tie roky nechýbali. Boli to urny, o ktoré sa nikto neprihlásil. K Lazárovi sa nikto nehlásil za života, ale po smrti sa k nemu prihlásil sám Boh!  No a boháčovi samozrejme  vystrojili veľký pohreb s krásnymi rečami  – veď o mŕtvych iba dobre. Možno mal aj ten najväčší pomník na miestnom cintoríne, ktorý prevyšoval všetky tie ostatné. Poznáte tie pohľady na našich cintorínoch, kto si dáva stavať tak veľkolepé pomníky. Vidíme to, čo je pred očami. No niekedy ani to, napr. onen boháč! No podobenstvo nám pripomína, čo sa deje po smrti, čo je už za hranicou nášho zraku. A pripomína  – z biedy pozemskej – k hojnosti nebeskej.

    Podobenstvo nám teda ponúka veľmi zaujímavý rozhovor – práve po smrti. Je to priamo majstrovské dielo nášho Pána. Na malej ploche je povedané a vyslovené tak veľa. A čo všetko je medzi riadkami ešte? Niečo vieme, niečo tušíme, ale nie všetko.  Abrahám tlmočí boháčovi posolstvo, že majú Mojžiša a prorokov, ak tých neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal. Boháč si myslí, že ak by sa udialo niečo veľkolepé, určite by sa  kajali..  A niečo „veľkolepé“ sa predsa aj udialo!  Bolo nám dané znamenie proroka Jonáša  –  to je to jediné znamenie, ktoré nám Pán dal. Nebude dané iné znamenie, aj keď ľudia ich často vyhľadávajú. Znamenie bolo dané – cez proroka Jonáša, že ako on bol v lone zeme tri dni a tri noci, tak to bude aj so Synom človeka (Lk 11,29-32). Stalo sa to už  pred 2.000 rokmi. A? Niečo sa stalo. Niečo veľmi mimoriadne a vážne! Boháči už žijú odvtedy už inak?  Už zásadne inak? Nie. Bohatnú ďalej, kumulujú  majetok ďalej.  Pán to povedal, že skôr ťava prejde uchom ihly, ako boháč by vstúpil do Božieho kráľovstva (Lk 18,25).  Zlo narastá a bujnie ďalej. Veľa dobra je v tomto svete, ale popri tom, aj veľa zla.  Pán nám ponúka ďalšie podobenstvo – o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13,24-30).  Ozaj, to zlo by sme mohli odstrániť – a povytŕhať.  Niekedy máme k tomu tendencie. Ale nie!  Ten kúkoľ sa veľmi podobá na pšenicu. Korene sú prepletené. Pán v podobenstve hovorí, nechajte nech oboje rastie až do žatvy. A potom príde „triedenie“..

   Všetko tomu nasvedčuje, že v pekle onen boháč o ničom inom v podsvetí nehovorí len o tom, ako uniknúť zlej situácii v budúcnosti  –  takým, ktorí dnes iba hodujú.  A to je jeho vlastná rodina. Tak veľmi mu záleží na nej.  To je iba tá jedna jediná téma. Tam sa už vôbec nediskutuje o politike, o počasí, o športe. Iba o tom – ako uniknúť zlej budúcnosti. My už vieme  o tom. Pánovi na tom veľmi záležalo, keď nám dal toto podobenstvo. Chcel, aby sme o tom vedeli. Kto sa dnes nad tým zamýšľa, nikto takmer (česť výnimkám) na to nemyslí. To, čo je vo svete, je tak  lákavé  – žiadosť očí, žiadosť tela a pýcha života (1 J 2,15.16). Napr. párty, večierky, luxus, nádherné oblečenie atď atď.   Keď Pán hovoril o Jánovi Krstiteľovi, tak vravel zástupom: „Čo ste vyšli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú  vietor set tam kolíše? Či človeka oblečeného do mäkkého rúcha. Tí, čo mäkké  rúcho nosia  bývajú v kráľovských domoch..“ (Mt 11,7-9)  Taký bol aj onen boháč – vždy v skvelom odeve.. Vedľa  žobráka každý deň. A nepohlo to ním.

    Už takmer rok ubehne od vojny v Izraeli –   7. októbra. Bola to aj vtedy  nejaká veľká párty, nikto to určite nečakal (možno ani tajná služba), boli zaskočení všetci, boli tam aj drogy  –  mladí sekulárni židia sa bavili, ktorých je v Izraeli mnoho.   Deň Pánov však príde ako zlodej v noci. Budú sa ženiť a vydávať – a nikto nič  nespozoruje.  Pán Ježiš nie náhodou   porovnáva našu generáciu s tými dvoma – dávno žijúcimi, s Nóachovou  (Mt 24,34-44)a Lótovou (Lk 17,26-37). Deň Pánov príde ako zlodej v noci. Takou udalosťou je aj smrť.  Všetko sa môže zmeniť, nie v minúte, ako často hovoríme, ale v sekunde. Takou je skutočne smrť.  A bude raz aj naša vlastná..

   Čo dodať na záver?  Abrahám oslovuje boháča veľmi prívetivo: „Syn môj..“  Má teda ešte  šancu? Je oslovený tak familiárne.  My vieme,  prečo sa do pekla dostal boháč – pre svoju nelásku a nevšímavosť. Prečo sa Lazár dostal do lona Abrahámovho  –  bol veriaci. Nič o ňom neviem, o jeho živote, nie je tak popísaný, ako život boháča. Čítame len a len o jeho mnohej biede. Boháč je trápený , ale prečo? Veď Boh je láska!  Platí to: „ Čo človek rozsieva, to bude aj žať..“  (G 6,7-10) Božie   prikázania  –  tie nie sú na ozdobu a okrasu života. Sú na to, aby sme ich plnili. Sú na to, aby sme ich dodržiavali..