Z núdze – hojnosť a dostatok VIII
Zranený človek na ceste – núdza láskavosti
Po letnej dvojmesačnej prestávke – sa ešte vrátime k našej téme. Nepreberali sme všetky biblické príbehy, ktoré sa viažu k téme, ktorú sme mali pred letnými prázdninami. Božie slovo je nevyčerpateľné. Tak sa stále na neho pozeráme. Sme veľmi vďační, že práve s jeho posolstvom môžeme začať každý nový deň nášho života. Mesiac september naše pokračovanie v biblických hodinách je zároveň aj príležitosť vrátiť sa k príbehom už známym, opäť si ich všimnúť, „zasadiť“ ich danej témy. Tak robíme aj s podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Je to hádam najznámejšie podobenstvo, ktoré Pán Ježiš povedal. Opisuje veľmi núdzneho človeka, ktorý potrebuje pomoc blížneho, ktorý vidí jeho stav biedy. Opisuje doráňaného človeka odkázaného na pomoc a zmilovanie jeho okolia. Už toľkokrát sme sa nad ním zamýšľali, už toľkokrát sme nad ním meditovali. A môžeme stále opäť a nanovo. Je nevyčerpateľné. Otázkou všetkých čias je otázka – kto je môj blížny. A to nie je len rečnícka otázka.
Kontext tohto podobenstva je nasledovný – k Pánovi Ježišovi pristúpil zákonník, ktorý bol odborníkom na Mojžišov zákon. Položil Mu otázku, čo má robiť v živote, aby obdržal večný život. Bolo to „pokúšanie“, ako čítame v texte. Dotyčný pán bol odborníkom v danej oblasti. Prišiel za ním, aby Ho možno aj vyprovokoval k tomu, ako zareaguje tento „potulný učiteľ“. Pán Ježiš ho vyzval, aby si sám odpovedal, pretože je v danej oblasti tým najlepším odborníkom – priam na slovo vzatým. Študovaným v oblasti Mojžišovho zákona. A onen zákonník citoval dva verše – prvý o láske k Bohu a druhý o láske k blížnemu. Ježiš súhlasil s jeho odpoveďou a onen odborník ešte „pridal“ a položil tú nadčasovú otázku všetkých čias – „A kto je môj blížny?“ A táto otázka v dobrom slova zmysle zasa vyprovokovala Pána, aby povedal podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Nebola to odpoveď na otázku: „Čo mám robiť, aby som dedične obdržal večný život?“ Príbeh podobenstva je odpoveďou na otázkou – kto je môj blížny ? Náboženskí vodcovia mali v tom čase svoje vlastné predstavy na túto tému. K tomu sa vyjadril aj Pán v kázni na hore: „Počuli ste, že bolo povedané: milovať budeš .. a nenávidieť budeš svojho nepriateľa.“ A potom ešte dodal: „Ale ja vám hovorím: milujte svojich nepriateľov..“ (Mt 5,43-48) V danom čase si všetci mysleli, že milovať blížneho znamená milovať blízkeho Žida a vôbec nie sú povinní milovať tých, ktorí nie sú deťmi Izraela. Farizeji zašli ešte ďalej, keď tvrdili, že milovať blížneho znamená milovať aj iných farizejov. Aby táto otázka bola vyriešená raz a navždy, povedal Pán Ježiš dané podobenstvo. A tak do onoho pomyselného príbehu sa dostáva v tom čase veľmi nebezpečná cesta z Jeruzalema do Jericha – v dĺžke 26 km, ktorá lámala rekordy v zmysle prevýšenia. Lámala rekordy ešte aj v inom. Bola to v tom čase veľmi známa a nebezpečná cesta, ktorá sa pravdepodobne dostala aj do žalmu 23, keďže ju asi poznal aj sám kráľ Dávid. Jeruzalem bol v nadmorskej výške nad morom 1.000 metrov (ako napr. Nový Smokovec) – Jericho bolo 300 metrov pod morom. Takže cesta z Jeruzalema do Jericha viedla prudko z kopca dolu – teda veľmi prudká strmina. Bola plná zákrut, serpentín, nebezpečenstiev a to bolo ideálne miesto pre zbojníkov a nastraženie pasce pre neopatrných cestovateľov. Onen nešťastný cestovateľ, najskôr Žid, kráčal po tejto ceste, keď ho napadli, ozbíjali, doráňali a zanechali polomŕtveho. Dostal sa do stavu priam prudkej núdze. Bol na neho veľmi žalostný pohľad, ako napr. na mnohých, ktorých vidíme aj ako bezdomovcov v našich mestách. Čo nás napadne, ako prvé – môžu si za to sami. Prečo by sme im mali pomáhať, keď si onen stav zapríčinili sami. To je tá najbežnejšia a najčastejšia reakcia od okolia, ktorá je tak „na ospravedlnenie“ vlastného nič nerobenia a neposkytnutia pomoci.
Na ceste, na chodníku ležal istý muž, menom Milan. Bol december, krátko pred Vianocami. Náhle mu prišlo zle a nevoľno, tak odpadol. Ani blízkosť Vianoc nezabrala. Koľkí okolo neho prešli „len tak“.. Mysleli si, že je opitý, nechali ho tak. A môže si za to sám.. A čas rýchlo bežal. Nikto mu neposkytol pomoc. Bol to manžel našej spolusestry Márie z nášho biblického krúžku z biblických hodín. Stav aj jeho zdravotnej núdze vyhodnotili mnohí tak, ako pri onom doráňanom človeku. Všetci ho obišli. Nikto sa nezľutoval. Nikto nebol tak prudko pohnutý ľútosťou, ako onen milosrdný Samaritán. A bol to cudzinec! V našom podobenstve ani kňaz, ani levíta – až onen milosrdný Samaritán „zasiahol“. Sklonil sa k človeku na ceste. Pozerá sa na neho „zvrchu“ , ale len preto, že sa venuje jeho ranám a dvíha ho a ťahá nahor. Tento biblický príbeh je príbehom so šťastným koncom. Náš spolubrat Milan ho nemal taký. Zomrel krátko pred Štedrým dňom v roku 2000.
Aj napriek tomu, čo sa stalo – ani kňaz, ani levíta mu nepomohli. Asi mali naponáhli do služby. A možno sa kulticky nechceli neznečistiť. Až ten tretí zasiahol a pomohol. Videl stav núdze tohto doráňaného človeka. Onen zákonník, keď počúval toto podobenstvo, si možno pomyslel, že ten tretí bude obyčajný prostý Žid. Po kňazovi a levítovi – by iste aj mohol nasledovať. Ak by to bol Žid, znamenalo by to – nezáleží na tom, či ste náboženský vodca, alebo nie – každý Žid má povinnosť pomôcť svoju židovskému spoluobčanovi. Ale nie – tým tretím nebol žid, ale práve onen cudzinec – ich vlastne verejne známy nepriateľ. Keď raz Pána Ježiša chceli veľmi uraziť a veľmi ponížiť, tak ho sami nazvali posadnutým Samaritánom. Stalo sa tak, keď im tlmočil slová: „Kto je z Boha, počúva Božie slová, vy preto nepočúvate, lebo nie ste z Boha.“ (J 8,47). To už bol ona nich prisilné. A z tohto dôvodu ho označili za démonom posadnutého, jednoducho použili nadávku, ktorá sa v tom čase často používala: „Odpovedajúc, riekli Mu Židia, či nehovoríme dobre, že si Samaritán a démonom posadlý.“ Všetkých hodili do jedného vreca. Stáva sa to často – aj s bezdomovcami, aj s rómami, mnohými ďalšími. A práve preto – že ich takto nemali v obľube – do podobenstva priam provokačne vložil nenávideného Samaritána, ktorý zahanbil všetkých Židov. A bol to opäť Samaritán, ktorý ako jeden jediný z 10-tich uzdravených sa vrátil a Bohu ďakoval. A je tu žena Samaritánka (J 4), ktorá takmer zmisionovala celé mesto Sychar. To sú tí, ktorí mali záujme, túžbu. Nie sú všetci rovnakí. Nie sú všetci zlí. Veď aj pohania nie sú všetci zlí. Oni dokonca mnohých spravodlivých predbiehajú do Božieho kráľovstva. Niektorí zaspali na vavrínoch v zmysle: „My máme otca Abraháma“ – a to bolo všetko.. Ján Krstiteľ im to pri jednej príležitosti dosť ostro povedal: „Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite si, že môžete povedať: Veď máme otca Abraháma. Lebo hovorím vám, že Boh týchto kameňov môže vzbudiť dietky Abrahámovi.“ (Mt 3,8-9)
A ten milosrdný Samaritán neprešiel na druhú stranu, ale práve naopak. Nebál sa toho, že by to bola nejaká pasca, že by prudko niekto na neho vyskočil. Cítil svoju morálnu povinnosť pomôcť – aj za cenu ohrozenia vlastného života. A iste aj neskorý príchod do svojho cieľa. Veď každý má niekam namierené, niekto sa ponáhľa viac, niekto menej. Cieľ cesty má ale každý pred sebou. Videl pred sebou ľudskú bytosť nachádzajúcu sa v núdzi – tak sa zastavil, ako sa aj sám Ježiš zastavil pri slepom Bartimaiovi na ceste pri Jerichu (Mk 10,46-52). Wilhelm Busch v knihe: „Ježiš náš osud“ konštatuje, že to je najkrajšia veta: Ježiš sa zastavil. Nikto iný – sám Boh. Kto sa v tom čase zastavil pri žobrákovi? Kto sa dnes zastaví pri núdznom človeku na okraji cesty – aj na okraji spoločnosti? A On – milosrdný Samaritán je prototypom Krista, tak sa zastavil aj on – pri tom človeku nachádzajúcom sa na ceste. Poskytol mu ten najlepší liek – olej a víno. Ošetril mu rany a potom ho posadil na osla a zaviezol do najbližšieho hostinca, pričom on celú cestu kráčal pešo, vedľa neho. Ešte sa zriekol aj svojho vlastného pohodlia. A ešte prisľúbil, že ak bude mať výdavky, na spiatočnej ceste mu dá doplatok. Kto iný by mal taký súcit? Kto iný by bol schopný takého súcitu? Boh sa v Kristu milostivo sklonil ku nám všetkým. Sme doráňaní, naše srdcia sú v mnohom zranené. On sa k nám skláňa. Pokračujeme v tej štafete ďalej. Môžeme aj my skloniť – pozerať sa „zvrchu“ na nášho blížneho, len a len vtedy, keď do dvíhame z prachu mnohej ľudskej biedy. Pán Boh nám všetkým v tom, verím, požehná mocou Ducha Svätého.