Škola volá !

    Je to tu. September sa rozbieha svižným tempom a tiež tropickými teplotami, nezvyčajnými  pre tento mesiac.  A s týmto mesiacom je už tradične spojená škola. A tá volá. Pamätáte si ešte toto slovné spojenie? Volá – s  novou aktuálnosťou a možno aj naliehavosťou.. Tá klasická, ale aj tá biblická.. Tak to už naozaj  roky poznáme – škola volá.. Slovné spojenie, ktoré nie vždy radi počujeme.  No ale čím by sme boli bez školy!  Náš najmladší Tadeáš sa veľmi tešil na nástup do školy. Dva mesiace  voľna mu akosi aj úplne postačili. Teší sa na spolužiakov, na  kolektív, ale aj na učiteľov.   Nie každý sa teší..  Spomeňme si..  Zmena režimu z leta – z času voľna, aj leňošenia do učenia – do  domácich  úloh a povinností  nie je vždy najjednoduchší. Je to vždy nová výzva. Aj v týchto teplotách..  A predsa, napriek tomu všetkému, čo je s tým spojené tak radi spomíname na našich učiteľov a pedagógov. Na tom prvom stupni asi aj najviac. Môj triedny učiteľ na prvom stupni sa volal Jozef Krotký, roky  dochádzal do Kojatíc z Prešova.  S láskou nás učil na prvom stupni. Bol naozaj krotký.   Starí  latináci mali také nevšedné heslo, že meno vás poznačí  – latinsky to znie: Nomen omen. Spomínam to často v  spojitosti s dr. Szontaghom, ktorý liečil slnkom a volal sa: nedeľa, teda slnečný deň. Akoby ho to meno poznačilo na celý jeho život. Pán učiteľ Krotký  bol k nám všetkým veľmi láskavý. Ako učiteľ na prvom stupni priam nezabudnuteľný. Pozerám fotografie z môjho detstva, z nástupu do školy – a uvažujem, že možno v tom čase bol už aj dôchodca.  Tak si ho pamätám – jeho  tvár plná vrások, ale veľmi  vľúdna. Vrásky nie sú vždy nesympatické a nevábne – niekedy prezrádzajú o človeku veľmi veľa. Aj človek plný vrások navonok, môže byť krásny do vnútra.  Vrásky – to sú aj životné skúsenosti. Pozriete na staršieho človeka  –  aj ten je krásny svojim spôsobom tak, ako to prezrádza jeho tvár.  Nebol povýšenecký, ale láskavý a dobrý pán (súdruh) učiteľ. Nevyhorel, ako mnohí už oveľa skôr v náročnom prostredí, ale vedel vždy to učivo podať. Máte svojho učiteľa, ktorý vám vstúpil do srdca. Je pravdou aj to, že boli  naozaj aj za socializmu všelijakí – trestajúci, hnevliví. Vždy to súviselo aj s povahou.  Je však pravdou, že si pamätáme skôr  tých lepších, ktorí nás mnohému naučili pútavou formou už vtedy, keď to ešte nebolo moderné. Jozef Krotký – ešte aj jeho úhľadný podpis si pamätám na mojom pionierskom preukaze, ktorý mi podpísal.  Môže byť krajšie meno pre učiteľa,  ako Krotký no  povážte.. Nikdy nekričal, neviem, či vôbec niekedy zvýšil hlas. To určite! Neidealizujem si ho. Nebo dokonalý, lebo bol človek. No takých učiteľov dnes je už asi aj málo. Prepáčte, česť výnimkám. Povedal by som, či napísal, dokonalý učiteľ, ktorý nevyhorel počas svojho celoživotného poslania. Je pravdou, že škola vtedy bola v mnohom iná, ako tá dnes. No napriek tomu! Žiadne bombové vyhrážky, ako dnes – hneď v druhý deň v škole. Škola bola kedysi veľmi bezpečným prostredím a zázemím pre naše deti.  Dnes už to v mnohom, žiaľ  neplatí.

     Ďakujeme za všetkých učiteľov a s láskou na nich myslíme.. Potrebujú mnoho našich modlitieb v tom náročnom prostredí, akým dnes škola je..  Všetci učitelia – na všetkých stupňoch a druhoch škôl.  Máme však aj Učiteľa všetkých učiteľov  – Pána Ježiša Krista. On je dokonalý učiteľ!  Ďakujeme za Neho.. Ten povedal tie známe slová a  často si to predstavujem, keď otvoril svoju náruč a povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.  Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie i duši..“ (Mt 11,28-30). To nie je rozkaz generála, ale láskavé a láskyplné pozvanie Pána Ježiša Krista. To nie je príkaz – aby sme nastúpili podľa Jeho priania do radu.. To je pozvanie nášho Pána –  Učiteľa všetkých národov.  Je ním Pán Ježiš Kristus.  Učiteľ učiteľov, náš Spasiteľ, Záchranca a Vykupiteľ predovšetkým. A jeho pozvanie je vážna vec. Nevieme, kedy bude pre nás posledné. Učí nás svojím vlastným príkladom. Vtedy – a aj dnes! Bol krotký – v skutočnosti a pokorný v srdci. Môj učiteľ z prvého stupňa – Jozef Krotký – takého človeka neprehliadnete.  Pán Ježiš – krotký a pokorný v srdci. V tom bola a je jeho škola originálna. Jednota slov a činov bola vždy v harmónii. Pozýval do tejto školy – robí tak aj dnes!  Učíme sa od Neho aj dnes my všetci. Vo svojej službe zvolil celkom nový, inovatívny prístup k ľuďom. Nemoralizoval, nedával ťažké domáce úlohy, nezaťažoval  ťažkými bremenami.  Dokonca šokujúcu povedal, že Jeho bremeno je  ľahké a Jeho  jarmo lahodné. Vyučoval vždy názorným príkladom. Bez Jeho školy by sme boli duchovní analfabeti, ako tí bez klasickej školy sú analfabeti, nevedia ani čítať ani pásať. No kde by sme boli dnes? Vieme takto čítať   Jeho podobenstvá? Nie sme začiatočníci, ani duchovní analfabeti. Bibliu nemáme v ruke po prvýkrát. Je to náš duchovný šlabikár!  Ako by sme žili bez nej? Škola naozaj  zušľachťuje, kreuje, motivuje. O to viac tá duchovná – tá Ježišova.  A je ešte mnoho ľudí na svete, ktorí nevedia aj dnes čítať a písať.  A koľko je takých ľudí, u ktorých stále platí – „oko za oko, zub za zub.“  Pán Ježiš nás učí niečomu celkom novému. On nás šokujúcu učí nastaviť aj to druhé líce (Mt 5,38-42), aby sme žeravé uhlie tomu dotyčnému zhrnuli na hlavu. Tak to učí už Ježišov verný vyznávač  –  apoštol Pavel, ktorý sa od svojho Pána mnohému naučil (Rim 12,20-21).  Ježišova  kázeň na hore –  to je jeho programová reč, ktorou zahájil svoje verejné účinkovanie. A tá začína blahoslavenstvami, ktoré sú tiež v mnohom šokujúce a prevratné (Mt 5,1-12). Museli to byť všetky tie požehnané uši, ktoré ho počúvali – na brehu Genezaretského jazera. V tej Jeho škole sme všetci vítaní. Bral príklady zo života. Nikdy žiadna dlhá a abstratktn áreč, ktorej by Jeho poslucháči neboli rozumeli.  Starí latináci vraveli: „Verba movent, exempla trahunt.“ Slová sa hovoria, ale príklady tiahnu. Ísť príkladom aj dnes je veľkou výzvou po vzore nášho Pána. 

   Pán Ježiš  je Učiteľ  všetkých národov. Máme však aj učiteľa národov – Jána Ámosa Komenského, biskupa Jednoty bratskej. V mnohom predbehol dobu. Je známa jeho zásada – škola hrou. To bola jeho škola netradičnou formou. Dnes jej inovatívne hovoria – ako zážitková škola. Tú praktizoval vlastne aj Pán Ježiš. Keď priviedli k nemu hriešnicu, chceli ju všetci prítomní hneď kameňovať, lebo to prikazoval Mojžišov zákon (J 8,1-11). Pán Ježiš však zvolil veľmi netradičnú formu vyučovania a lekcie zákonníkom. Písal po zemi na dvakrát a keď sa zodvihol, potom, čo „dobiedzali“, tak povedal: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.“ Tradícia hovorí, že písal aj ich hriechy.  A postupne sa všetci rozišli. Nemoralizoval,  ale vedel prudko zasiahnuť srdce človeka tak, že to išlo aj do srdca, ale aj ako to my povieme  – aj  pod jeho kožu.  Ježiš často mlčal pred  najmä v pašiách. Mohol sa ľahko brániť – veď bol nespravodlivo obvinený. Ani sa nebránil, no  neprehovoril a –  mlčal. A Pilát  sa veľmi divil – nielen on, ale aj my dnes (Mt 27,11-14). Iste, vedel, že je to Božia škola, v ktorej sa On sám nachádza. A tak so učíme Ježišovej škole – byť aj ticho. Nekomentovať všetko, menej hovoriť a viac počúvať. Radšej počúvam. No ako kazateľ sa iste nevyhnem aj hovoreniu. „Radšej používaj uši, ako jazyk“, to povedal už dávno Seneca, ale je to aj biblické. Biblický refrén je – „kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí.“   Menej hovoriť, viac počúvať. Zostať ticho – to má tiež svoju výpovednú hodnotu. Počas leta ma oslovila myšlienka: „Ticho je najlepšia odpoveď pre toho, kto si neváži Tvoje slová.“  A korešponduje to aj s tým známym: „Nehádžte perly sviniam.“ (Mt 7,6)

    Čo sme sa naučili doteraz? Ja sám osobne veľa. Iste, mnoho je ešte predo mnou. Aj na to sa veľmi teším.  Jedna z vecí v Božej škole, ktorej už dobre rozumieme po rokoch je: „Všetko má svoj čas.“  (Kaz 3,1)  Netlačím už na pílu tak, ako možno kedysi „za mladi“..  Radi si neraz presadzujeme svoju vôľu. Radi ju pretláčame a posúvame dopredu. Dnes sa tomu chcem vždy vyhnúť naďaleko.  Ak je to z ľudí – rozpadne sa to. Ak je to vôľa Božia, to zostane. Tak to radil aj farizej Gamaliel  na začiatk uexistenie kresťanskej cirkvi (Sk 5,34-42). Božia škola vo Vysokých Tatrách ma mnohému naučila –  tých  35 rokov služby.  Ďakujeme Pánovi, že takou školou bola aj stavba Zborového domu Eben-Ézer (2003-2007) v Novom Smokovci. Bol to škola očakávania na príhodné chvíle a časy. Urobil som iste aj mnoho chýb v mojej  „nedočkavosti“, čo ma často mrzí. Kto by ich však neurobil, kto by sa v živote nepopálil. Vďaka, že môžeme vždy a nanovo povstať. Pán Boh nám odpustí, ľudia už menej..

   Božia škola nás v septembri nanovo volá. Pán Ježiš, ktorý je krotký a pokorný v srdci. On sám  predovšetkým. Môjho učiteľa Krotkého som poznal ako učiteľa, ale svoje charakterové vlastnosti vedel pretaviť do svojho učiteľstva. Bolo to skutočne jeho poslanie. Neviem, kto si ešte po vyše 50-rokoch na neho z mojich spolužiakov  ešte  spomenie.. Musel to byť aj dobrý človek. Nemali sme nikdy stretnutie zo základnej školy – tak nič bližšie o ňom neviem. Ale rád a vďačne spomínam. Možno teraz ešte viac, ako predtým. Žiadne fyzické tresty. Vtedy sa aj dalo a boli aj takí, ktorí nás fyzicky trestali. A dosť kruto.

    Pozvanie k odpočinutiu je pozvaním do Božej školy – je to zároveň stále bezpečné prostredie. K oddychu počas leta sme volili vždy také destinácie, ktoré nám to ponúkali. Cirkev je stále bezpečným prostredím, aj keď už vieme o útokoch aj v kostole. Aj my sme taký útok zažili už  pred 20-timi rokmi v kostole v Novom Smokovci. No a -neodradilo nás to!  Napriek tomu všetkému – je tu bezpečie, ktoré nám Pán ponúka. Je to Jeho skrýša, je to  naše útočište. Tak to vyznáva autor 91. žalmu: „Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho, ten vraví Hospodinu: Moje útočište, hrad môj, môj Boh, ja v Neho dúfam.“  Boh ponúka zázemie, pocit bezpečia – napriek všetkému čo sa deje v tomto svete. Žalmista to tiež takto cíti  a ďalej vyznáva: „Peruťou svojou prikryje ťa a nájdeš útočište .  Keďže Hospodin je tvoje útočište – postavil si si najvyššieho za útulok..“  Tento žalm bol často vyhľadávaný aj počas korony, je v ňom zasľúbenie a povzbudenie, že sa nemusíme „báť ani nočného postrachu, ani strely, ktorá lieta vo dne, ani moru, čo sa vlečie v mrákote, ani nákazy, čo napoludnie pustoší.“  Tak si ho pripomeňme –  to bezpečie, ktoré nám ponúka. Kto by ho nechcel, kto by ho dnes nevyhľadával? Je len a len v Bohu..