A kde sú deviati ?

    Pri rétorike sa často používa tzv. rečnícka otázka. Tá sa môže zopár krát aj zopakovať. Má to svoj zmysel a niekedy aj svoje opodstatnenie. Aj rétorika má svoje pravidlá. Je to tiež umenie.  Rečnícka otázka môže danú  situáciu v dobrom slova zmysle zdramatizovať ! Aj mne sa často stáva, že ju použijem. A často sa stáva, že je položená práve preto, aby sme po jej položení  mohli na ňu vzápätí aj odpovedať. No jednoducho povedané  – rétorika je veľké umenie. Nemenej významné, ako to výtvarné, či aj hudobné.   Otázka v nadpise rozhodne takou nie je!  Nie je to rečnícka otázka. Je to praktická otázka  nášho Pána Ježiša Krista po tom, čo uzdravil 10-tich  malomocných (Lk 17,11-19). Pán Ježiš mal rád praktickosť a vecnosť, neraz aj stručnosť. Praktická a vecná Jeho otázka je namierená  predovšetkým  do našich radov, ktorí tvoríme Jeho cirkev.

       Včera, v nedeľu sme toto staro-cirkevné evanjelium počuli opäť a nanovo. Včera sme túto otázku počuli nanovo. A celkom dobre to včera  zapasovalo  – na konci letných prázdnin. Téma o vďačnosti prišla veľmi vhod. Nie vždy sa stane, aby nedeľa vďačnosti „ sadla“ priamo na koniec letných prázdnin.  Vďačnosť je ovocím Ducha – stále toto slovné spojenie  vo mne rezonuje. Krátka a výstižná veta – zo života a do života.  Trochu viac vďačnosti – tak t ospievame v našej obľúbenej piesni:  „Viac vďačnosti daj mi a viac skromnosti. Viac síl k pokore, veď veľký si len Ty. Viac neisť kríž s Ježišom, v ňom útechu mať. Viac ne Jeho hrudi môcť odpočívať.“ (ES 496,2) Počuli sme zároveň epištolu  o ovocí Ducha (G 5,22). Ovocím Ducha je na prvom mieste  –  láska – a potom ešte ďalších  8 „ovocí“..  V našom príbehu sa  k Ježišovi vrátil  iba jeden, Bohu ďakoval a bol to cudzinec, bol to Samaritán.  Včera sme ho my všetci  do istej miery reprezentovali,  keď sme sa v nedeľu, 1. septembra vrátili k Pánu Bohu a poďakovali Mu v spoločenstve Jeho veriacich za požehnanie leta a  prázdnin. Aj včera to bolo veľmi milé a požehnané spoločenstvo nás domácich, aj našich letných hostí a pacientov. Je taká jedna zaujímavá a veľmi cenná myšlienka, ktorá hovorí, že napredovanie je vždy v návrate – k Bohu. Vrátiť sa k Bohu, k prameňu, nie je nič spiatočnícke, ale veľmi potrebné, najmä v tejto dobe. Vrátiť sa k prameňom, ku zdroju všetkého, tak ako naši reformační otcovia hlásali –  ad fontes. To bola zásada našich reformačných predkov, to by nám, ako dedičom reformácie mohlo byť veľmi blízke. Návratom k Bohu a poďakovaním nič nezmeškáme, práve naopak, veľmi veľa získame.

     Tí ostatní  deviati  – kto sú? Koho reprezentujú? Nie sme im aj my často podobní? Tí deviati sa pravdepodobne  rozbehli plnou rýchlosťou do života. Pridali plyn! Veľmi dlho boli „brzdení“.  Už dosť dlho boli v karanténe, nemohli nikoho objať za dlhý čas. Už dlho sa nemohli s nikým stretnúť a porozprávať sa  –  iba medzi sebou – a to už ich aj pravdepodobne nudilo. Spomeňme si na našu karanténu, na konflikty v spolužití, ktoré nastali nevyhnutnou nutnosťou byť spolu. A tak sa – iste, aj plným právom – rozbehli sa do života, ktorý zmeškali a ktorí si chceli užívať už konečne plným priehrštím. Stačilo tak málo, stačilo sa zdržať tak krátko, veľmi kratučko, urobiť gesto  a skloniť sa – a poďakovať a potom  –  ísť ďalej. Veď stačí tak málo, nie je potrebné toho veľa. Návrat k Bohu nikoho nezdržuje! Práve naopak!   V hraničnej  situácii často  prosíme, bieda nás učí modliť sa, ale keď sa ona pominie, tak ľahko sa zabudneme poďakovať. V biede voláme, po pomoci je to už iné. Tak sme to aj dnes čítali v „Tesnotke“  –  dobré slovo. Tak aspoň malý úryvok: „Boh vie, ako rýchlo zabúdame, čo všetko pre nás spravil. Vie, ako často malým nedostatkom dávame veľkú váhu a prestávame vidieť všetko dobré, čo máme. V čase skúšok a sucha neprestávame prosiť, no v zasľúbenej zemi zabúdame ďakovať.“ (Tesnou bránou, 02.09.2024)

    A vďačnosť je tak veľmi dôležitá. Povedali by sme, bez nej ani na krok. Pripomeňme si ten citát: „Najlepší spôsob, ako nájsť silu do všetkého, je vyhradiť si čas pre Pána Boha.“ Tak si ho vyhradíme  –  v tej našej réžii – to musíme urobiť my, to nikto za nás neurobí. A v tom čase pre Pána  – na modlitbe, pri stíšení  – je aj priestor pre vďaku a chválu.  To je to, aby sme Pána uctievali a chváli Ho, oslavovali – aj preto sme sa narodili, aby sme Mu celým naším životom vzdali vďaku, oslavu a chválu. Veď prečo žijeme? Z akého dôvodu sme na tomto svete? Iba majetky hromadiť? Tak, ako to spievame v jednej  piesni, kde je text o povinnostiam k sebe samým (ES 540,4).  Niekto si to ale  riadne pomýlil a robí iba to. My však zbierame duchovné poklady, vzácne  perly. V tomto zmysle tá otázka Pána je venovaná nám ľuďom, celému ľudskému pokoleniu. A kde sú deviati? To je otázka adresovaná nám všetkým.

    Pán Boh sa už prvého človeka  opýtal v záhrade:  „Kde si?“  (1 M 3,9) On to  veľmi dobre vedel – to nie je rečnícka otázka. On dobre vedel, že človek sa pred Ním skryl.  Pán Boh vedel, do akej situácie sa dostal Adam so svojou manželkou Evou. Jednoducho povedané – naleteli sladkým rečiam a sadli na lep satanovi. Ozaj to nebola rečníčka otázka ,  ale otázka  všetkých čias:  „Kde sme sa to všetci dostali?“  To je memento pre nás. To sa pýta Boh človeka preto, aby to  precítil? To sa pýta Boh, akú pozíciu sme si zvolili! To sme sa až tam dostali? To sa nepýtam ja – ja len túto otázku aktualizujem, podčiarkujem a aktualizujem.  To sa pýta Boh: „A kde sú deviati?“  To sa pýta Boh: „Človeče, precitni a poznaj, do akej situácie si sa dostal..“  Človeče, kde si? Boh to  dobre vie! Vieš to aj Ty?  Uvedomuješ si to s plnou vážnosťou?

    Aj včera sme sa vrátili k Pánu Bohu  a poďakovali sme sa Mu za mnoho a mnohé. Ale uvažujme – čo by sme urobili pred 2.000 rokmi?  Nepodobali by sme tým deviatim? Myslím, že do istej miery aj áno. V biede voláme, modlíme sa prosíme, keď sa ona pominie, už na vďačnosť  zabudneme. A tak ľahko. Tí deviati reprezentujú dnes celé ľudstvo – mnohou svojou nevďačnosťou. Je jej mnoho. Tak stále mnoho považujeme za samozrejmosť.  Deti síce vedieme k nej,  keď niečo dostanú, tak im to pripomíname –  už si sa poďakoval?  Tak často sa to opýtame detí a vnúčat, neraz my sami na to zabúdame. Táto veta obviňuje aj nás. Bolo pre mňa veľmi oslovujúce, keď pri nedávnom koncerte „Opera pod Tatrami“  troch tenorov v Kežmarku (25.6.2024)  ukrajinský tenorista Maksym Kutsenko ďakoval ešte aj očami. Bolo to veľmi silné. Robil gestá, dotýkal sa srdca na znak vďačnosti, bolo ju možné čítať aj v jeho očiach. Vedel vďačnosť prejaviť jemu vlastným spôsobom. To sa často nevidí, ozaj je to zriedkavý zjav, keď vidíme tak vďačného človeka, ktorý do vďaky, že môže spievať, zapojí celého človeka, ruky nohy – a  ešte aj svoje oči.   Okrem spevu bol to pre mňa zážitok. Keby sme sa mu v mnohom podobali a prejavili vďačnosť Pánovi –  napríklad aj v nedeľu. Naštartujeme auto, ideme na služby Božie. Ideme sa Pánovi poďakovať. Máme mnoho dôvodov. Ak nemáme služby Božie v danú nedeľu – tak ideme do toho najbližšieho v našom zbore, alebo aj mimo neho. Máme toľko možností!  Čo nám v tom bráni? Režim? Ten určite nie, aspoň zatiaľ  nie. Bráni nám len a len vlastná pohodlnosť. Bráni nám falošný pocit spokojnosti so sebou samými. Ten je v cirkvi pomerne častý. Sme spokojní sami so sebou, zastali sme na istej úrovni – neviem, či aj nezakrpateli do istej miery a nie a nie sa prekonať a dostať ďalej – a pokročiť ďalej. Roky to sledujem, vidím to, nachádzame sa v tom ako cirkev – a nenachádzame samých seba v tom, ako hriešnikov. Kde sme sa to dostali, že sme tak spohodlneli, že sa nám vôbec nechce? To ako sme k tomu dospeli, že sme až takí mdlí a ťarbaví a komotní? Nielen telom, ale ešte aj srdcom!  (Lk 24,25) Precitneme? Uvedomíme si to. Pán Ježiš sa pýta: „A kde sú deviati:“  Nie som aj ja často v tejto skupine tých ľudí?  To je rozhodne väčšina. A iba desať percent je tých aktívnych – a veľmi vďačných. Nie sme často aj my z tých, ktorí štartujú na dovolenku autom, modlíme sa v aute, prejdeme celú dlhú cestu a na záver sa „zabudneme“ poďakovať? Nestalo sa to aj Vám. Mne a nám pomerne často!

     Som vďačný, keď mi jedna sestra minulý týždeň  na  Misijných dňoch v Novej Ľubovni povedala, že pred 15-stimi rokmi si vypočula kázeň, ktorá ju prudko zasiahla. Slovo Božie jej  dalo veľmi veľa – v tej danej chvíli. Keby len to tej jednej vtedy pomohlo, tak to malo svoj zmysel. Viem, že to pomohlo viacerým, mnohým. Ale s úsmevom – len keby tej jednej, tak to má zmysel sa takto duchovne namáhať. Vtedy to bolo o štyroch dimenziách Božej lásky – výška, hĺbka, šírka a dĺžka. Je to zamyslenie, ktoré je uverejnené aj na tomto webe. Je to o  soche podmorského Krista, ktorú v roku 1954 osadili v jednej morskej talianskej zátoke (júl 2024 – Divy okolo nás a v nás). Stáva sa mi to pomerne často  – keď mi hostia vo Vysokých Tatrách pripomenú slovo z nedávnej, či dávnej minulosti. Ďakujem! Veľmi ďakujem! Aj slovami citátu, ktorý už dobre poznáte: „Nemôžete mať veľa sily bez vďačnosti, lebo práve  vďačnosť vás udržiava v spojení so silou.“ (Wallace D.Wattles)