Kajúca nedeľa

Tá býva vždy počas leta, podľa mojich záznamov najčastejšie práve v auguste.. Spomíname na zničenie mesta Jeruzalema. Pán Ježiš  túto skazu predpovedal na konci 19.kapitoly Lukášovho evanjelia: „..lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac zovrú zo všetkých strán a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia.“ (Lk 19,41-44) Tieto slová sa naplnili do posledného písmenka, keď Rimania v židovskej vojne  v roku 70 po Kristu zaútočili na mesto a chrám a ničili ho. Po smrti cisára Nera sa ujal vlády Vespazián, ktorý za  vojvodcu v Palestíne vymenoval svojho syna Títa.  Ten sa so svojím vojskom  k mestu priblížil 14. apríla roku 70. Bol to zároveň deň, keď sa začínali veľkonočné slávnosti a keď v meste bolo mnoho židov z okolia a diaspory.  Počet návštevníkov mesta a jeho obyvateľov sa prudko navýšil a vzrástol, čo bolo vtedy na škodu.  Mesto malo mohutné, trojnásobne múry a mohutné bašty, takže sa zdalo a aj považovalo za nedobytné.  Keď židia pokračovali v zúfalej obrane mesta, Títus obohnal celé mesto valom a zovrel ho zo všetkých strán. A aby mesto vyhladoval, úplne ho odrezal od sveta. V meste nastal strašný hlad. Ľudia, keď nemali čo jesť, vrhli sa aj na remenné čiastky odevu a výzbroje a jedli remene a opasky. Sú záznamy, že jedna matka dokonca zabila svoje dieťa a upiekla a ponúkla aj vojakov. Keď sa Títus dozvedel o týchto strašných veciach, opäť vyzval obliehaných, aby sa vzdali. A keďže neuspel, vystupňoval svoj nápor a mohutným úrokom dobyl hrad Antónia. Židia sa stiahli do chrámu. Títus chcel toto miesto bohoslužby pôvodne ušetriť a opäť vyzval obrancov, aby sa vzdali. Odpoveďou bol však výsmech a prudký výpad na rímske vojsko.  A tak sa Títus rozhodol 10. augusta 70 podniknúť čelný útok na chrám. V pláne nebolo ho zničiť, ale požiar sa veľmi rýchlo rozšíril v chráme. Títus bol jeho krásou údajne uchvátený. Podarilo sa zachrániť zlatý oltár, zlatý svietnik, zlatý stôl, kde sa kládli posvätné chleby – a knihu Zákona. To všetko potom vniesli ako vojnovú korisť do Ríma. Sotva Títus vyšiel z chrámu, vojaci zapálili aj ostatnú časť chrámu, ktorá ešte nebola ohňom zasiahnutá.  Josefus  Flavius, ako židovský historik zapísal, že si nemožno predstaviť strašnejší krik, než ktorý vznikol v danom okamihu.  Celý chrám ľahol popolom. Stalo sa tak  vo výročný deň zničenia prvého židovského chrámu babylonským kráľom Nebukadnécarom. Po zničení chrámu a vyplienení dolného mesta  začal Títus útočiť aj na horné mesto. Postupne lámali odpor židov, plienili, pálili a vraždili obyvateľstvo.  Zmocnili sa aj horného mesta, ktoré zapálili. Chrám zbúrali až do základov a zrovnali so zemou celé mesto 8. septembra 70. Nechali stáť len tri silné bašty, aby ako pamätníky pripomínali zašlú slávu Jeruzalema. Títus pri tom údajne povedal: „Vojnu sme viedli s  pomocou Božou.  Boh sám vyhnal Židov z týchto hradieb. Lebo čo by zmohli ľudské ruky a stroje proti takýmto hradbám.“  A ak myslíme na slová, ktoré vyslovil Pán Ježiš vo svojom plači nad  Jeruzalemom, tak „niečo“ na tom pravdy bude. To, čo predpovedal, stalo sa realitou v roku 70. My na túto udalosť spomíname ako na memento každý rok počas leta , keď svätíme 10. nedeľu po sv. Trojici ako nedeľu Kajúcu. Aj z toho dôvodu som uviedol toto malé historické okienko – pre ilustráciu vtedajších veľmi ťažkých čias.

    Pred rokom sme túto nedeľu  slávili  a prežívali v Kodani, keď sme boli na návšteve u dcéry Alžbetky.  V kalendári bol dátum 13. august 2023. V tomto roku máme túto nedeľu o týždeň skôr.  Išli sme v nedeľu  na služby Božie v miestnej časti  Gladsaxe. Bol som zvedavý na dánske služby Božie, na ich priebeh. Nič som takmer nerozumel.  Brat farár, o niečo starší odo mňa viedol služby Božie v tradične  čiernom rúchu – no nie s bielymi tabličkami, ale so špecifickým bielym golierom okolo krku. Ten mi je inak veľmi sympatický.   Snažil som sa počas liturgie na začiatku o  niečoho „chytiť“ – no nič sa nepodarilo. Krátka liturgia, spevy, kvalitní speváci, na ktorých si dávajú naozaj záležať. Hudobnú stránku a prevedenie nijako nezanedbávajú a už vôbec nepodceňujú.  No a potom to prišlo. Keď prišiel vrchol služieb Božích – kázeň, nastúpila moderná technika – spustilo sa premietacie plátno a brat farár spustil prezentáciu. Počas nej sme videli rôzne obrázky, ku ktorým dával svoj komentár. V zahraničí, ale už aj v rámci našej cirkvi – najmä vo väčších zboroch je to už dnes takmer bežné. No a samozrejme u nás sa tomu venujú bratia farárky, ktorí sú technickí zdatní (pre úsmev). Obrázky boli biblické  –  z príbehov z Písma svätého. A potom to prišlo. A čo to bolo? Prišiel obrázok sliepky s kuriatkami, ktorý tam zostal práveže dlhšie (ako na ilustračnom zábere v úvode).  A bol som doma! Prečo? Potešil som sa, že aj v Dánsku majú Kajúcu nedeľu – so spomienkou na slová Pána Ježiša: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli posielaní k tebe, koľkokrát som  chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako  sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla!  A  nechceli ste. Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý.“  (Lk 13,34-35)

    Obrázok sliepky s kuriatkami, teda kvočky pod jej krídlami bol pre mňa poznávacím znamením, že aj s touto severskou krajinou máme spoločnú tému v 10. nedeľu po sv. Trojici. Pán Ježiš použil vo svojej reči tento obraz, ktorý je  veľmi jednoduchý a veľavravný. Má svoju výpovednú hodnotu. Obraz, ktorý možno videl doma – na dvore v Nazarete.   Žiadna ťažká teológia, komplikované vety. Obraz, ktorému bude zaiste každý rozumieť. Keď máte vnímavé oči, zrak, no najmä srdce, inšpiráciu môžete nájsť kdekoľvek. V prírode, na dovolenke, v lese, na prechádzke, počas prázdnin –  aj pri tom najďalšom mori. Všímajte si to, čo sa tam deje, napr., aj na hospodárskom dvore, v prírode, vo vzduchu, aj na zemi. Pán Ježiš iba také obrazy používal – horčičné semienko, najmenšie zo všetkých, poletujúce nebeské vtáctvo,  poľné ľalie, rodiaca žena v bolesti a zármutku – a sliepka s kuriatkami na dvore. Čo je typické pre ňu? Chráni si ich, opatruje – svoje potomstvo má vo svojej láskavej opatere. Má ich v merku  a chráni ich.  A práve  tak aj on – Pán. Koľkokrát chcel, koľkokrát sa snažil, koľkokrát ponúkol svoje slovo, koľkokrát pozval, koľkokrát oslovil – až na malé výnimky, no bez nejakej väčšej odozvy. Je pravdou, že davy a zástupy Ho nasledovali v tisícoch, tí sa za Ním hrnuli. To boli naozaj zlaté časy v tomto. Tí Mu rozumeli, pretože hovoril veľmi jednoducho a nekomplikovane. Farizeji a zákonníci všetko robili zložitým – každodenný život ľudí a uvaľovali na nich stále nové a nové bremená. O tom čítame v tej známej 23. kapitole u Matúša, kde ich Pán Ježiš podrobil ostrej kritike: „..zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia..“  (Mt 23,4) To sa hádam už ani nezopakuje, v tej túžbe, tej dychtivosti, v tom svätom nadšení  –  húfy za Ježišom.  Ľudia áno, prostý dav – tým obrazom rozumel – opakujem žiadna zložitá a komplikovaná teológia s dlhými vetami a súvetiami. Sliepka a kuriatka. Dodnes si pamätám, ako takto pred rokom mi tento obraz veľmi zasvietil a pomohol mi zorientovať sa na daných službách Božích.

    Pán Ježiš Kristus  na tomto biblickom mieste (Lk 13.31-35) sa lúči s Galileou, hovorí o popredných predstaviteľoch v Jeruzaleme, ktorí mu takto naklonení rozhodne neboli. Pre nich bol „len“ rušiteľ zákona, rušiteľ  dňa sobotného odpočinku. Jednoducho povedané: „Žráč a pijan vína.“ (Lk 7,34) Žiaden  hlbší ponor, žiadne skúmanie, žiadna sebareflexia. Dali Mu nálepku: „Je posadnutý Belzebúbom, kniežaťom  démonov…“  O tom sa dočítame opäť v tomto evanjeliu v pomerne dlhom odseku príbehu o uzdravení nemého (Lk 11,14-28). Títo poprední predstavitelia ľudu Ho odmietli. Tak to čítame v úvode evanjelia: „Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo  Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, čo veria v Jeho meno.“  (J 1,11.12) 

    Naše pokánie na Kajúcu nedeľu má svoje miesto. Kladieme si otázku: „Ako Ho my prijímame? Ako sa za Ním hrnieme? Ako po ňom túžime?“ Po Jeho odpustení..  Memento pre nás to rozhodne je – pozvanie k úprimnému pokániu – aj slovami piesne, ktorú spievame: „Pokánie čiňme, kým ešte čas mám, príde Pán k súdu, skôr než sa nazdáme.. Čo sa však stalo s tým Jeruzalemom, Boh ho potrestal v hneve svojom veľkom, nezanechal v ňom kameň na kameni, bol spustošený..“ (ES 331)  Pán vždy chce, my často  nechceme. Pán chce, nám sa nechce. A pritom ponúka nám svoje ochranné krídla  – proti všetkému zlému v tomto svete.  Uvažujme nad Ježišovými obrazmi a príkladmi. Sú z bežného života – sú zo života, do života. Nemožno im nerozumieť. To nie je čítať zložité pasáže listu Rímskym, kde ap. Pavel vykladá učenie o ospravedlnení hriešneho človeka z milosti Božej pre zásluhy Pána Ježiša. To nie je ani list Galatským. Je to veľmi ľahká teológia.  Sú to ponúkané ochranné  krídla – to je útočište. To Ti Pán ponúka, dáva a aj garantuje!  Obraz krídel, ktoré nás chránia, je veľavravný.. Ochranný štít proti každej nepravde, ktorej je dnes tak veľa – v súčasnej dobe post- pravdivej. O tom spievame aj v piesni, kde sa spomínajú  síce orlie krídla, keď si nás Pán ukrýva pod svoje krídla (ES 355,3). Ponúka nám odpustenie. A na záver hodnotný citát k dnešnej téme: „Odpustenie je niekedy  tá najťažšia vec, ktorú môžete dať, ale aj tá najdrahšia, ktorú môžete dostať.“ (M. Bank)