Dvojité oslovenia IV

Jákob, Jákob (1 M 46,1-7)

Čas leta pokročil a my sme sa dostali do jeho druhého polčasu. Iste, len a len z milosti Božej. Pokračujeme ďalej v našom letnom seriáli nad dvojitými osloveniami Pána Boha adresovanými  človeku. Tak oslovuje Boh človeka  –  na dvakrát. Tak to robí aj Jeho Syn  –  Pán Ježiš Kristus.  Prvé tri časti už máme za sebou, v auguste budeme pokračovať – a koncom  mesiaca náš seriál uzavrieme. Dnes sa opäť pozrieme do Starej zmluvy  na život človeka, ktorý  toho zažil  nemálo. Turbulencie, výšky a nížiny, vzostupy a pády. Je to patriarcha Jákob. A v jeseni života sa takmer šokujúco dozvedá, že jeho milovaný syn Jozef žije. Viete si predstaviť radostnejšiu správu, ako tú, že jeho syn žije v Egypte a urobil tam „skvelú“ kariéru. Bratia ho síce predali, ale.. Sám Jozef to svojím bratom povedal a  vyznal takto: „Vy ste, pravda, zamýšľali  proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo ej dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zanechal na živé.“ (1 M 50,20). Je to skutočné vyznanie Jozefa, ktorý má nad tým všetkým, čo prežil, skutočný Boží nadhľad.

     Patriarcha Jákob  je na ceste. Už konečne ide konečne za milovaným synom Jozefom do Egypta. Sme na ceste  –  to je veľavravný obraz aj pre náš život. Len nedávno sa dozvedel, že ešte žije. Nechcel tomu nijako uveriť. Už ho aj za tie roky oželel, aj keď to nebolo vôbec jednoduché. Bol to syn jeho staroby. So ženou, ktorú tak miloval a dlho na ňu čakal. Bola  to Ráchel. Čakať na ňu a slúžiť ešte ďalších  sedem rokov pre neho nebolo vôbec ani zložité, ani ťažké. Čítame o tom tieto slová: „Tak slúžil Jákob za Ráchel sedem rokov, ale videlo sa mu to len ako niekoľko dní, lebo ju miloval.“ (1 M 29,20) Niekedy sa niečo vlečie,  niekedy aj deň, ktorý má 24 hodín je priam nekonečný. Tak pomaly čas plynie, keď čakáte na výsledky po operácii –  nie a nie prísť ten deň. Zažil som to takto začiatkom augusta 2022, keď som sa 8. augusta podrobil operačnému zákroku. Čakanie na výsledky histológie je niekedy priam nekonečné. Ale ak niekoho milujete, tak to beží deň za dňom.  A tak tie roky služby a čakania Jákobovi ubehli veľmi rýchlo!

     Správa o Jozefovi  bola to pre neho takmer neuveriteľná zvesť. Potom ju prijal, spracoval a začal sa pripravovať na veľmi  dlhú cestu.  Už sa vybral na ňu s celým sprievodom a všetkým svojím hnuteľným majetkom. Ten nehnuteľný nemal. Zastavili sa v Béer-Šebe. Tam pravdepodobne bola tak potrebná zastávka na ďalekej ceste.  Tam obetoval obete svojmu Bohu. To zastavenie bolo veľmi vhodnou príležitosťou prejaviť vďačnosť živému Bohu. Robí to spontánne a celým svojím srdcom. Boh na to odpovedá svojím spôsobom, pretože vidí do jeho srdca, ktoré je mnohým zmietané.   Ide v ústrety svojmu milovanému synovi a stretnutiu s ním. Zrazu ho premkol  veľký a prudký strach. A tak ho v tejto jeho zlomovej situácii  jeho osobného života oslovuje sám Boh. Bez Neho by to asi nedal. Prihovára sa mu v nočnom videní. Aká je to milosť pre človeka, keď Boh k nemu priamo a osobne hovorí. Akoby sme to aj dnes privítali a boli za to veľmi vďační!  Aj napriek tomu, že to takto „priamo“ nie je a nedeje sa to takto, náš Boh je vždy osobný Boh – a ty a ja  smieš mať s Ním rovnako osobný jedinečný vzťah skrze Pána Ježiša Krista, v moci Ducha Svätého. A realizuje sa to vždy na modlitbe v komôrke srdca, aj v tej komôrke svojej vlastnej.

     Boh priamo hovorí k Jákobovi, ktorého preklad mena znamená „úskočný“.. Niektorí ho nazývajú pravým menom: Podvodník!  Ako vtedy, keď utekal pred svojím bratom Ézavom, ktorého vtedy oklamal. V Bételi vtedy dávno zaspal. Sníval sa mu sen s rebríkom. Anjeli po ňom zostupovali a vystupovali hore. Vtedy to bol sen, teraz nočné videnie. „Jákob, Jákob – neboj sa.. Budem s tebou, ako som bol s tvojím otcom Izákom.“  Prečo sa bál? V spojitosti s Egyptom sa mu vynárali spomienky na svojho deda Abraháma. Keď išiel do Egypta, tak svoju manželku Sáru, inak veľmi peknú, predstavoval ako sestru, nie ako manželku (1 M 12,9-10), jeho otec Izák dostal zákaz v čase hladu do Egypta odísť (1 M 26,1-2). Všetko to mu prechádza spomienkami, jeho srdcom. To sa ústne  tradovalo, Biblia iste ešte nebola napísaná. Ústna tradícia bola živá a tieto príbehy sa „predávali“ z generácie na generáciu. Má veľký strach. Ako to my neraz povieme: „má strach v očiach.“  Keby sme osobne v tej danej chvíli boli pri ňom, určite by sme ten strach tam videli. Strach v očiach a nepokoj v srdci!  Čo to bude v tom Egypte, aj keď ho tam čaká jeho milovaný syn Jozef?  Často sa bojíme. Rôzne strachy a fóbie nás prenasledujú. Nie sú to len strachy, ale aj stavy úzkosti. Strach máme  z niečoho konkrétneho (zo skúšky, z vyšetrenia, z letu v lietadle, z pavúkov, hadov). Sú to rôzne fóbie, ktoré majú aj svoje špeciálne pomenovanie. Ale stavy úzkosti nevieme presne dešifrovať. Bojíme sa niečoho, máme teda stav úzkostí  –  a nevieme konkrétne z čoho. Niekto sa bojí vyjsť von na ulicu, niekto ma stav úzkostí z ľudí, z otvoreného priestoru. Je toho mnoho. Depresie, stavy úzkostí, obavy, strachy na rôzny spôsob. Čo všetko prežíval Jákob. Aj u neho sa to všetko miešalo na rôzny spôsob. Bojí sa, zároveň sa veľmi teší. Všetko sa mieša dokopy, ako nejaký letný koktejl. Ten nás počas toho horúceho leta osvieži, ale Jákob má mnohé obavy. A kto opäť zasiahne?  Kto komu ide opäť v ústrety?  Je to Boh, ktorý sa Jákobovi ústretovo prihovára. On je vo všetkom prvý, On nás vo všetkom už predbehol. To len my dobiehame. On nás predbehol aj v láske. My milujeme, lebo On prv miloval nás (1 J 4,19).

      Aj z tohto dôvodu sa v Biblii výzva: „Neboj sa“  (v rôznych obmenách) vyskytuje až 365x. Ktosi si dal námahu a všetky tie miesta spočítal. A vyšlo mu, že to toľko, koľko dní máme v roku. To znamená  –  na každý deň!  To potrebuje vždy a nanovo počuť. Každý deň. Pán Boh vždy  vie, čo potrebujeme počuť. Náš brat farár v Prešove Ján Midriak mal heslo, ktorému som nie vždy rozumel,  ale časom som si ho osvojil: „Kristus v srdci blížneho je silnejší, ako v mojom vlastnom.“  Čas v mnohom robí priam zázraky.  O tom vieme svoje, o tom niečo viete už aj vy..  Mnohému hneď nerozumieme, ale časom pochopíme. O mnohom vieme, mnoho sme si aj časom osvojili, spamäti vieme už aj nejaké tie biblické veršíky. Potvrdzuje sa to, že opakovanie je matkou múdrosti.  Tak často to potrebujeme počuť ale z iných úst aj to, čo my sami dobre vieme. A v tej chvíli nám to veľmi dobre padne!   To nám vždy veľmi dobre padne. Mnoho sa v našom srdci už udomácnilo, ale ak počujeme to, čo sme si osvojili, ešte aj z iných úst, tak to je vhodné slovo v pravý čas. Je to tak dôležité potvrdenie a utvrdenie pre nás! Tak to máme zaznamenané aj v knihe Prísloví (25,11): „Ako zlaté jablká na strieborných dielach (podnosoch) je slovo povedané v pravý čas.“  Tak to pravdepodobne vtedy potreboval počuť aj samotný Jákob.   Ako to vtedy padlo dobre Jákobovi, aby mohol ísť ďalej: „Neboj sa odísť do Egypta..“ Neboj sa! Budem s tebou! Nemaj fóbiu!  Urobím tam z teba veľký národ. A on opäť počuje: „Neboj sa!“ je to ozvena skúsenosti so živým bohom z Bételu.   Pán Ježiš Kristus povedal Jairosovi, keď sa dozvedel, že mu dcéra už zomrela: „Neboj sa, len ver!“ V gréčtine: „Mé fobú, monon pisteue!“ Počujeme tam to grécke slovo – fóbia.  Jákob bol už veľmi starý, pokročilý vekom. Už nemal nejaké veľké želania. Len už „nejako“ dožiť, ako to neraz počujeme od starších ľudí. No Pán Boh má pre nás silné a mocné prekvapenia  aj v našej starobe.  U neho každé obdobie ľudského života má svoj význam, hodnotu a cenu.  A tak to príde. To najkrajšie na záver života  –  ešte uvidí milovaného syna Jozefa, ktorý mu potom zatlačí očí. Čo potrebuje viac  počuť v danej chvíli!   Len to, aby ešte uvidel milovaného syna  Jozefa. Škola jeho života bola pestrá. Čím všetkým prešiel. Oklamal, bol aj oklamaný. „Čo človek rozsieva, to bude aj žať“, píše apoštol Pavel v liste Galatským (6,7). Všetko sa mu premietalo hlavou, ale aj srdcom – ako si najprv „kúpil“  prvorodenstvo  za misu šošovice, ako oklamal svojho slepého otca Izáka a ukradol požehnanie, ktoré bolo výlučne iba  pre prvorodeného. A stalo sa tak za výdatnej pomoci matky Rebeky. A ten následný útek k Lábanovi. Ako slúžil za milovanú Ráchel, ale dostal ne-milovanú Leu, ako potom ďalej slúžil aj tých sedem rokov. Bolo to pre neho ako nič, ako mávnutie prútikom. Skutočne, len láska dokáže činiť veľké divy a zázraky. Teraz je  už  veľmi starý. Na voz ho vlastne museli vyložiť. Boh mu dáva tak potrebnú silu na tú jeho „poslednú cestu do Egypta“, kde podľa Tóry prežije ešte 17 rokov a zomrie vo veku 147 rokov. Tam sa  stretne s milovaným Jozefom a ten mu na sklonku jeho života zatlačí oči.  Jákob sa tentoraz pokorne podriaďuje. Nie vždy bol tomu k tomu naklonený. Tak rád vždy v minulosti  vzoprel. Teraz je už krotký a pokorný. Aj na to je dobrá staroba. William Cowper  životnú dráhu Jákoba  zhodnotil slovami: „Nesúď Pána chabým rozumom, viď Jeho milosti žiar, lebo za chmúrnou prozreteľnosťou skrýva svoju prívetivú tvár.“

    Skutočný biblický príbeh. „To nevymyslíš, to je život“  – tak znie reklamný slogan nášho známeho týždenníka. Život píše naozaj tie najskutočnejšie príbehy. Ďakujeme aj za tento. Je veľmi hĺbavý. Je hodno sa do neho ponoriť a dať sa ním osviežiť a povzbudiť aj v tento letný deň. Nech sa tak stane aj pri vás. Aj dnes, aj potom – pri ďalších častiach nášho letného seriálu.