Život v náručí Božej lásky
Dnes slávime poslednú júlovú nedeľu, ktorá je už 9. po svätej Trojici, ktorej témou je „Prezrieravá múdrosť. Epištola nám dnes tlmočila: „A nadovšetko verne milujte sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.“ (1 Pt 4,7-11) A v dnešnom evanjeliu (Lk 16,1-9) sme počuli: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby keď sa pominie, prijali vás do večných stanov.“ Po službách Božích ma oslovil jeden ekonóm, ktorý mal v spojitosti s ním viacero otázok. A pripomenul mi: „Bola to vlastne krádež, keď znižoval dlhy.“ Áno, aj – no keď to spomína Pán Ježiš, musí to mať nejaký hlbší význam. A možno odpoveďou na túto jeho otázku je slovo, ktoré je v tomto podobenstve: „..lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným, ako synovia svetla.“ Synovia tohto sveta si rado zabezpečia svoju pozemskú budúcnosť – a preto myslia dopredu. To je výzva, aby aj synovia svetla takto „prezieravo“ mysleli dopredu. Je to na hlbší ponor. Leto prináša ľahké témy, alebo ich vedome aj vyhľadávame. Tak som to konštatoval v predchádzajúcom zamyslení. Letná olympiáda v Paríži také letné osvieženie prináša.
Minulú nedeľu sme však trochu pozabudli na výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa narodil 21. júla 1880 na evanjelickej fare v Košariskách. Tak „dodatočne“ si to pripomeňme a zaspomínajme na tohto nášho velikána. A dnes, po týždni si pripomíname úmrtie hudobného génia Johanna Sebastiana Bacha. Do večnosti odišiel do 28. júla 1750, vo veku 65 rokov v Lipsku. Po dvojnásobnom premiestnení sa v súčasnosti jeho hrob nachádza v kostole sv. Tomáša v Lipsku. Zanechal nám úžasné a jedinečné dielo priam nevídateľných rozmerov. Kedy to mohol stihnúť, dielo ktoré presahuje jeden ľudský život? Dovoľte opäť malé historické okienko. Pochádzal z najväčšej hudobníckej rodiny – tak k hudbe mal blízko už od útleho detstva. Odborníci tvrdia o najväčšej rodine hudobníkov na svete, vyše 100 členov rodiny bolo z hudobného umenia. Bol najmladším z 8-ich detí, rodičia sa mu skoro pominuli v útlom veku. Po pohnutom detstve, štúdiách pôsobil ako organista na viacerých miestach. 17. októbra 1707 sa oženil a vzal si za manželku sesternicu z druhého stupňa Máriu Barbaru. Tá zomrela v lete 1720. To však neboli jeho jediné útrapy v živote. Na rad prišli aj tie ďalšie.. A bolo ich nemálo. Napriek tomu Beethoven o ňom povedal, že by sa nemal menovať Bachom (potokom) ale morom (Meer). Povedal to priamo takto: „Bach by sa mal volať nie Bach – potok, ale Meer – more.“ Napísal vyše tisíc skladieb, za života nebol uznaný, dokonca, keď pôsobil ako kantor, mnohí sa na neho sťažovali, že mal veľmi dlhé prelúdia. Často sa o ňom píše, že mal 20 detí – my však vieme, že s dvoma manželkami. Z prvého manželstva mu zomrela mu najprv malá dcérka, potom prišiel o troch synov a potom odišla aj jeho manželka. Po roku, ako ovdovel, si za druhú manželku si zobral sopranistku Annu Magdalénu – a potom prišli o ďalšie štyri dcéry a troch synov. Spolu prišiel o 11 detí. Mnohí sa pýtali, ako sa Bach vyrovnal s týmito stratami? Ako je to vôbec možné, že jeho dýchanie neprestalo? Kde bral silu pre každý nový nádych a výdych? Ako je to možné, že sa jeho srdce nezastavilo? Otázka je, ako mohol ďalej písať a komponovať ďalej tú úžasnú hudbu. Violončelové suity, skladby, koncerty, kantáty atď atď.. Tú najkrajšiu hudbu, akú kedy svet počul? Ako to robil? Ako to dokázal? Na pozadí tohto utrpenia, o ktorom vieme, o ktorom ani nevieme a ani sa už nikdy nedozvieme. Krátko pres smrťou mal problém s očami, podrobil sa náročnej operácii, pretože oslepol. Operácia mala za následok očnú infekciu. U hudobných géniov to bolo časté, že ohluchli. napr. Beethoven, či Bedřich Smetana. Historické pramene uvádzajú, že bezprostrednou príčinou smrti Bacha mohla byť mozgová príhoda, alebo zápal pľúc.
Hľadáme návod, manuál a recept – ako prežiť stratu toľkých detí, manželky. Nájdeme ho? Tušíme – v čom by to mohlo byť? To bude až neskôr.. Veľmi rád vďačne si spomínam na zážitok, keď mi sestra Sylvia Rothová z Popradu asi pred 10-timi rokmi poslala sms z múzea v Lipsku. To bol zážitok: „Vám, pán farár, ako milovníkovi Bacha posielam sms v Bachovho múzea.“ Tú chvíľu a ten moment si pamätám dodnes! Albert Schweitzer, ako milovník Bacha, veľmi rád interpretoval Bacha a tak zbieral financie na nemocnicu v Lambaréne v Afrike. Tú nemocnicu postavil a dodnes nesie jeho meno. Pri nedávnej návšteve Prahy som moju prítomnosť v chráme sv. Michala v Jirchářích prežíval intenzívne ešte aj z tohto dôvodu tak veľmi intenzívne, že v tamojšom chráme koncertoval môj obľúbený lekár – Albert, ktorý dostal Nobelovu cenu za mier, ale pre svoju zaneprázdnenosť si ju nestihol prevziať.
Pripomeňme si zopár citátov o Bachovi, ktré myšlienky povedali na jeho adresu velikáni svetovej hudby. Hudobný skladateľ Max Reger povedal: „Bach je začiatok a koniec leje hudby.“ Wolfgang Amadeus Mozart povedal: „To je už konečne niečo, z čoho sa možno niečomu aj naučiť.“ Róbert Schuman povedal: „My všetci sme v porovnaní s ním babráci.“ „Jeho hudba je nadčasová“, povedal anglický spevák Sting.
Pomaly prichádzame k informácii a pomaly začíname tušiť, odkiaľ bral Bach inšpiráciu pre svoju tvorbu, ale aj každodenný praktický život v rodine. Zdroj už tušíme – je to Boh. Je to dielo Božie, ku ktorému sa sám aktívne hlásil a Pána Boha aktívne vo svojom živote vyznával. V liste Rímskym čítame jedno úžasné vyznanie apoštola Pavla:
„Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba bývame mŕtvení celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. Lebo som presvedčený, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi. “ (R 8,35-39)
Je to teda veľmi odvážne tvrdenie – nikto a nič! Za žiadnych okolností! Povieme to aj dnes, že nás nič a nikto neodlúči od Krista? Žiadne možné prenasledovanie, ktoré v budúcnosti môže prísť od moslimov. V mnohých krajinách sú kresťania prenasledovaní – mnohí už odskočili, odstúpili. Aj u nás sa to deje – a to nie ani z dôvodu nejakého prenasledovania, ale kvôli komfortu. Aj my sme takto niektorých stratili. Pán Ježiš sa svojich pri jednej príležitosti opýtal: „Či aj vy chcete odísť?“ A tu Peter za všetkých odpovedal: „Pane, ku komu pôjdeme, Ty slová večného života máš.“ (J 6,66-69)
Apoštol Pavel položil rečnícku otázku – a zároveň si naň dal aj odpoveď. My, ktorí pracujeme so slovom, si takúto rečnícku otázku a j často dávame – a vzápätí si dávame aj odpoveď! Nikto a nič! Nie je to ozaj veľmi dovážne? A na prvom mieste v našom odseku ap. Pavel píše, že – ani smrť. Smrť nášho blízkeho napr. keď niekomu zomrie dieťa – alebo sa udeje nejaká tragédia, tak často je kladená otázka, či aj výčitka – ako to Pán Boh mohol dopustiť! Myslíte si, že takéto niečo povedal aj Bach až 11x po sebe , keď mu postupne zomrelo 11 detí? Také slová hovoria len takí, ktorí v Pánu Bohu majú len „toho“, kto im plní ich želania a túžby, ktoré mu adresujú. A keď im ich nesplní, či nebodaj sa udeje ešte niečo oveľa horšie – tak to je len samá výčitka a ponosa. Tak to robil aj Bach? Určite nie! Vždy všetko vedel pokorne prijať z Božej ruky, pretože ži svoj život v náručí Božom a v náručí Jeho lásky. Taký život prežil apoštol Pavel, taký život smieme prežiť aj my – napriek všetkým našim útrapám, bolesti, smútku a žiaľu. Zdieľame tú istú lásku, ako Bach, či samotný apoštol. Boh sa nezmenil! Jeho láska je tá istá už po stáročia – nepremenná a stála konštanta nášho života. Pavla od Krista neodlúčil ani meč, ktorým bol sťatý! A Bachovo dielo sa zrodilo z veľkej bolesti. Veľké veci sa rodia len a len z veľkej bolesti! Naše spasenie vzišlo z Jeho utrpenia. Perla sa rodí z veľkého utrpenia. Hudba zrodená z veľkého utrpenia a bolesti Bacha je tá, ktorej tónmi sa môžeme už pravidelne modliť.
Včera večer som sa o Bachovi veľa nového dočítal. Som vďačný, že to môžem zdieľať spolu s vami, ktorí ste prišli. S vami, ktoré ste tu a spolu nad týmito vecami spoločne uvažujeme. V Tatranskej Lomnici boli na sl. Božích rodáci z Košarísk, ktorí mi pripomenuli, že aj samotnému Štefánikovi zomreli traja súrodenci a sám Milan Rastislav zázrakom prežil ovčie kiahne, ktoré poznačili jeho tvár. Zostal, pretože Pán Boh mal s ním svoj plán ! Aj ta tých takmer 40 rokov života vykonal veľmi veľa! S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.
Vedel som, že Bach na konci každého diela napísal: „Soli Deo Gloria“ (Jedine Bohu buď chvála). To vieme aj my – SDG – tri písmena na konci každého jeho diela. Čo som však nevedel, je tá skutočnosť, že na začiatku každého listu s notami napísal: „Pane, pomôž mi.“ Takto vždy začínal. Z tohto dôvodu sa môžeme počas Bachovej hudby naozaj aj modliť. My prosíme s Bachom: „Pane, pomôž mi!“ Pane, daj nám vytrvať až do konca. Tak, aby sme aj my mohli na záver svojho života vyznať: „Jedine Bohu buď chvála!“ Vieme, že len ten, kto vytrvá až do konca bude spasený. Pane, pomôž nám v každom novom dni. Pane, požehnaj nám. Prosíme – aj v druhom polčase leta. A keď príde niečo smutné a tragické, nech od Teba nikdy neodskočíme a neodstúpime – a nezaprieme Ťa! Nech by prišlo naozaj čokoľvek! Veď stále platí tá myšlienka: „Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu prasknúť.“ (R.Fulghum)