Deň nezávislosti I – 4. júl

     Leto sa rozbieha, júl je na začiatku. Čakajú nás sviatky na začiatku letných prázdnin  – Cyrila a Metoda a majstra Jána Husa. Predtým  máme  ešte 4. júl.  V USA je to ten najvlasteneckejší sviatok z tých  všetkých, ktoré majú. Slávia ho ako štátny sviatok  4. júla, a to už od roku 1776. V ten deň schválili Deklaráciu nezávislosti Spojených štátov amerických a vyhlásili tak nezávislosť od Veľkej Británie. Američania vedia svoje vlastenectvo prejaviť v hrdosti, nie však v  nacionalizme. Majú veľmi silné vlastenecké cítenie. Ich veľký letný sviatok „Independence day“  v preklade znamená „Deň nezávislosti.“ V ten deň  sa stretávajú so svojou rodinou a priateľmi. Spoločne grilujú mäso, chodia na pikniky, na baseballové zápasy, či na koncerty. Večer  nechýbajú veľkolepé ohňostroje, na ktorých spoločne spievajú národné piesne – napr. „God Bless America! (Boh žehnaj Amerike).  Skúsme aj my pouvažovať, ktorý z tých mnohých našich štátnych sviatkov je nám asi najbližší?  Ak vylúčime tie viaceré mariánske, tak ktorý potom? Uvažovali ste niekedy nad tým? Ku ktorému nášmu štátnemu sviatku inklinujeme natoľko, že ho považujeme aj za svoj vlastný, s ktorým sme vnútorne stotožnení? Alebo ešte aj takto: v ktorom našom národnom sviatku by sme mohli prejaviť aj my svoje vlastenectvo? Ak by napr. znela štátna hymna „Nad Tatrou sa blýska“, tak by sme si s vďakou a láskou ruku položili na srdce? Robia to neraz aj športovci. Ale kto z nás sa postaví na olympijský stupienok  víťazov? Teraz nemyslím, že by sme kopírovali Američanov, či aj iných. Ide o ten vonkajší, ale aj vnútorný prejav našej príslušnosti k slovenskému národu, ktorého sme už roky súčasťou. Nielen my, ale aj mnohí naši predkovia. Dúfajme, že aj naši potomkovia. Sviatok blízky  nám evanjelikom môže byť – Slovenské národné povstanie, do ktorého sa zapojilo aj mnoho luteránov. Nielen preto  má protifašistický odboj aj v našom luteránskom prostredí pomerne hlboké korene. Som toho názoru, že  v týchto pohnutých časoch, v ktorých v súčasnosti žijeme, je potrebné ho  nanovo oprášiť,  oživiť a vzkriesiť.  28. október u nás už roky  nie je štátnym sviatkom. Naši západní susedia  si ho ale „múdro“ ponechali. A akosi aj my evanjelici k nemu vnútorne inklinujeme, pretože za vznikom Československa bol predovšetkým evanjelik a.v., nášmu srdcu veľmi blízky generál M. R.Štefánik. Ako a kde by sme svoje vlastenectvo mohli prejaviť?  Uvažujme spoločne..

     Túto realitu by som rád pretavil  do biblického posolstva ako premostenie k tomu duchovnému, nám všetkým tak  potrebnému. Prichádzame k posolstvu Veľkej noci, môžeme sa k nemu vrátiť ešte aj teraz. Vždy je hodno sa vrátiť k jej pososltvu, aj keď máme leto.. V spojitosti s vyššie napísaným  – vlastne  iné sviatky ani nepripadajú do úvahy.   Pán Ježiš len pár hodín pred svojou smrťou vstúpil do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Tomuto mestu sa nijak nevyhýbal. Išiel tam  cielene. Vstúpil za nadšeného „aplausu“ davu. Na Kvetnú nedeľu prešiel cez Zlatú bránu, ktorá je v súčasnosti zamurovaná. V roku 1541 túto bránu uzavrel a dal zamurovať sultán Sulejman I, aby zabránil Mesiášovmu príchodu. Jeruzalemských brán bolo celkovo 11, z toho 7 je otvorených a 4 sú uzavreté. Ľudia v zástupe túžobne očakávali, že vchádzajúci Ježiš čochvíľa vyženie rímskych okupantov z mesta. A vyhlási v ich srdciach  tak žiadaný:  „Deň nezávislosti.“  Deň tak vytúžený takmer pre všetkých! Rimanov tak všetci veľmi nenávidia. Ich okupovanie už dlho nevydržia. Už toho bolo dosť.  Konečne by sa ich mali zbaviť. Budú slobodní! Budú si už sami vládnuť. Budú rozhodovať sami o sebe. A v Ježišovi vidia vhodného adepta, ktorý by mohol, ale aj mal povaliť moc Ríma.  Čo ich k tomu aj nasmerovalo? Z akého dôvodu sa tak na neho upli? Bola  to tá skutočnosť, že Ježiš prijal titul, ktorý stále odmietal. Titul kráľa. Po nasýtení zástupov (J 6,1-15) ho chceli urobiť kráľom. On sa však utiahol na vrch do samoty. Schoval sa pred ľuďmi. Rozhodne o to nestál. Teraz sa k tomuto titulu priam hrdo hlási, prijíma ho. Ľudia sú veľmi nadšení, prevolávajú:  Hosana!  V tom vstupe vidia naplnenie Micheášovho proroctva: „Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi a to na osliatku ťažnej oslice.“ (Mt 21,5) Vidia  svoju veľkú šancu a príležitosť zrealizovať svoje dlhoročné túžby!  Tušia, že to bude ich veľký deň. Vytúžený  – Deň nezávislosti .

     Týmto „politickým“ smerom ho „navádza“ na púšti aj sám pokušiteľ slovami: „Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať..“ (Mt  4,9)  Pri našej častej spomienke na brata farára Jána Greša zacitujem z jednej jeho kázni práve k tejto téme: „Ak sa mi pokloníš, budeš mať všetku politickú moc, vojenskú moc, ekonomickú moc, donucovaciu moc.. Predstav si, ako ľahko a úspešne budeš môcť s celou touto mocou vykonávať toto svoje poslanie.. Ako ľahko zlomíš odpor, ktorý sa tvojmu evanjeliu postaví do cesty.. Postav sa na čelo odporu proti rímskej nadvláde a uvidíš, že celý národ pôjde za tebou..“ (Útek do slobody, str. 99-100). Už vtedy na púšti Pán Ježiš rázne toto  pokušenie odmietol. Prijatím tejto ponuku by došlo k zmareniu Jeho diela. Touto cestou rozhodne nepôjde. Ani na púšti, ale ani na Kvetnú nedeľu, vstupujúc do Jeruzalema. A keď neskôr davy poznali, že toto nie je Jeho štýl, ani Jeho cesta  prežívajú sklamanie. To veľmi prudké sklamanie  sa prejaví tým známym: „Ukrižuj ho!“ Tak začínajú  kričať z plných pľúc. A všetko sa to razom akosi zvrtne a otočí. Deň nezávislosti z poroby sa nekoná. Od „Hosana“ po „Ukrižuj“, ako to často konštatujeme. Taká je náladovosť ľudu a širokých más.  Ježiš nie je kráľom politickým, je rozhodne kráľom ľudských sŕdc. Nie je politickým mesiášom, riešiacim politické záležitosti. Chce kraľovať predovšetkým v ľudskom srdci. Tam sa najlepšie cíti. Tam je mu ozaj najlepšie, keď ho tam človek prijme. On stojí pri dverách ľudského srdca a klope (Zj 3,20). A my to tak dobre vieme, že kľučka je  iba zvnútra..

      Okupantov sme tu mali aj my – a to plných 40 rokov. Neboli sme nimi nadšení. No nielen to.. Nemilovali sme ich, aj keď nás kresťanská láska vedie k všetkým.  Nehoreli sme k nim láskou, ani prívetivosťou, aj keď nám Pán tlmočil, že máme milovať aj svojich nepriateľov (Mt 6, 43-48). Veď kto by miloval svojich okupantov!? To bola skúška, v ktorej sme neobstáli. A tá Božia láska predsa nerobí žiadne rozdiely..  Slnko svieti všetkým a dážď padá na všetkých (Mt 5,45). Ako sme si vydýchli, keď odišli po revolúcii 1989 aj tí poslední. Ešte to  možno máte  v čerstvej pamäti. Keď prišli  v tom „osmičkovom roku“, tak ľudia písali na budovy a steny veľkými písmenami  – „Ivan, idi damoj!“ Vy, starší pamätáte nápisy na stenách. Ja to poznám už iba z filmov. A prišiel čas, že odišli. Táto moc nás už viac neokupuje, ale iná moc neustáva. Práve naopak. Okupuje ľudské srdcia.  Ježiš Kristus  neprišiel povaliť moc Ríma. Ježiš nás ale prišiel oslobodiť od inej okupantskej moci, oveľa horšej, ako tej Rímskej. Od moci diabla. Je to moc, ktorá okupuje človeka od pádu Adama a Evy. V 1 Pt 5,8 čítame tie známe slová:  „Buďte striezliví, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral.“ Táto „okupantská moc“  ťa chce dostať do sféry svojho vplyvu. Táto moc si trúfla aj na Pána Ježiša Krista na púšti. To sme počuli hneď v úvode pôstu. Ježiš už vtedy zvíťazil! Tú moc vedel prehliadnuť – o  čo jej ide, o čo usiluje. Odkiaľ teda „fúka vietor.“  Vzoprieť sa jej dá vždy a diabol utečie. Apoštol Peter hneď v ďalšom verši píše: „Vzoprite sa  mu pevní vo viere a vedzte, že takéto isté utrpenia sú údelom vášho bratstva po celom svete.“ (5,9)  On sa jej vzoprel. Nielen na púšti, nielen pri vstupe do Jeruzalema, ale  aj na kríži. Nezostúpil z kríža, nezachránil seba, ale prišiel zachrániť nás. Od smrti večnej a moci diabolskej. To je tá moc „okupanta smrti.“  Moc smrti. Apoštol Peter píše, že sa tak stalo „nie porušiteľnými vecami, striebrom a zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista (1 Pt 1,18).  Z jej drápov a pazúrov, z jej osídiel nás vyslobodil ten, ktorý je Víťaz nad smrťou.