Májový človek  – májoví ľudia

Vdačné spomienky na máj – v júni

    Inšpiráciou k tomuto článku bola „Májová epištola“ uverejnená v májovom  Evanjelickom východe. Bolo v nej mnoho zaujímavého, podnetného a inšpiratívneho. Pre mňa osobne, veľmi.. Aj k napísaniu tohto článku a tejto meditácie. Okrem iného sa tam píše: „Máj – mesiac, ktorý si najviac obľúbil Boh.“  Mesiac máj je spojený s tými najkrajšími, najvrúcnejšími pocitmi, vnemami, s mnohou láskou. Koľkých umelcov, básnikov, maliarov máj inšpiroval. Už sa skončil, ale ozvena mája akoby pokračovala. Aj z tohto dôvodu sa ešte obzerám za májom, je mi za ním trochu smutno a clivo. Tak na rozlúčku   s týmto voňavým mesiacom píšem týchto niekoľko sentencií. Inšpiráciou je mi aj moja podbrezová lavička, ktorej už v polovici apríla, akosi predčasne začala sezóna. Vo chvíľke voľna si sadnem s nejakou literatúrou, začítam sa.. A čas plynie. Je to „túra za literami“, aspoň takto by sa dala voľne preložiť kategória – literatúra. Je toľko krásneho slova, je toľko nádherných citátov, že to všetko nepostihneme a  ani neprečítame za náš krátky ľudský život. Tak aspoň takto – symbolicky – na rozlúčku s májom..

  Májovky, huby ktoré začínajú rásť v máji, som našiel už v apríli (24-ho, na Juraja), teda predčasne. Aj letná sezóna začala vo Vysokých  Tatrách o dva týždne  skôr – nie 15. júna, ako tradične, ale už 1. júna, na MDD.. Vtedy majú sviatok nielen naše deti, ratolesti, vnúčatá, ale beriem to ako sviatok všetkých Božích detí. Spomenul som to na službách Božích 2. júna aj v Tatranskej Lomnici. Naši priatelia, po službách Božích išli do miestneho bazáru kúpiť pečivo a chlieb. Deti v ten deň dostávali plus bonus, chutný cukrík. Sestra Alenka pani predavačke povedala: „Pán farár v kostole dnes povedal, že sme všetci Božie deti.“ A cukrík dostala aj ona s manželom Stankom – pre úsmev. Aj takým spôsobom môžeme niekedy vydať svedectvo o tom, komu patríme, kde sme boli a aké hodnoty vyznávame. Tak spontánne, nenútene, ale úprimne – voči tomu, vďaka ktorému sme na tomto svete: „Žijeme, hýbeme sa a trváme.“ (Sk 17,28.29) Veď On ozaj nie je ďaleko od nikoho z nás.. 

     Máj k nám teda zavítal už v polovici apríla, nezabudli sme na takmer  letné vtedajšie teploty – a potom prišlo prudké ochladenie. A to počasie je stále vo výkyve – teraz prišli letné záplavy, ktoré boli takmer v takomto rozsahu aj pred minulými Vianocami. Zábery z rozvodneného Dunaja v Bratislave neboli príliš vábne. A dokonca kompetentné osoby pripomenuli, že tak tomu bolo aj tesne práve  pred Vianocami 2023. Akoby počasie samé kopírovalo všetky tie výkyvy aj v ľudskom správaní, ktorého sme svedkami v súčasnej dobe. A možno ani by nemuselo byť – keby sme boli, ako sa to píše v tej „Májovej epištole“ májovými ľuďmi.. Dovoľte krátky úryvok z textu tejto epištoly: „Ľudia, priatelia, otvorte oči, dvere, dokorán, vyjdite von a rozhliadnite sa naokolo. Všetko, čo uvidíte, začujete a ucítite, patrí vám všetkým. Staňte sa  májovými ľuďmi – ľuďmi s rozkvitnutým srdcom, s voňavou dušou, so zmyslami našponovanými ako tetiva luku. Buďte vidiaci a počúvajúci, vypočujte si pieseň májového dňa, navštívte jeho chrámy, koncertné sály a obrazárne. Nasýťte si všetky zmysly , ale nezabudnite si aj duše naplniť zázrakmi, ktoré sa udejú priamo pred vašimi očami.“  (R. Dobiáš) Už dávno som nečítal tak mocný text a slová, iste okrem Biblie.  Je to výzva a pozvanie zároveň, aby sme žasli, alebo aby sme sa k nemu opäť vrátili, keď sme prestali. Tak žasli apoštolovia po zoslaní Ducha Svätého v Jeruzaleme nad veľkými vecami Božími (Sk 2,1-13). V danom texte sa to žasnutie spomína až na trikrát. My sme prestali žasnúť, všetko tomu nasvedčuje, že sme si na všetko už zvykli. A pritom platí to, čo povedal známy dánsky rozprávkar: „Svet je plný zázrakov, na ktoré sme si tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami.“ (H.Ch.Andersen)

     Máj  je už minulosťou týždeň, preto sa chcem za ním obzrieť ešte raz obzrieť  a poďakovať sa Pánovi za požehnanie mája.  Nie tak, ako pani Lótova, ktorá sa aj so svojou rodinou nemala obzerať za Sodomou a Gomorou (1 M 19,17.26).  Moje „obzretie“ je plné vďačnosti z zmysle slov žalmu. „Dobroreč duša moja Hospodinu a celé moje vnútro jeho svätému menu. Dobroreč duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ (103,1-2)   V prírode sa to všetko aj teraz  prudko zelená, aj keď výnimočne u nás v Tatrách sa tak stalo už v polovici apríla. Štart toho všetkého je v máji.  Pri porovnaní fotografií z predchádzajúceho obdobia bola vegetácia asi aj o dva týždne skôr, ako tie spomínané  májovky už v apríli. V máji sme mali na týždennom pobyte u nás Rafaela zo Španielska, ktorý bol očarený našou tatranskou prírodou a horami. A viete, čím ešte – práve zelenou farbou všetkej flóry a stromov. U nich je iná klíma, takmer všetko je spálené prudkým slnkom, u nás je tých najrozličnejších odtieňov  práve zelenej.  Máj je mesiacom, keď sa  všetko prebúdza  z dlhého zimného spánku a otvára svoje krídla k novým horizontom. A mnohí básnici tvrdia, že tak sa prebúdza práve aj láska.   Jeden nemenovaný z nich píše: „V máji je každý deň príležitosť pre lásku.“  A druhý nemenovaný zasa: „Milovať je ako kvitnúce stromy v máji – plné života a krásy.“   Ale povážte – iste, máj ako mesiac lásky je nám blízky v tom pomenovaní. Ale iba máj?  To by bolo veľmi biedne, keby sme úctu napr. k starším presunuli – iba výlučne na mesiac október. Alebo keby sme našim matkám venovali pozornosť iba v druhú májovú nedeľu a naším otcom – v tretiu júnovú nedeľu.

     A predsa máj je tak  očarujúci, kúzelný a priam magický.   Celý rok máme mnoho príležitosti pre lásku. Platí to o celom našom ľudskom živote. No máj je májom!  Karel Hyněk Mácha svoju excelentnú báseň začína tými známymi slovami: “Byl pozdní večer – první máj – večerní máj – byl lásky čas. Hrdličin zval ku lásce hlas, kde borový zaváněl háj. O lásce šeptal tichý mech, kvetoucí strom lhal lásky žel, svou lásku slavík růži pěl, růžinu jevil vonný vzdech.. “   Až natoľko je tomu tak (podľa svedectva mnohých ľudí) že je  najkrajším mesiacom v roku, že nášho velikána – Jána Smreka inšpiroval k jedinečnej básni. Ponúkam aspoň krátky úryvok: : „Až umriem raz, nech je to v máji, keď kvitne biely orgován.. je to aj mesiac konvalín – nuž keby som sa v máji pobral z tohto sveta rozvalín.. Až umriem raz, nech je to v máji, keď kvitne celý cintorín, a chcem v ten kút, kde biele ruže uzriem, keď oči otvorím. Bo nezavriem ja oči navždy, ja čo som bdelosť mal tak rád! Až umriem raz, nech je to v máji, bo v máji umrieť je len sen.. Pochovajú ma od kvetami a žialia sotva jeden deň. Tvár moja očiam premení sa v tvár orgovánov, konvalín. Nebude v máji ťažké odísť z tohto sveta rozvalín.“     

     Krása mája opísaná v jedinečnej básni. Nie je priestor jej venovať pozornosť a rozbor v tejto chvíli, ale skúste si ju tak v tichu prečítať. Tešíme sa zo života, iste ešte umrieť nechceme, ale keď sa tak raz stane, nech je to v máji. Či? A to sa raz určite stane. Ja si to tak niekedy aj  živo predstavujem. Aj po mojom odchode sa vôbec nič nezmení, život pôjde aj ďalej. Každý z nás je nahraditeľný.  Mali sme člena zboru  Jána, už je vo večnosti, ktorý po prvej kríze v roku 2008 mi často povedal: „Pán farár som rád, že som už taký starý, pretože ja tomu svetu už vôbec nerozumiem.“ Často na neho myslím, aj ja sa niekedy pristihnem pri tom, že tomuto svetu nerozumiem. Niekedy už vôbec a absolútne. Polovica, ak nie viac obyvateľstva na Slovensku verí hoaxom a konšpiračným teóriám. Iste, to mi nebráni sa za neho modliť, tak aj robíme s manželkou na našich ranným stíšeniach – opakovane a pravidelne. Aj moji rodičia (otec ešte v auguste 2000), aj moji svokrovci odišli –  vždy v januári (2017, 2018, 2019) do večnosti – ešte pred koronou.  Nebolo to v máji. Bol vždy veľmi studený január. Oni by tomu už vôbec nerozumeli, čo sa deje v tomto svete. Zažili jednu svetovú vojnu. Svet sa veľmi po epidémii zmenil. Je to všetko však opísané v Biblii – ani sa tomu nečudujem. Ešte že máme Božie slovo, ktoré opisuje stav sveta pred príchodom Pána Ježiša. A keď si tieto texty čítame, tak nadobúdame dojem, že je už za dvermi..  Často sa pristihneme aj pri tom,  ako  porovnávame, aké to bolo vtedy – a ké je to teraz. Minule som si pri prednáške o Szontaghovcoch vlastne uvedomil, že ten mladší prežil dve svetové vojny – a tej prvej sa zúčastnil aktívne aj  ako lekár. S láskou vo svojom srdci. A nielen tou májovou: „Láska je ako jarný kvet v srdci každého človeka.“  (neznámy autor)

    S vďakou a láskou v srdci píšem aj ja tiet riadky – už v júni, obzerajúc sa za májom a jeho 31. dňami. To písanie je pre mňa osobne aj terapia, je to najmä Božia terapia – do týchto dní leta. No náročnej reality prítomnosti našej slovenskej spoločnosti. Nie je mi jedno, čo sa tu deje. Verím, že rovnako aj vám. Písanie je pre mňa terapia, priznávam bez nátlaku, pre úsmev.  Všetko nejaký zmysel má, aj keď hneď nie všetkému rozumieme. Má zmysel urobiť niečo dobré dnes, aj keby bol zajtra koniec všetkému. A náš reformátor to vyznal: „Ak by bol koniec sveta zajtra, dnes ešte zasadím jabloň.“   Tak dnes,  siedmy júnový deň, som napísal túto úvahu o máji.. Urobila mi, ako májovému človeku, veľkú radosť..