Svätá Trojica

Spoločenstvo v Bohu – spoločenstvo s Bohom

    Svätá Trojica je moja veľmi obľúbená téma, čo ste určite postrehli. Vyrastal som v chráme svätej Trojice v Prešove, ktorý v nedeľu oslávil svoje 377. výročie posvätenia. V medenej rakve sú v ňom  uložené pozostatky obetí Prešovskej jatky. Aj to umocňuje „genius loci“ tohto chrámu. Aj tohto dôvodu pomerne často pozerám služby Božie, ktoré sú v ňom natáčané a vysielané. Trojica udrela na mňa svoju duchovnú pečať od takmer útleho detstva.  Vyznanie viery o tom, že Pán Boh je Trojjediný – patrí k našim duchovným  základom. Naše vyznanie viery má tri články – na službách Božích pravidelne vyznávame vieru v nášho Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa. Konštatujeme, že učenie o Trojici pratí k základnému  článku našej viery. Je to úzko spojené a prepojené aj s naším evanjelickým náboženstvom, aj vierovyznaním. Je to zároveň aj ekumenické vyznanie viery, spolu s Nicejským a vyznaním Atanáziovým.  Je to trojičné  náboženstvo, aj keď  ojedinele sa stretávam aj s tým, že niektorí aj kresťania Trojicu spochybňujú. Ja som sa s tým stretol aj v rámci kresťanstva. Stalo sa mi to nie tak dávno a stretol som sa s jej popieraním, keď som to asi pred dvoma rokmi spomínal na pohrebe v čase, keď bol sviatok  Trojice.  Spätná väzba prišla pomerne skoro. A je paradoxom, že onen „popierač“, inak veľmi aktívny kresťan, baptista, pred pár dňami odišiel do večnosti a vo štvrtok sa koná s ním rozlúčka v Tatranskej Lomnici, na ktorú samozrejme pôjdem.  Trojica je axioma, je to taká kresťanská pravda, ktorá sa nedokazuje. Boh v Trojici jediný – je to  ústredné vyznanie a zároveň tajomstvo našej viery a kresťanského života.  Boh nie je osamelý, Boh je zároveň spoločenstvo, Boh je vzťah. Pána Boha možno poznávať iba vo vzťahu k Nemu samotnému, lebo sám je vzťah.

     Čítajme 1. kapitolu 1. listu Jánovho a nájdeme v ňom mnoho krásneho a priam exkluzívneho duchovného  posolstva.  Spoločenstvo s Bohom sa v tejto kapitole spomína až 4x. Je tak dôležité v našom živote. Máme spoločenstvo s Ním v našom vzťahu, ktorý máme s Ním.  Boh sám je však spoločenstvo. Boh je jeden a zároveň je to mnohosť a rôznosť. Otec, Syn a Duch svätý sú osoby, ktoré sa zároveň prestupujú. Pán vo svojich rečiach na rozlúčku povedal: hovorí: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo. Môj Otec bude ho milovať a prídeme k nemu a budeme u neho prebývať.“ (J 14,23) A ako je možno im dvom  prebývať v srdci človeka? Aká je možnosť a šanca jeho prítomnosti v živote človeka, ak nie skrze Ducha Svätého? Mne to vychádza , že je to  možné len a len skrze Ducha Svätého. Mnohí odporcovia učenia o trojici konštatujú, že Duch svätý nie je osoba, ale práve vzťah.  Iste, učení teológovia sa snažia čo najdetailnejšie vypátrať, ako fungujú osoby Trojice. Ja nie som až tak učený a v tejto oblasti vzdelaný.  Božie slovo nám tlmočí: “Všetko skúmajte a dobrého sa držte.“ (1 Tes 5,21) Tu je aj iný kontext tohto výroku, ale skúmanie môže byť celkom zaujímavým aj duchovným dobrodružstvom. Vy si určte  budete pamätať grécky pojem perichoresis – spoločný tanec, alebo tancovať. Tri osoby v jednom Bohu spolu tancujú ruka v ruke –  tešiac sa jeden z druhého – tanec je tu vo vyjadrení radosti z bytia a z lásky. (náš web – Boží tanec lásky – jún 2022) Môže nám to pripadať tak trochu bláznivé a crazy, ale tanec môže byť vskutku jadrom Božej kultúry.  Jadrom africkej kultúry je tiež tanec – nie tanec okolo zlatého teľaťa, aj taký bol v Starej zmluve.  Tancovať predsa môžeme podľa Božej hudby a Božej melódie a nápevu. Tanec tu nie je vyjadrením zábavy, ale radosti života a radosti zo spoločenstva.  Aj človek je tvor spoločenský, aj Boh je veľmi spoločenský a je sám spoločenstvom. „Boh nežije vo vyvýšenej osamotenosti, ale v dialógu. Pretože Boh sám v sebe je spoločenstvo, stvoril aj človeka, svoj obraz, ako bytosť určenú pre spoločenstvo.“ (J. Schumacher 1934-2020) Trojjediný Boh stvoril dvojjediného človeka – ako muža a ženu a stvoril ho pre spoločenstvo – aj to najužšie, najintímnejšie  a to je práve manželstvo.

     Keď nazrieme do Božieho slova,  nemáme v ňom definované, ani rozvinuté učenie o Trojici. To prišlo až  neskôr – z apologetických dôvodov (viď predchádzajúci článok).  Čítajme aj 1. kapitolu   1. knihy Mojžišovej   –  správu o stvorení sveta –  opakuje sa v ňom vždy znova a znova hebrejské slovo „BARA“. V hebrejskom jazyku je to veľmi zriedkavé slovo. Slovo, ktoré sa dotýka iba všemohúceho Pána Boha. Slovo „BARA“ znamená – z ničoho niečo stvoriť. A to môže ozaj iba náš všemohúci nebeský Otec. Bez základnej suroviny, bez materiálu – ozaj z „ničoho“ iba On môže „niečo“ stvoriť. V ten posledný deň svojho stvoriteľského diela stvoril človeka. Člověk je stvorený na obraz Boží. Iba on! Keď k tomu došlo, tak v tej kapitole čítame, že je použité množné číslo: „Učiňme človeka na svoj obraz“. V tomto texte je použité množné číslo, tzv. „pluralis majestaticus“. Pán Boh hovorí v množnom čísle. Hneď nás napadne táto otázka –  ku komu takto hovorí? Hovorí k sebe samému.  Ak sa ponoríme do historických výkladov tohoto odseku, tak zistíme, že cirkevní otcovia, reformácia, náš reformátor Martin Luther, ba i celé kresťanstvo v tomto množnom čísle vidí a nachádza odkaz na Trojicu.

       Je to Otec, ktorý hovorí ku Synovi a k Duchu Svätému. Otec sa neodvažuje stvoriť človeka, kým sa „neporadí“ so Synom a Duchom Svätým. Otec vedel, aké to bude s nami ľuďmi. Vedel to už dopredu. A predsa stvorí človeka, pretože Syn a Duch  Svätý povedia a vyslovia svoje rozhodné „Áno.“ Tieto slová nám poukazujú na vnútorný dialóg medzi osobami Trojice. Náš Trojjediný Pán Boh je Bohom spoločenstva a vzájomnej komunikácie. Komunikuje medzi sebou, vo svojej „vnútornej  podstate.“ Čo je však najdôležitejšie, náš nebeský Otec nadviazal kontakt skrze svojho Syna aj s nami ľuďmi. Boh vstúpil do dialógu s človekom skrze svojho Syna. Skrze Syna, skrze Neho bolo všetko stvorené. Tak to čítame v liste Kolosenským 1,16: „Všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho.“ Podobný motív počujme v epištole v tento sviatok v jej závere: „Lebo z Neho a skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“  (R 11,36) Teda aj človek, ktorý je stvorený do „komunikácie s Bohom  a vzťahom s Ním.  Dôvod je jasný a zrejmý- iba Boh dokáže vniesť kvalitu do života človeka. Boli to kedysi mnohé reklamy, ktoré nás na to upozorňovali – čo všetko prináša kvalitu do života človeka. My nakoniec v tichosti, krotkosti a pokore uznávame, že je to iba všemohúci náš nebeský Otec. Grécky výraz a pomenovanie človeka je „anthropos.“ V preklade to znamená ten, ktorý  sa díva smerom „hore“ alebo tvár má otočenú smerom hore. Človek bol teda tak stvorený, aby sa otáčal smerom hore. Tak, ako kvietok, ktorý svoju hlavu „točí“ smerom za slnkom. Každá rastlinka je závislá na slnku. Nielen slnečnica, ktorá priamo nesie aj svoje pomenovanie od koho je „závislá.“ Smer našej hodnotovej orientácie je určený aj Pánovým vstúpením. Pán Ježiš Kristus vstúpil  na nebesá, nie tak dávno sme si to pripomínali (9. máj). Emauzským učeníkom  náhle zmizol. Ale na 40. deň po svojom vzkriesení nezmizol, ale viditeľne a majestátne vstúpil na nebesá. A vrátil sa k nám skrze Ducha Svätého. To je smer našej hodnotovej orientácie. Biskup Jednoty Bratskej Komenský krátko pred svojou smrťou do svojho denníka napísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“   

       Pomerne často vo svojich prednáškach pre kúpeľných hostí spomínam pastora Martina Luthera Kinga. Jeho pamätná veta: „I have a dream“ (Mám sen) oslávila v roku 2023 okrúhle, 60. výročie.  Mnohí na neho spomínajú s láskou  a vďačnosťou ako na bojovníka práv ľudí tmavej pleti. Zostalo po ňom – po baptistickom kazateľovi – mnoho zaujímavých slov, citátov, myšlienok, kázni.  Tak napríklad: „Ježiš Kristus žije, mŕtvy je len pre toho, kto je sám mŕtvy.“ K sviatku sv. Trojice by sa od neho hodil citát v tomto znení: „Nepoznať Ducha Svätého znamená nepoznať Krista. Kto nepozná Krista, nepozná Pána Boha a nevie o cieli svojho života a ženie sa do večných temnôt.“  V tomto výroku veľmi múdro vystihol, že totiž všetky osoby Trojice sú navzájom veľmi úzko prepojené. Jeden Jediný Boh, ktorý sa prejavil za istých podmienok a okolností ako Otec, Syn a Duch Svätý. Sme vďační za  učenie o Trojici. Veď Trojica znamená 3 oporné body. Vedia o tom svoje horolezci, ktorí zdolávajú náročný vysokohorský terén. Vždy potrebujú 3 oporné body – dve ruky a jedna noha, alebo 2 nohy a jedna ruka. Pre ich „stabilitu“ v náročnom teréne hôr sú 3 oporné body nevyhnutné! My nie sme žiadni horolezci a predsa tiež potrebujeme oporu. A v jednej  populárnej slovenskej pesničke sa konštatuje, ako je „dobré, keď sa človek má o koho oprieť.“ Žalmista vyznáva: „Tvoja pravica bola mi oporou“ (18,36).  Žijeme pod našimi malebnými Tatrami, žijeme v údolí a v dolinách. Nezdolávame žiaden vysokohorský náročný terén a predsa potrebujeme aj my 3 oporné body – potrebujeme Otca, Syna a Ducha Svätého.

          Na záver, na  tomto mieste by bolo dobré a vhodné spomenúť, že aj náš svet, v ktorom žijeme, je 3 – rozmerný. V 2-rozmernom svete by život nemohol vzniknúť a viac, ako v 3 – rozmernom svete  by nemohol fungovať. Princíp „TRINITY“ je princípom vesmíru. Čínska filozofia – “jing a jang“ (bipolárna filozofia) tomuto princípu vôbec nezodpovedá a do nášho biblického kontextu nezapadá. Posledné informácie z Číny prinášajú potešiteľnú zvesť, že v tejto krajine je veľké prebudenie. Celé rodiny sa odvracajú od čínskej doterajšej filozofie a náboženstva a obracajú sa k Trojjedinému Pánu Bohu. Totiž aj k trom oporným bodom. Dva oporné body nepostačujú v nijakom prípade!

      Sviatok Trojice je kresťanský sviatok. Chce nám tak veľa povedať a zároveň nás pozvať k vďake  za tú prvú polovicu cirkevného roka. Máme za čo ďakovať, nášho Pána chváliť a oslavovať. Boh nie je sám, je to  jedinečné a tajomné duchovné spoločenstvo. Ďakujeme aj za to duchovné spoločenstvo, ktoré máme s Ním, skrze Pána Ježiša Krista, do ktorého sme priam vťahovaní mocou Ducha Svätého.