„Ani do staroby a šedín neopúšťaj ma, Bože..“  (Ž  71,18)

Makotřasy

    Je to obec v okrese Kladno, v blízkosti známych vypálených Lidic. V roku 2012 v nej žilo 375 obyvateľov, v súčasnosti už 533. Aj táto obec zaznamenala čulý stavebný rozvoj a veľa ľudí sa do nej prisťahovalo.. A prišla tam aj sestra HM..  Inak o tejto obci by som asi ani nepísal, keby.. Keď som sa tam ocitol v prvú májovú sobotu,  tak som si pomyslel, či vôbec niekto vie, že v tejto obci momentálne žije už tretím rokom vdova po našom zosnulom evanjelickom a.v. biskupovi. V tejto obci to málokto vie, takmer asi nikto – ani to nikoho pravdepodobne asi  ani nezaujíma. Zaujímať to môže nás, členov našej cirkvi..  Tak dovoľte zopár riadkov.. 

   Tak pekne po poriadku. To meno už konečne zverejním a odtajním, je to sestra Helena Midriaková z Prešova, vdova po Jánovi Midriakovi (1929-2015), dlhoročnom farárovi, seniorovi, ale aj biskupovi Východného dištriktu. V sobotu 3. mája 2024 oslávila svoje požehnané 93. narodeniny. A to bol dôvod našej návštevy v Makotřasoch, kde v súčasnosti žije u dcéry Rút a zaťa Láďu..  My,  bývalí prešovskí mládežníci sme ju pri tejto príležitosti navštívili, zablahoželali jej. Po mnohých  rokoch to bol silný zážitok  stretnúť sa   a hlavne vidieť sa. Tak sme sa vybrali za ňou, ktorí sme pri nej, pri jej manželovi duchovne rástli. Necestovali sme až z Prešova, to by bola ozaj ďaleká cesta. Mali sme milé rodinné stretnutie v Prahe pri príležitosti konfirmácie, ktorá sa konala v nedeľu 5. mája v Prahe, v Jirchářích, v našom slovenskom zbore. Pozreli sme si Prahu, tie najznámejšie pamätihodnosti mesta v historickom centre. Brat Marián Čop, farár v našom slovenskom pražskom zbore nám navrhol, aby sme ju išli pozdraviť – pri príležitosti jej narodenín. Tak sme neváhali a v zložení bývalých mládežníkov – troch manželských párov   (Ferenčíkovci – Liptovský Mikuláš, Čopovci – Prešov a  Kušnírovci – Vysoké Tatry) sme sa ocitli v Makotřasoch. Bola to veľmi milá a požehnaná  hodinka nie jednej spomienky na naše mladé časy v Prešove, na nášho brata farára, na naše mládeže, na jeho hĺbavé výklady Božieho slova. To boli časy – bol socializmus – a  my sme si to ani neuvedomovali. A žili sme bez nejakých obmedzení a zásahov. V tom čase fungovala hudobná skupina Ratolesť, ktorá účinkovala na náboženských večierkoch vždy v prvú nedeľu v mesiaci na fare v Prešove,  hrali sme divadlo, chodili sme na výlety, stanovali sme počas leta, chodili sme za našimi mládežníkmi, ktorí boli povolaní na základnú vojenskú službu. Takto v máji sme pravidelne navštevovali Flóru v Bratislave. Spievali sme v zborovom spevokole, aj v mládežníckom, za čo brat farár musel byť často možno aj „na koberci“ pred cirkevným tajomníkom. A možno ani nie. Je celkom možné, že si to „všetko“ vedel  obhájiť a nikdy sme nepočuli od neho, že sa to i ono nedá. Dalo sa naozaj pracovať aj v socializme. Možno nie všade práve tak, ako v Prešove.. Ďakujeme Pánovi za tie roky, aj za našich farárovcov, ktorí nás viedli a formovali,  vychovávali a my sme duchovne rástli. Bez toho neviem, kde by som bol dnes..  S milou a vďačnou mojou osobnou spomienkou na brata Igora Chovana, ktorý bol v tom čase vedúcou osobnosťou mládeže v Prešove, ktorý svojím intelektom, vystupovaním, hrou na gitare bol naším takmer duchovným „guru“. A práve on, ktorý študoval na gymnáziu na Konštantínovej ul. v Prešove, pri mojom nástupe do 1. ročníka  1. septembra 1979 ma vyhľadal (na podnet brata farára JM) a pozval ma na mládež. Nikdy na to nezabudnem, ako ma hneď na začiatku školského roka priateľsky objal a povedal mi: „Palo, príď medzi nás na mládež!“  Tomuto pozvaniu sa jednoducho nedalo odolať. Bolo tak čisté, bolo to veľmi silné a mocné. Akoby to bolo iba včera. Dnes už viem že „pozvanie je vážna vec“ a naučil ma tomu brat Ján Grešo.  Takmer 15. rokov na mládeži v Prešove – a to až do nástupu na štúdium teológie 1. októbra 1984 je v mojom živote stále živé obdobie.  Toto obdobie rozhodne neidealizujem, boli aj ťažké chvíle a momenty. Je vskutku na čo spomínať – a tak tomu bolo aj pri našom stretnutí v Prahe, aj mimo nej. A sestra Helena Midriaková všetky tie spomienky ešte viac oživila a umocnila. Naše celé víkendy, ktoré sme na fare trávili, nie sú len mojej pamäti a mojom srdci.  Je nás mnoho, ktorí takto spomíname. V piatok večer bol spevokol, v sobotu mládež a v nedeľu služby Božie. Doma, v Kojaticiach cez víkend som veľmi nepomáhal, dochádzal som do Prešova takmer 15 km. A niekedy, keď som nestihol nočný posledný autobus, tak aj peši..

    Naša sestra farárka Helena Midriaková je v požehnanom veku – roky doprevádzala hrou na organe v Prešove, viedla detskú besiedku, písala pozdravy všetkým jubilantom v zbore, aj mimo neho. Bola dušou zboru – mnohí, korí to budú čítať, mi dajú za pravdu. Bola nám našou duchovnou milujúcou mamou, na ktorú sme sa často obracali s mnohými otázkami a radami do života. Nikdy nás neodmietla, našla si na nás čas. Keď sme sa neodvážili ísť za bratom farárom, aj seniorom, išli sme sa ňou a nikdy nás nesklamala.  Je požehnaním mať múdreho kazateľa v zbore, nadšeného pre Božiu vec – a s duchovným entuziazmom. Je tiež veľkým požehnaním, keď po jeho boku stojí skromná, ale vzácna žena, ktorá je mu oporou v ťažkých chvíľach. A nielen jemu, ale aj nám všetkým, v tom čase aktívnym mládežníkom. O mnohých ťažkostiach ani nevieme, čo všetko bolo potrebné aj „vybojovať“ na ONV v Prešove pred cirkevným tajomníkom, aby práca fungovala a napredovala. Tak sa v Prešove duchovne žilo za socializmu, verím, že aj teraz – aj keď podmienky – najmä tie vonkajšie, sú už celkom iné. Je to sloboda, ktorá umožňuje to všetko. Iste, nie všade sa dalo konať to, čo sa konalo a dialo v Prešove. Možno až teraz to ešte viac doceníme.  Dnes, ak  nám niekto, či niečo  bráni, tak je to len a len naša vlastná pohodlnosť. Myslíme na našu milú a vzácnu sestru Midriakovú, ďakujeme Pánu Bohu za tie roky v Prešove, ďakujeme za to duchovné zázemie. Často myslím na môj rodný zbor v Prešove, pozerám služby Božie na webe, s Prešovom som spätý aj duchovne, aj rodinne. Ale tá návšteva a stretnutie so sestrou biskupovou to všetko priam „vzkriesilo“ a  oživilo a  vystúpilo z môjho z podvedomia. Tam je to kdesi ukryté, nestratilo sa. Keď sa ocitnite v blízkosti tak pre nás vzácnej duchovnej autority – tak sa vo vás všetko prebudí.  Byť vďačnými je na mieste. Je to veľmi dôležité. Ďakujeme za život jej manžela, ktorý si aj želal (najmä na konci života), aby on prvý odišiel. Ona je tu – aj keď od Prešova veľmi ďaleko, ale zostáva v našich srdciach. Modlíme sa za ňu, aby ju Pán Boh viedol a sprevádzal aj v jej starobe aj slovami žalmistu: „Bože, učil si ma od mojej mladosti a dosiaľ hlásam Tvoje divné skutky. Ani do  staroby a šedín neopúšťaj ma Bože, kým nezvestujem Tvoje ramä všetkým príducim pokoleniam.“  (71,17.18) Na sestre Midriakovej to badať viditeľne a jasne – Pán Boh ju sprevádza v jej požehnanej starobe a jeseni života – v bezprostrednej blízkosti dcéry Rút a jej manžela Láďu.

    A na záver dovoľte ešte dodatok:  keď budete v Prahe, prosím neobíďte kostol sv. Michala v Jirchářích. Je v centre, určite ho nájdete. Po službách Božích vás pozvú do záhrady pri kostole na občerstvenie – na kávu a čaj pod košatou lipou. Zažijete príjemné chvíle v chráme, ale aj mimo neho – v záhrade.  Pre mňa osobne to bol silný duchovný zážitok byť v tom kostole, (naposledy v roku 2012), teraz pri konfirmácii 5-tich dietok. Byť v chráme, kde organoval a koncertoval  v roku 1923 a 1928 lekár z Lambaréne, MUDr. Albert Schweitzer. Bol milovníkom a organovým interpretom J.S.Bacha, svojou  koncertnou činnosťou  zbieral financie na výstavbu nemocnice v Afrike. Celá akademická Európa mu v tom čase ležala pri nohách. Mohol si vyberať univerzity, kde by mohol prednášať. On však dal prednosť malomocným – kvôli nim vyštudoval medicínu, postavil nemocnicu, ktorá nesie jeho meno doteraz. V roku 1952 dostal Nobelovu cenu mieru, ktorú si (údajne)  nestihol ísť si prevziať –  pre svoju službu medzi malomocnými. Veľmi ich si ich zamiloval a investoval do nich svoj druhý polčas života.   Mám rád jeho citát, ktorý používam častejšie pri viacerých príležitostiach. Dovoľte – aj pri tejto: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“ Po ňom zostali – a veľmi výrazne. Až doteraz!  V budúcom roku 2025 si pripomenieme 60. výročie jeho úmrtia a jeho nadčasového veľkolepého diela – lekára z  Lambaréne. Tie stopy lásky sú tu aj po iných ľuďoch, ktorí nás duchovne formovali a viedli. Ich mená nie sú tak zvučné a známe. A predsa nás osobne veľmi blízke.  Spomíname a myslíme  na nich s láskou – na tie stopy lásky aj v našom rodnom  cirkevnom zbore Prešov – po dlhoročnej službe, pre nás nezabudnuteľných  manželov  Jána a Heleny Midriakových.