Služby Božie – naše nedeľné Emaus V

        Musím sa v úvode hneď  priznať, že sa s Emauskými učeníkmi neviem rozlúčiť. Celý tento príbeh  má v sebe niečo, nejaký potenciál, ktorý by sme mali aj my zažiť, aby sme sa vrátili – a to aj  za noci do nášho Jeruzalema. Aby nás niečo a hlavne „Niekto“ posunul dopredu. Napredovanie je totiž v návrate. Návrat k Bohu, do epicentra diania – to je to, čo potrebujeme v súčasnosti asi najviac. Nie je to nič spiatočnícke, ale niečo veľmi potrebné. Tí dvaja išli cez do Emaus cez deň, ale otáčajú sa oproti noci – a vôbec s tým nemajú žiadny problém. Idú do noci, takmer jej priamo v ústrety, priamo s „rozbehom“  idú na miesto svojho sklamania,  pretože  nemôžu už ani minútu dlhšie zostať v Emaus. Vtedy sa zvečerievalo a potom už nastala hlboká noc. Cez deň sa ide a kráča v pohode, ale čo noc? Verejné osvetlenie nebolo – tak ako mohli kráčať? Keď ešte žila moja teta Anna, ktorá mi bola ako druhá mama, tak nám, pri našom častom večernom odchode z Kojatíc do Tatier, už za tmy vždy povedala: „Ta jak pujdzece do tej noci!“ Mala vždy obavy, ako budeme cestovať v úplnej tme. A my sme jej vždy s láskou odpovedali: „Tetuška –  neboj sa, máme na aute mocné svetlá.“  Také svetlo mali aj Emauskí učeníci. To svetlo v ich vnútri zažal sám Kristus a oni ním vystrojení vrátili sa v noci do Jeruzalema. To, že svetlo pútnici mali a mali ho na nejaký spôsob pripevnený na vtedajšej obuvi, potvrdzuje aj známe vyznanie žalmistu: „Sviecou mojím nohám je Tvoje slovo svetlom mojím chodníkom.“  (Ž 118,105) Exegéti sa domnievajú, že išlo o svetlo sviec, ktoré boli na nejaký spôsob pripevnené na obuvi.  To, čo tam zažili, bolo tak silné a mocné, že sa jednoducho museli  vrátiť – aj do noci – so svetlom, ktoré žiarilo v ich srdciach. A napredovanie je naozaj v návrate.  Preto dovoľte ešte dovetok a záver našej aprílovej veľkonočnej série – teraz začiatkom mája.

Dovetok.  Doteraz sme si nikdy nevšimli to, čo zažili učeníci po návrate do Jeruzalema. A to je vlastne pokračovanie príbehu Emauských učeníkov už v Jeruzaleme (Lk 24,36-49). Tam je epicentrum diania. Lukáš píše o zjaveniach Pána po Jeho vzkriesení – práve iba v tomto meste a na okolí, zjavenia Pána v Galilei ho nejako zvlášť nezaujímajú. Má to svoj zámer a účel – evanjelista Lukáš svoje  evanjelium končí v Jeruzaleme, v blízkej Betánii sa udeje Pánovo vstúpenie na nebesá. Odtiaľ, po zoslaní Ducha svätého sa evanjelium rozšíri do celého sveta – až do posledných končím zeme (Sk 1,8). Na to nadviazal Lukáš, autor knihy Skutkov apoštolov. Emauských učeníkov má teda iba Lukáš – a je to prostredný príbeh – z troch celkovo po Ježišovom  vzkriesení. V poslednej kapitole zaznamenáva tri dôležité skúsenosti:

1/ skúsenosť prázdneho hrobu (Lk 24,1-12)

2/ skúsenosť Emauských učeníkov (Lk 24,13-35)

3/ skúsenosť Jedenástich (Lk 24,36-43)

   Pán Ježiš  vstal z mŕtvych v nedeľu pred svitaním, ešte nikomu sa nedal vidieť, Emauskí Ho na ceste nepoznajú – a potom to všetko príde!  Vzkriesený robí ústretové kroky, aby Ho reálne všetci videli v tom novom oslávenom tele, ktoré nesie znamenia po Jeho utrpení. Ukáže im rany po jazvách na svojich rukách, ba  dokonca zje pred nimi aj rybu (Lk 24,36-49), na dôkaz toho, že nie je duch, za ktorého Ho povodne považovali. Oni teda zažijú ešte jedno stretnutie s Ním, tak to bolo pripravené v Božej réžii. Zatiaľ o tom nevedia, ani vôbec netušia. Po ich návrate sa všetci stretávajú, Jedenásti (Mateja zvolia až neskôr) sú už spolu, keď v noci dorazia do Jeruzalema. Pripomeňme, že tí dvaja patrili do širšieho okruhu učeníkov, ktorí boli povolaní ohlasovať Božie kráľovstvo. Patrili k tzv. „70“, ktorých vyslanie máme zaznamenané aj u Lukáša a aj ich návrat (Lk 10,1-20).  Títo dvaja mohli zažiť Ježiša pri rozmnožení a lámaní chleba zástupom. A je to celkom pravdepodobné.  Na ceste mali dve ťažkosti – jedna sa týkala ukrižovania Mesiáša a druhá nevedomosti záhadného pútnika. Ale nebolo to nič zvláštne, keď sa nejaký pútnik pripojil na ceste. Starobylá ich tradícia a skúsenosť im vravela, že nikdy nemali odmietnuť spolu-pútnika na ceste. Tak aj urobili – a dobre urobili. V danej chvíli nemohli ani nič lepšie. Svojimi otázkami ich privedie k aktivite – čo sa to vlastne  stalo v Jeruzaleme?  To slovo, či otázka  im dala priestor – aby  to všetko vyrozprávali – všetky tie sklamania. On to chce počuť priamo od nich. Tak sa to deje aj pri modlitbe. Pán o všetkom vie, čo prežívame – v modlitbe Mu to všetko vyrozprávame, keď Mu otvoríme svoje srdce. To, čo Mu všetko povedali  – to je vlastne ich modlitba, keď Mu to všetko vyrozprávajú a musí to nanovo prejsť cez ich ubolené srdcia.  

   To boli ozaj Ježišovi hĺbaví  učeníci, keď vyznali: „.. Ježiš Nazaretský – prorok mocný v slovách a skutkoch pred Bohom aj pred ľuďmi.“  Toto ich vyznanie odráža, že mali hlbšie poznanie  – to nebolo nič povrchné. Ale zomrel v piatok  a to bolo totálne fiasko,  katastrofa a zmarenie všetkých ich nádejí. Iste, predovšetkým politických, pretože takmer všetci od  Mesiáša očakávali zvrhnutie moci Ríma. A On povalil pritom oveľa väčšiu mocnosť, ako tú v Ríme. Správa žien o prázdnom hrobe ich poriadne vzala a považovali to takmer za blúznenie.  Stále nesú v sebe veľké sklamanie, ktoré im nedovolí veriť a uveriť, že by Ježiš mohol skutočne žiť.  A Ten neznámy pútnik tak všetko skvele vykladá, že im horia ich srdcia. Ježišovo slovo na ceste im adresované: „..leniví srdcom veriť všetkému..“ je zámerne silné, aby nimi otriaslo, ich slabou vierou, ktorá prehliada, čo všetko predpovedali starozákonní proroci, napr. Izaiáš v 53. Kapitole. Na všetko zabudli, na všetky predpovede, že vstane z mŕtvych. Nikto si na to nespomenul. Ten prudký žiaľ to všetko v nich „zabil“.. Tak sa tomu už ani nečudujem, že žiaľ je a aj môže byť tak ubíjajúci, že na všetko zabudnete..

     Pútnici došli do cieľa cesty, On sa tváril, že ide ďalej. Ako to asi prakticky muselo vyzerať? Opäť ich chce vyprovokovať – aj keď to bol tiež orientálny zvyk – zdvorilostné zdráhanie. Pozvanie: „Zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva..“  – nie je formálnou ponukou, ale priam naliehaním, ktorá patrí k orientálnym zvyklostiam (Gn 19,3  Kr 5,16  Sk 16,15). To ich pozvanie vyjadruje aj ich opustenosť a zároveň ich túžbu, aby sa rozhovor s Ježišom ešte predĺžil. A keď Ježiš urobil štyri dôležité  gestá s chlebom (vzal, dobrorečil, lámal a podával), tak Ho spoznali. Tu je dôležité podotknúť, že chlieb sa v minulosti nikdy nekrájal, ale vždy sa lámal.  Tak, ako tomu bolo pri rozmnožení chleba na púšti a oni pritom naozaj mohli aj  byť. To lámanie chleba umožňuje prechod učeníkov od nevedomosti – k poznaniu Ježiša, ktorý sa im vzápätí stráca. Otočia to hneď Jeruzalema, tam sa dozvedajú, že 11-sti už vedia o vzkriesení Ježiša a dokonca sa ukázal aj Petrovi (Lk 24,34). Je to jediné miesto v evanjeliách, kde sa konštatuje, že sa Ježiš osobne zjavil aj Petrovi. A tak sa Emauským učeníkom zjavuje už po druhýkrát, nielen na ceste (vtedy ako nepoznaný cudzinec), ale aj ostatným, uprostred rodiacej sa cirkvi.

     Tento príbeh je v mnohom poučný, Pán je s nami, na našich cestách, obzvlášť v čase beznádeje. Potvrdil to aj Jákob, ktorý utekal pred svojim bratom Ézavom. Ráno, po prebudení povedal: „Naozaj, Hospodin  je na tomto mieste a ja som o tom nevedel.“  (1 M 28,10-16) Augustín to okomentoval takto: „Učiteľ s nimi šiel po ceste a On sám bol a je tou Cestou. Ešte neboli na ceste a už zbadal, ako sa z nej odchyľujú. Keď bol s nimi pred svojím utrpením, všetko im predpovedal, že bude trpieť, zomrie a tretieho dňa vstane z mŕtvych, ale Jeho smrť spôsobila, že na všetko zabudli.“ Tak silná a zničujúca bola pre nich Jeho smrť.  Už ani nič neočakávali. Učeníci sa rozchádzajú smutní a sklamaní – kto ich dá opäť dokopy a dohromady?  Iniciatívu preberá sám Pán! Ako vždy a vo všetkom – tak aj teraz.  Na ceste potrebujeme vysvetľujúce Slovo. Ježišov výklad je plný zápalu, presvedčivých argumentov a prežitej skúsenosti. Aj naše srdcia sú neraz také – „kdesi“ sa strácajúce.. Augustín ďalej vysvetľuje, že Emauskí učeníci počas putovania a rozhovoru neverili, že vstal z mŕtvych. Kráčali duchovne mŕtvi – telesne živí, ale duchovne mŕtvi. Kráčal s nimi sám Život (J 14,6), no v ich srdciach nebol ešte obnovený. To spôsobilo až lámanie chleba – eucharistia. A Augustín to takto ešte vysvetľuje a podporuje pohostinnosť: „A ak chceš mať život, konaj, čo oni urobili, aby si spoznal Pána. Ponúkli Mu pohostinnosť. Pán akoby chcel pokračovať na ceste, oni Ho však zadržali. A keď prišli na to miesto, kam putovali, povedali: Zostaň s nami, lebo deň sa už nachýlil. Prijmi hosťa, ak chceš spoznať Pána. Čo vzala nevera, vrátila pohostinnosť.“ V liste Židom  čítame výzvu známymi slovami: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí – nevedomky – pohostili už anjelov.“ (13,2)

        A ešte dovoľte ešte na záver Augustínovo vysvetlenie, prečo Pán Ježiš  im zmizol: „Pán Ježiš sa nechal spoznať, ale poznaný sa nenechal už nijako zdržovať. Ten, koho vierou zdržali v tele, sa od nich vzdialil. Tak sa totiž Pán vzdialil aj od celej cirkvi a vystúpil na nebesá, aby rástla viera.  Keby si nepoznal nič, okrem toho, čo vidíš, kde by bola tvoja viera? Keď však veríš i tomu, čo nevidíš, budeš sa radovať – až to budeš vidieť.“

   V tejto 5. časti končíme na záver veľkonočného obdobia náš mini-seriál o týchto učeníkoch. Nenapísal som o nich všetko. Určite, ak príde na to čas, vrátime sa k nim. A je hodno sa k nim často vo svojich myšlienkach, vo svojom srdci vrátiť.