Cantate – radosť z víťazstva
Vrcholí veľkonočné obdobie aj dnešnou, už predposlednou nedeľou po Veľkej noci. V nedeľu Cantate sme sa vrátili do kostolov po prvom lockdowne, ktorý trval dva mesiace (presne od 8.3 do 6.5.2020). Veľkú noc sme vtedy neslávili spoločne. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sme niečo také zažili. Posledné služby Božie sme vtedy, v roku 2020 mali v 2. pôstnu nedeľu (vtedy sa ich v Novom Smokovci zúčastnil aj brat biskup VD Peter Mihoč s manželkou Emíliou) a potom – až 4. nedeľa po Veľkej noci. V roku 2020 to bol dátum až 10. máj, bola to vtedy nedeľa matiek – a my sme sa po dvoch mesiacoch vrátili opäť do chrámov. Ešte si pamätáte, s akou radosťou sme vtedy aj spievali a vrátili do našich kostolov? To bola vtedy naša prvá skúsenosť so zatvorenými kostolmi. Pre zaujímavosť uvádzam, že ďalší dlhý lockdown prišiel na konci roku 2020 – ešte 4. adventnú nedeľu sme slávili spoločne a potom boli otvorené chrámy až do 19. apríla 2021. Tentoraz to boli štyri mesiace. Najbližšie služby Božie sme mali až 3. nedeľu po Veľkej noci – v nedeľu 25.4.2021. Po ich opätovnom otvorení sa prejavy našej radosti a vďačnosti ozývali sa naširoko, naďaleko. Hodno si na to – nie až po tak dlhom čase spomenúť – aby sme nezabudli. Vtedy to bolo radosti a vďačnosti. Možno aj tak, ako vtedy, v čase Starej zmluvy, keď sa Izraelci radovali pri posviacke hradieb Jeruzalema: „V ten deň obetovali veľké zábitné obete a radovali sa, lebo Boh im spôsobil radosť. Aj ženy a deti sa radovali a prejavy radosti Jeruzalema ozývali sa naďaleko.“ (Neh 12,43) V roku 2017 sme posviacali organ v Tatranskej Lomnici – pri príležitosti 500. výročia reformácie – to bolo radosti v Tatranskej Lomnici. Chrám k svoju 115. výročiu dostal dar – kráľovský nástroj organ. A bolo to opäť v nedeľu Cantate – spievajte. Bola to nedeľa utešená májová Cantate – a v kalendári bol dátum 14. máj. Dnes je opäť tá naša „spevavá“ hudobná nedeľa. Ďakujeme za dar spevu a hudby, ktorej môžeme raz v roku venovať zvýšenú pozornosť.
Izraelci spievali, keď prešli cez Červené more, tak spievali (2 M 15, 1-21). Unikli len o vlások smrti. No čo iné v danej chvíli mohli urobiť, ako spievať? Spev je to ako to prvé, čo je spontánne: „Kone a jazdcov vrhol do mora.“ Veľmi sa rád pozerám na kone – silné tátoše – škoda, ktovie koľko ich bolo a zahynulo na dne mora. Ale práve oni a bojové vozy symbolizovali moc Egypta – mocnosti temna a zla. Celá táto pieseň je zaznamenaná v 15. kapitole Exodu. Išlo im skutočne o život – to nebezpečenstvo bolo veľmi blízko, bolo im priam v pätách. Už boli takmer mŕtvi, takmer. Unikli skutočne len o vlások – pred nimi more a za nimi egyptská armáda. Hospodin sa o svoj ľud postaral. Hospodin sa vždy postará. Hospodin sa vtedy veľmi preslávil. Hospodin sa vždy postará – to je heslo, ktoré si aj doma často povieme. Mária, sestra Áronova, ale aj Mojžišova vzdal do ruky bubon, aj ostatné ženy sa pridali v chorovode a spievali víťaznú pieseň: „Spievajte Hospodinu, lebo sa veľmi preslávil, kone a jazdcov vrhol do mora.“ Predpokladám, že tá pieseň sa zrodila celkom spontánne v danej chvíli. Tak nás k tomu pozýva aj slovo žalmu: „Spievajte Hospodinu novú pieseň, lebo vykonal divné veci. Pravica Jeho pomohla mu i Jeho sväté rameno.“ (Ž 98,1) Prirodzená reakcia zo strany človeka, keď unikne smrti je pieseň radosti a vďačnosti. Pieseň môže byť našou reakciou na udalosti, ktoré sa dejú v našom živote, ktoré sa udejú aj okolo nás. Pán Boh sa aj o nás už toľkokrát postaral. Spevom aj my prejavujeme radosť zo života, radosť zo záchrany pre večnosť. Po trápení prichádza radosť a dôvod k Božej oslave. Egypt bol synonymom utrpenia, aj keď vieme, že príde chvíľa, že budú neskôr spomínať aj na mastné egyptské hrnce. Faraón ich veľmi trápil, boli lacnou pracovnou silou a určite by na nich uvalil ešte ďalšie a ďalšie bremená. Vyslobodený ľud spieva – to je ich prirodzená a spontánna spätná väzba na to, čo prežili – záchranu v priamom prenose. V tej chvíli nevie ani nič iné. Ani netreba nič iné – len spevom oslavovať Pána Boha. Na pôde Starej zmluvy bežné a časté – napr. v knihe Sudcov v 5. kapitole – Debora a Barák spievajú tiež víťaznú pieseň. A izraelské ženy spievali, tancovali a výskali – keď mladý Dávid, vlastne chlapček – porazil Goliáša (1 S 18,16). Tá ich víťazná pieseň Saula veľmi podráždila: „Porazil Saul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc.“ Víťazná pieseň žien Izraela (trochu aj ironická) Saula veľmi nahnevala – a my vieme, že usiloval Dávida odstrániť a vlastne ho prenasledoval, pokiaľ žil. Víťazstvo je teda hodné osláviť piesňou. Aj v slove žalmu je napísané: „Keď Hospodin zmenil údel Siona, boli sme ako vo sne. Vtedy sme mali ústa plné smiechu a jazyk plesania.“ (Ž 126,1-2) To, čo zažili Izraelci, bol ozaj ako sen, ale skutočný a reálny. Aj víťazstvo Dávida oproti obrovi bol ako sen. No vďaka Bohu to bola realita. A keď niečomu nemôžeme uveriť, tak niekomu často povieme (pre úsmev): „Štipnite ma, či je to pravda, že to nie je sen!“
V roku 2002 sme sa stali majstrami sveta v hokeji. To bolo radosti v našej spoločnosti. Vítali sme hokejistov na námestí – prejavy radosti sa ozývali naširoko a naďaleko. Dnes už niet stopy po tejto radosti. Dnes v našej spoločnosti sú už iné, nejaké pochmúrne tóny. Trochu radosti by sa zišlo, že? Nechce sa nám ale spievať.. Nie je nám do spevu. Ale nemali sme by spievať aj naďalej? Aj napriek tomu, že okolnosti sú niekedy také skľučujúce, že nemáme na to chuť. A prečo vlastne žijeme? Čo je náplňou nášho života? Iba hromadiť? Tak to čítame v žalme: „Človek hromadí, ale nevie, kto to poberie.“ (Ž 39,7) Vtáčatá na jar vyspevujú – oni majú svoje určenie – Pána Boha svojím spevom, čvirikaním, štebotom oslavujú? A my? Ak my budeme mlčať, kamenie bude kričať. (Lk 19,40) To nám opäť a nanovo odkazuje náš Pán. Máme dôvod k spevu, pretože aj my o vlások unikli smrti. O tom je posolstvo Veľkej noci, ktorú sme slávili pred štyrmi týždňami.
Kristovo vykúpenie nás je vždy dôvodom k našej veľkej radosti. Prejavy radosti by sa mohli aj dnes ozývať tiež do diaľky – a z diaľky. Kristus zvíťazil a porazil smrť takmer v priamom prenose. Máme ešte aj inú pieseň víťazstva – pieseň veľkonočnú. V centre našej pozornosti je tá – po prechode cez Červené more. Tá víťazná pieseň v mnohom podobná je tá veľkonočná z 15. kapitoly 1. listu Korintským takmer na jej konci: „Pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť , osteň tvoj? Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánu Ježiši Kristu.“ (1 K 15, 54-57) To bola spontánna pieseň prvých kresťanov po Ježišovom víťazstve vo veľkonočné ráno. Oni sa smrti dokonca vysmievali priamo do tváre. Prví kresťania nám tlmočia tú radostnú zvesť – aj my sme unikli smrti. Bola nám všetkým v pätách, ako Izraelcom, ktorí opúšťali dom otrockej služby v Egypte. Smrť už nás nepohltí. Unikli sme jej o vlások. Mocnosti temna prehrali na celej čiare – more ich pohltilo. Tak, ako vtedy more pohltilo všetky bojové vozy a určite nádherné a mocné kone. Mocnosti temna a pekla boli odzbrojené víťazstvom Pána už na dreve Golgoty. Ap. Pavel napísal: „Na ňom (na kríži) odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi.“ (Kol 2,15) Tu sa spomína onen posmech, či výsmech, ktorý sa spomína v spojitosti s veľkonočným víťazstvom nášho Pána. Tí „porazení“ budú tiež uvrhnutí do mora, či ohnivého jazera. V Zjavení Jánovom čítame: „Ak niekto nebol zapísaný v knihe života, vrhli ho do ohnivého jazera.“ (Zj 20,15). V tej istej kapitole čítame, že tam skončí predovšetkým aj diabol, šelma i falošný prorok – a tam budú mučení na veky vekov.“ (Zj 20,10) Tí porazení a premožení pôjdu opäť do mora. To je ich údel, ortieľ – podľa Písma sa to slovo naplní časom. Unikli sme len o vlások smrti a nemusíme skončiť na dne mora, či ohnivého jazera, čo je ekvivalent mora v Starej zmluve. Ak je tvoje meno v Knihe života, si zachránený na veky – a to je dôvod ku spevu. Kniha života nie je matrika na farskom úrade. Kniha života je knihou, do ktorej sú zapísaní tí, ktorí milujú Pána celým svojím srdcom. Tí, ktorí podľa dnešnej epištoly sú rýchli k počúvaniu Božieho slova a pomalí ku hnevu (Jk 1,17-21). Tí, ktorí milujú spoločenstvo svojho zboru a aktívne v ňom aj žijú a svoje nadšenie a entuziazmus pre Pána prežívajú celým bytím. A to im nedovolí – zo spoločenstva odísť, alebo sa pred ním uzavrieť. Len naša ľahostajnosť a vlažnosť nás dnes od spoločenstva úplne odstrihne, ako kedysi pandémia kovidu.
Pieseň patrí víťazom nielen do úst, ale najmä do sŕdc. Môže to byť óda na radosť – nazvite ju tak, ako je vám to blízke. Od apoštola Pavel máme mnohé výzvy k plesaniu a spevu: „Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohate, vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami a hymnami a duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu. A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša Krista a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.“ (Kol 3,16-17) Identickú výzvu a pozvanie k tomu nachádzame aj v liste Efezským 5,19. V Novej zmluve je to teda zduplované a umocnené na druhú. Tak nech sa tak stane aj pri nás – pri tebe, aj pri mne.. A nielen v nedeľu Cantate..