Služby Božie – naše nedeľné Emaus IV

     Prichádzame k poslednej časti príbehu o Emauských učeníkoch. Celé veľkonočné obdobie sa nimi zaoberáme na našich štvrtkových biblických stretnutiach. Je to veľmi pôsobivý príbeh po vzkriesení Pána Ježiša Krista. Pri Večeri Pánovej Ho spoznali, padli im lupiny z očí – v tej chvíli im zmizol. Tie lupiny mal aj Saul, ktoré mu padli, keď na neho položil ruky Ananiáš (Sk 9,17-19). Tak sa stalo aj pri Emauských učeníkoch. A Pán sa im stratil.  Ale prečo? Veď mohlo to pokračovať ešte ďalej. Určite by si boli mali čo ešte povedať. Prijal ich pozvanie, večeral s nimi, spoznali Ho ale v tej chvíli im zmizol. Tak to malo byť, taký scenár mal Pán pripravený. A oni sa v tej večernej, či  nočnej chvíli vrátili naspať do Jeruzalema. Zaradili spiatočku – tri hodiny naspäť. Sami sa vyslali, nikto ich nemusel vysielať. Oni to brali ako takmer povinnosť – vrátili sa tam, kde  len nedávno boli, kde zažili veľké sklamanie. Po prežitej radosti, nad ktorou sme tu len nedávno uvažovali, sa vrátili . A našli 11-stich, ktorí boli s nimi. Všetko im vyrozprávali v radosti. A aj pri nich sa naplnili slová Pána, ktoré povedal v rečiach na rozlúčku: „A  nik vám nevezme vašu radosť..“  (J 16,22) Nikto im ju už nemohol vziať, ani ukradnúť z ich  sŕdc. A túto radosť spoločne zdieľali opäť, keď boli spolu v Jeruzaleme. 

Vyslanie.  Prichádzame k tomu poslednému – vyslanie. Toto je asi najmenej zrozumiteľné. A vlastne ani v texte ho nenachádzame. Konštatovali sme pred chvíľou, že oni sa vlastne poslali sami. To bolo úplne spontánne – bez príkazu a nariadenia.   Vedeli by sme teraz povedať, k čomu nás Pán Boh všetkých vysiela? A kde ho v Biblii nachádzame? Vyslanie máme v slove: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, syna i Ducha svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ “ (Mt 28,19.20)  To je záver evanjelia podľa Matúša. Je to vyslanie – na konci evanjelia.   Akoby nám Pán tlmočil: „Ja som všetko vykonal, teraz je rad na vás.“ Poďme do práce, do služby.  Za 10 rokov, 12 učeníkov, s náhradníkom Matejom po Judášovi zmenili celý svet. Veľmi dobre poznáme Pánove slová: „Žatvy je mnoho, pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ (Lk 10,2)

      So slovom vyslanie úzko súvisí aj poslanie. Autor piesne v našom Spevníku č. 540 sa hneď v prvom verši  pýta: „Aké mám poslanie?  Na čo ma Boh stvoril. Čo mal v svojom pláne, keď chcel, aby som žil?“  Nie sme celkom  zvyknutí uvažovať o svojom živote, ako o poslaní. Ale každý z nás ho predsa má. Ako to povedal D. Bohnoeffer: „Náš život – to je Boží plán s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“   Akoby zvláštne duchovné povolanie bolo len pre pár vyvolených, akoby väčšina ľudí na tomto svete nemala žiadne poslanie,  akoby bolo jediným cieľom to tu na zemi nejako pretrpieť a potom hurá do neba. Ale to je omyl. V našej evanjelickej liturgii sú dva momenty, ktoré síce možno zanikajú, ale veľmi zreteľne hovoria o našom – vašom poslaní. A tu sa chcem vrátiť k Večeri Pánovej, nad ktorou sme uvažovali v predchádzajúcej časti.  Pri prijímaní Večere Pánovej znejú slová: „Pristúpte, prijmite osobné rozhrešenie a Jeho svätú Večeru. A potom:  Zvestujte nevinnú smrť Baránka nebeského a oslavujte Ho s vďačnou mysľou na svoje spasenie.“   Dva vrcholy sú v tejto časti: prijmite a zvestujte. Všetko je o našej aktivite – to  nie je celkom komfortná zóna. Dovtedy sme iba sedeli, teraz  vyjdeme z chrámovej lavice, opustíme svoje miesto a ideme ku oltáru. To je naša aktivita – idem v ústrety niečomu konkrétnemu. Aj tento obraz, či moment môže byť pre nás dôležitý.   Od stola Pánovho, od Večere Pánovej odchádzame s jasným poslaním – zvestovať Kristovu smrť a oslavovať Ho plní vďačnosti vo svojom živote. Možno sme to nikdy doteraz takto neprecítili. Teraz je preto čas – nad tým takto uvažovať. Je to úloha, výzva a zároveň vyslanie, aj naše poslanie. Ak my budeme dnes  mlčať – kamenie bude kričať. Tieto slová nachádzame po slávnostnom vjazde Pána Ježiša do Jeruzalema, kde Ho nadšení učeníci vítali: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Pokoj na nebi a sláva na výsostiach.“ (Lk 19,38)  Farizeji, keď to počuli, tak to  chceli zakázať, ale Pán im povedal: „Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať.“ (Lk 19,39)  Ak my budeme mlčať – tak kto potom povie svedectvo tomuto svetu – kto ho vykričí do sveta?

       Vyslanie, nad ktorým uvažujeme –  je vždy na záver, aj my končíme túto našu jarnú mini-sériu vyslaním.  Keď sa kedysi končila omša, tak v latinskom jazyku odznela veta: „Ite, missa est.“ Táto veta je pamätná. Mnohí na ňu doteraz nezabudli. A vždy v závere našich evanjelických  služieb Božích znejú v nejakej podobe slová: „Podajme si ruky, rozíďme sa v pokoji a s radostným srdcom slúžme Pánovi.“  S radostným srdcom slúžme Pánovi.  Toto je jasné vyslanie pre nás.  Pozeráme na svoj život ako na zvestovanie Krista, Jeho oslavu a službu Jemu? Ak nie, tak nám pravdepodobne  niečo veľmi dôležité uniká.  Tým učeníkom to ani nikto nemusel hovoriť, čo majú robiť. Iste boli po ceste veľmi  unavení, zišiel by sa teplý kúpeľ a dobrá posteľ. Ale oni namiesto toho utekajú späť, aby ostatným povedali o Ježišovi. Vzdávajú sa svojho pohodlia, prekonávajú únavu aby druhým povedali – Ježiš naozaj žije! Nemohlo to počkať do rána? Mohlo! Možno mohlo, ale z ich pohľadu v žiadnom prípade nemohlo! Tí ostatní to predsa musia vedieť! Čím skôr, tým lepšie. A tak idú, ak nie – tak skoro utekajú, alebo kráčajú svižným tempom. To vyslanie sa deje na službách Božích – ešte aj iným, menej zreteľným, ale pritom rovnako dôležitým spôsobom. Toto vyslanie je vždy v závere nášho zhromaždenia. Prv, než sa rozídeme a sme vyslaní – na službách Božích sa modlíme – u nás je to väčšinou v časti po kázni – nielen za svoje potreby ale aj za potreby druhých ľudí. Ale táto modlitba smie a má pokračovať aj u nás doma, v obývačke. Je mnoho ľudí, ktorí sa vôbec nemodlia. Je mnoho ľudí, za ktorých sa vôbec nikto nemodlí. A sme to my, si to práve ty a ja, ktorý sa za nich a namiesto nich smieš a môžeš modliť. To je jedno z tvojich dôležitých poslaní. Prihováraj sa u Boha za druhých ľudí. To je tvoje poslanie. Vo vyslaní na záver služieb Božích je aj konkrétne poslanie.

      A ešte je hodno pripomenúť  a jedno je tu ešte dôležité – zbierka. U nás sa to deje zväčša pri východe z kostolov. Ofera nie je našim ocenením kazateľovho výkonu v danú nedeľu. Ide o našu praktickú účasť na Božej misii a diakonii v tomto svete. Ak na svoj príspevok pozeráme – keď peniaze vkladáme do zbierky, do košíka, do ofery? Je to „len“  príspevok pre potreby materiálne potreby  zboru? Ak by tomu bolo tak, bolo by to  veľmi málo. Naše peniaze v ofere môžu urobiť omnoho viac ako len toto. Naše peniaze v ofere môžu urobiť a vykonať omnoho viac, ako si myslíme. Tvoj dar je tvojou predĺženou rukou, ktorou sa zúčastňuješ na budovaní Božieho kráľovstva na tejto zemi.  Chudobná vdova vložila všetko – dva haliere – kodrant (Lk 21,1-4). Viac nemala. Viac ani vložiť nemohla.  Vložila sa do Božích rúk a Pán Ježiš si ju všimol, keď vychádzala z chrámu. Tak prejavila svoju vďačnosť.  Tak ona budovala Božie kráľovstvo v danom čase – a to si všimol sám Boh na tejto zemi. Priniesla svoju totálnu obeť svojou odovzdanosťou Bohu. Pán Boh sa o ňu postará. Aj to bolo jej svedectvo pri vkladaní peňazí do ofery. Ide z chrámu von, aj ona je vyslaná do sveta – slúžiť tými darmi, ktoré ona od Pána prijala. Slúži svojou dôverou a odovzdanosťou. A to neuniklo pozornosti tomu Najvyššiemu. Aj preto prispela do zbierky. Ďakujeme, že ešte stále máme z čoho prispieť. Pán Boh nám toho dáva dosť. A preto aj my môžeme podať ďalej. Aj k tomu sme vyslaní.   A Božie slovo k tomu hovorí: „Nezabúdajte na dobročinnosť a na zbierky, lebo v takých obetiach má Boh zaľúbenie.“ (Žid 13,16)

    Je tu záver našej jarnej po-veľkonočnej série. To, čo zažívali Emauskí učeníci, zažívame aj my sami.  Ideme neraz aj my svojou cestou smutní, ale z nášho zhromaždenia, po stretnutí s Pánom  už omnoho radostnejší. Stretnutie so Vzkrieseným je veľmi dôležité. Počúvame výklad Jeho slova, prijímame Jeho večeru  a sme vyslaní do ďalšej našej služby. Príbeh o Emauských učeníkoch je v mnohom a mnohom nadčasový.. To, čo prežívali oni, prežívame aj my dnes. Ďakujeme za všetky štyri časti.. Verím, že oslovili rovnako vás, ako aj mňa..  Ďakujeme predovšetkým za veľkonočnú radosť, ktorú nám už nikto a nič neukradne..