Emauskí učeníci ll

Vráťme sa ale opäť k nášmu príbehu. Cesta za poznaním teda začína v Písme a s Písmom svätým.. Učeníci spoznávajú, že s nimi je Pán. Ježiš označil obidvoch „chodcov“ za nechápavých, pretože sa výlučne riadili iba svojimi predstavami. Vnášali svoje predstavy do proroctiev. V biblickej zvesti počuli, čo tam počuť chceli. V tom spočíva jedna z najväčších prekážok našej viery. Čo si predstavovali pod tým, že má „vykúpiť Izrael?“ Ježiš hovoril o kríži,  prázdnom hrobe, oni sa zrejme držali zaužívaných vtedajších židovských predstáv, že v krajine urobí politický prevrat a vyženie z nej Rimanov. Ježiš hovoril, že „či to Kristus musel pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy“ (v.26).  Mesiášovo víťazstvo predsa nie je v uchopení politickej moci. Božím víťazstvom je trpiaca a všetko znášajúca láska (1 K 13). Láska, ktorá vzala na seba našu vinu a náš hriech. Kristov nový vek nenastane tak okázalo a pre všetkých viditeľne. Jeho kráľovstvo príde v tichosti a nenápadne. Tak nenápadne, že ani učeníci nespozorovali jeho príchod.

     V tomto zmysle im Vzkriesený vykladá Písma Starej zmluvy. Hovorí im o Mesiášovi trpiacom a vo svojom utrpení aj víťaziacom. Výklad Písma, ktorý takto neukazuje na Krista nemá v cirkvi Kristovej  žiadne miesto! Týmto výkladom Ježiš začal otvárať oči svojim učeníkom, ktoré boli „držané, aby ho nepoznali“. Pasívny slovesný tvar zrejme ukrýva Božie tajomstvo Božieho mena: Boh „držal“ ich oči, aby nespoznali Ježiša. Odteraz už nebude žiadne „prirodzené“ poznanie Krista. Odteraz Ho bude možné spoznať len ako Ukrižovaného a Vzkrieseného. Ukrižovaného za moje hriechy, Vzkrieseného pre moje ospravedlnenie.

     V tomto rozhovore sa dostávajú do cieľa svojej cesty – teda do dediny menom Emaus. Kleofáš a jeho spolupútnik prosia a prehovárajú „neznámeho pocestného“, ktorý sa ale tvári, že ide ďalej, aby s nimi zostal. Ježiš im chce dať najavo, aby si uvedomili, že bez Neho a jeho poznania nedôjdu k cieľu svojho poznania. Začínajú niečo títo dvaja pútnici už niečo tušiť? Potom zasadnú za stôl, Ježiš berie chlieb, vzdáva vďaku a chválu,  láme ho a podáva učeníkom. Lukáš nie náhodou tu používa pojmy, ktoré apoštol Pavel v 1 K 11,23 cituje v súvislosti s ustanovením Večere Pánovej. A to je ten okamžik! Vtedy sa otvorili učeníkom oči a spoznali Ho. Po páde Adama a Evy sa obom otvorili oči a spoznali svoju biedu a nahotu (1 M 3,7). Vtedy to bolo žalostné otvorenie očí. Tragické!  Na začiatku Biblie. A neskôr je to to ušľachtilé, keď Kristus svojou mocou otvára oči, aby sme spoznali Božieho Mesiáša. Týmto veľmi zvláštnym stolovaním s Ním je tu podčiarknuté, že tu nejde o poznanie prirodzené, že to nie je stretnutie v rovine „medziľudských vzťahov.“ Učeníci Krista spoznávajú pri lámaní chleba. Poznávajú Ho tak, ako Ho neskôr spoznal Štefan pri kameňovaní „plný viery a Ducha Svätého pohliadol k nebu a uzrel Božiu slávu..“ (Sk 7,55). Je to poznanie, ku ktorému neskôr dospeje Pavel a mnohí ďalší. Poznanie, o ktorom je napísané, že „nezjavilo ani telo ani krv“, ale Otec v nebesiach (Mt 16,17). Jedným slovom  – je to poznanie viery skrze moc Ducha Svätého. Pri lámaní chleba budú vždy vedieť, že Pán je s nimi. A takto otvorené oči im budú ukazovať Ježiša Krista prítomného vo svete, kde ho predtým nevideli.

     Akonáhle sa učeníkom otvorili oči a spoznali Ho, Ježiš im zmizol. Pri tomto konštatovaní cítime, ako naše ľudské slova nestačia vyjadriť, o čo všetko v tomto príbehu ide. Ježiš splnil svoju úlohu. Jeho učeníci dospeli k poznaniu, že je živý! Teraz vedeli: On skutočne vstal z mŕtvych! Boli o tom uistení. A potom im hneď zmizol. Pre nich však bol prítomný. Pozerali sa na neho už nie ľudskými očami, ale očami viery. A viera dovidí predsa ďalej, ako ľudské oko! Obaja učeníci odteraz budú žiť z tohto stretnutia s Ježišom. Aj keď už nebudú mať s Ním bezprostredné spoločenstvo, ako ho máme medzi sebou my ľudia. Odteraz budú vedieť, že Ježiš je s nimi, aj keď inak, ako predtým. Z tohto stretnutia so Vzkrieseným budú žiť až do svojej smrti. A toto stretnutie spôsobí ich premenu. Z učeníkov zarmútených sa stali učeníci s horiacimi srdcami. Už vedeli, že Ježiš nie je mŕtvy a cesta kríža nezmarila Božie plány. Vedeli, že nie sú bez Pána. Možno aj pochopili, že cirkev tu nikdy nebude bez Pána. Aj to, že bude s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). On bude vždy prítomný v cirkvi, aj vo svete. Aj ďalším učeníkom to dá istotu a radosť do ich sŕdc.

    A tá radosť spôsobila, že sa vrátili hneď do Jeruzalema. Zaradili teda spiatočku, aby mohli touto svojou osobnou skúsenosťou potešiť  11 učeníkov. Nikto ich neposlal, šli sami, aby mohli tlmočiť svoju radosť. Rozprávajú, čo sa stalo na ceste a ako Ho poznali po lámaní chleba. Do Jeruzalema neprišli so žiadnou teologickou analýzou a exegézou starozmluvných miest a proroctiev, ktoré im sám Ježiš vysvetľoval. Prišli s osobnou skúsenosťou stretnutia s Ním. A to, že sa s Ním na ceste stretli, bolo na nich vidieť. V ich očiach, srdciach, tvárach.. Nasledovanie a svedectvo začína po stretnutí so Vzkrieseným. S už otvorenými očami a horiacimi srdcami. Tam vzniká misia, ktorá raz objíme celý svet, kde dôjde ku stretnutiu s Ježišom a k poznaniu Vzkrieseného, tam sa ľudia dávajú do pohybu. Evanjelium sa bude šíriť týmto svedectvom. Teologická reflexia bude raz dôležitá, ale osobná skúsenosť s Kristom ju nijako nenahradí!

     Duch svätý rovnako pôsobí aj dnes. Otvára oči a zapaľuje ľudské srdcia. A pôsobí rovnakými kanálmi – Písmom svätým stolom Pána. A aj dnes sa to deje, čo sa stalo vtedy v Emaus – ľuďom padajú šupiny z očí a poznávajú Ježiša ako živého, prítomného a súčasného Pána. A potom idú a rozprávajú ďalej, čo sa im prihodila na ich ceste. Kto sa stretol s Ježišom tak, ako sa s Ním stretli Emauskí učeníci, ten celý svoj život bude žiť z tohto stretnutia. Bude vedieť vo svojom srdci, že Pán vstal z mŕtvych a je živý a prítomný. Nebude sa viac riadiť svojim okolím, ktoré všetky tieto „veci a záležitosti“ vidí možno celkom inak. Nebude podliehať duchom, ktorí nie sú z Boha. Nebude hlásať svoje názory, ale bude pripomínať: Pán je tu! Bude mať oči otvorené pre Boží svet. Je veľký rozdiel, či vieme, od druhých, že Ježiš je živý, či z vlastnej skúsenosti. Ježiš je aj dnes uprostred tohto sveta a prichádza za nami a dáva sa nám poznať.