Sobota. Pripravme sa na nedeľu.
Sobota a nedeľa. Je to čas víkendu, na ktorý sa mnohí tešia – po celom pracovnom a neraz aj veľmi vypätom týždni. Tieto dni majú teda spoločné to, že sú to voľné dni, možno k nim do budúcna pribudne ešte aj ďalší voľný deň, ako ho doma nazývame familiárne “piatoček“. Piatok svätia moslimovia, keď ich muezín zvoláva rozhlasom na modlitby. Spomínam si na tú melódiu a zvuk (nám v našej kultúre nie celkom vábnu) z návštevy Izraela v marci 2009, keď ktosi spontánne po tomto „ozname“ povedal v mojej blízkosti a prihovoril sa mi slovami: „Brat farár, som veľmi vďačný, že som evanjelik!“ U mňa osobne tieto dni: sobota a nedeľa – sa veľmi aktívne spájajú a navzájom prepájajú s básňou Jána Smreka: „Sobota“ z roku 1952, zo zbierky Proti noci. Je to jeho úžasné (doteraz možno neprekonané) vyznanie, je to jeho skvelé a originálne mini dielko, ktoré si nemôžete nezamilovať. Túto báseň si čítam už roky, neponúkam jej vedecký rozbor, prosím, aby ste tomu tak rozumeli. Sú to moje reflexie, poryvy vnútra, meditácie nad slovom básnika, ktorý prepojil dva víkendové dni do jedinečného a excelentného zväzku. Tmavou (tučnou) kurzívou budú vytlačené a označené všetky úryvky z tejto básne.
„Je sobota. Pripravme sa na nedeľu. Telo si okúpme, aj dušu celú.“ Vieme, že sobotu svätia (nielen) židia, ktorí v ten deň mannu nezbierali, ale v piatok dostali jej dvojnásobnú porciu (2 M 16,5), aby mohli v sobotu odpočívať. Veď sobota – znamená prestať pracovať a oddychovať, ako si aj sám Boh odpočinul po svojom „celotýždňovom“ diele (1 M 2,1-5). Pamätáte si, zažili sme ešte aj pracovné soboty. Sestra Eva, ktorá roky pracovala oproti v kúpeľoch v Novom Smokovci, keď bola pracovná sobota, nikdy neprišla, pretože dôsledne svätila. A všetci kompetentní a mocní to rešpektovali aj za čias tvrdého socializmu. Nehrala žiadne divadlo, povedala to celkom otvorene a ako kresťanka siedmeho dňa, sa priznala k svojmu Pánovi, aj k sobote. Čas už nevrátime, ale keby sme sa tak všetci vtedy boli aj my priznali k Pánovi, nemuselo byť toľko pokrytectva v tej dobe minulej. Tá doba je síce preč! Ale.. Priznajme sa aktívne k Pánovi takto aj dnes, aj k nedeli – svojím vyznaním a kresťanským postojom. Veď je to deň k nášmu dobru. A tento deň potrebuje naše osobné svedectvo – aj pred našimi najbližšími. Myslím, že sa neurazia, keď im povieme, čo nedeľa pre nás znamená. A máme príležitosť ich zároveň aj pozvať do spoločenstva. O to viac v tejto dobe, keď sa naše chrámy po korone dosť vyprázdnili. Na rušnej diaľnici nášho života my všetci potrebujeme odpočinok a relax. Pán Ježiš Kristus nás pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ (Mt 11,28) To sa vzťahuje aj na nedeľu. A pozvanie je vážna vec, ako nám to často prízvukoval brat farár Ján Grešo.
Naša sobota je prípravným dňom na nedeľu, na „voskresenie“, na slávenie Pánovho víťazstva. V bývalom Sovietskom zväze, kedysi najateistickejšom národe na svete sa zachoval najkresťanskejší názov a pomenovanie pre nedeľu: Voskresenie. Aký to paradox doby! V tento deň sa ozaj duchovne kriesia všetky naše nádeje, priam povstávajú z popola ako bájny vták Fénix. To potrebujeme, nedeľa aktivuje a inovuje náš vnútorný svet a najmä srdce, kde naozaj prídeme na úplne iné myšlienky. Doma by sa tak pravdepodobne asi nestalo. Naša bývalá najstaršia členka zboru Jolana Rothová, ktorá odišla pred časom do večnosti vo veku 101 rokov, mala úžasné celoživotné krédo: „Idem na Boží chotár!“ Celý život, teda takmer celé jedno storočie, aj vďaka svojim rodičom, prichádzala na chotár Božieho slova. A keď už nemohla, tak sa často pýtala: „Brat farár, akú tému preberáte na biblických hodinách?“
Na nedeľu je potrebné sa pripraviť aj fyzicky: „A tak poďme spať, nech čerství k ránu kročíme vospolok na cestu ku chrámu.“ Je to naša milovaná nedeľa – čas našich spoločných stretnutí pri Božom slove. Za doprovodu kráľovského nástroja organu: „Ja organ miloval som od mladosti.“ Spolu s manželkou Emíliou sa nám naplnil náš dlhoročný sen a naša vízia: mať v chráme v Tatranskej Lomnici kráľovský nástroj – organ. Chrám bez organu je ako telo bez duše. Stále platí: „Sen, ktorý nemáš, sa ti nikdy nemôže splniť.“ (M.V.Hansen) A je tam zázrakom Božím od roku 2017, ktorý dar sme si dali my všetci v našom zbore a venovali sme si ho pre naše spoločné potešenie k 500. výročiu reformácie. Ako vrchol týždňa je nedeľa – tak vrcholom nedele nie je nedeľný rezeň, ale spoločenstvo s naším Pánom, kedy zídení na jednom mieste intenzívnejšie prežívame Jeho blízkosť svojmu ľudu, nám všetkým: s vyznaním: „Mňa blaží Božia blízkosť.“ (Ž 73,28) „Chrám zmeškať neslobodno. Slovo Božie človek viac potrebuje ako zbožie, aj pieseň mystickú…ja po pamäti spievať chcem každý spev aj chorál svätý.“ A z toho nového nášho Spevníka spievame už plných 30 rokov, to je úžasný a jedinečný dar, keď spievame v našej rodnej reči. Aj tá pieseň mystická, mnou (a možno aj vami) veľmi obľúbená je aj táto z toho nášho: „Čas náš ako krásne leto..“ (ES 660), či: „Emanuel, milý knieža veriacich..“ (ES 446). Obľúbená pieseň Milana Rastislava Štefánika bola nielen: „Keby som bol vtáčkom..“, ale aj tá mocná, ktorú v našich Vysokých Tatrách veľmi radi a s obľubou spievame: „Bože môj pod Tvojím nebom stojím..“ (ES 231)
Ján Smrek študoval na našej Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (1921-1924), mal k tomu duchovnému, čo sa dialo v chráme, naozaj veľmi blízko: „Aj evanjeliá, aj epištoly viem ešte z mladosti a teraz celý rozkošou chvejem sa, že sú tie isté.“ Teší sa z toho, že ani antifóny sa časom nezmenili. Jeho vyznanie vznikalo v nie ľahkých časoch, začiatkom 50-tych rokov minulého storočia, čo reflektujú jeho slová: „Akým zázrakom to zachovať si! Temnoty valia sa a mrcha časy, srdce je vystavené ohňu a meču. No čistým je, keď cezeň slzy tečú.“ Takto očisťujúco pôsobí na nás aj tento sviatočný deň a aj táto báseň tomuto dňu venovaná. V mojom vnútri vyvoláva nanovo vášeň pre slovo a jeho krásu a privádza ma ku scitliveniu mojej duše a môjho vnútra: „Nedeľa je deň citu. Pripravme sa.“ Nedeľa nás privádza ku zdroju milosti a lásky – k živému Bohu a daruje nám tak potrebné naladenie pre cit a krásu. Dostojevskij tvrdil: „Krása spasí svet.“ Nedeľu robí krásnou Božie nadčasové slovo (Iz 40,8). Pápež František nedávno vyslovil: „Nechajme sa podmaniť krásou, ktorú do nášho života vnáša Božie slovo.“ Duchovne krásny a skvejúci sa Kristus (Ef 5,14) svojím dielom spasí svet – v nedeľu sa „ladíme“ na vlnovú dĺžku Božieho slova, na jeho frekvenciu. Čím by sme boli bez tohto dňa, čím by sme boli bez citu? Nedeľa nie je zbytočným dňom. Kedysi dávno som čítal, že v Konžskej demokratickej republike (bývalé Kongo, alebo Zair) zrušili nedeľu, pretože sa im zdala byť úplne zbytočná. Nie je potrebné oddychovať, voľný čas možno využiť na ďalšie práce a vyššie výkony. Stalo sa to, čo nikto nečakal – voly pokapali od ťažkej práce. Je to síce ťažné zviera, ale aj ono potrebuje „prestať“, aj ono potrebuje odpočinok. A dodávame – aj trochu citu od človeka. Doprajme si ho v plnej miere vždy v prvý deň po sobote. „Chrám nie je budova. Chrám – je to oblak, vstúp doňho plný citu, plný dobra a potom vyjdi z neho očistený.“ Sobota anedeľa nesú v sebe pečať Božieho požehnania – privádzajú človeka k pravej ľudskosti – nebyť tým, ktorý: „Nenájde šťastie v zverskej koži.“ Človek je práve antropos a to je ten, ktorý sa pravidelne pozerá smerom hore. K tomu a ešte mnohému inému nám slúži nedeľa. V chráme stretneme svojho blížneho a budeme sa spoločne pozerať tam hore, kde Kristus sedí na pravici Božej (Kol 3,1.2). „Je sobota… Pripravme sa na chrám Boží.“
8. marca 2024 uplynie 90. rokov od narodenia Jána Soloviča, slovenského dramatika, spisovateľa, ale aj básnika. Svoje jedno krásne malé dielko venoval našim milým tatranským chrámom (3.8.2002). Myslím, že Ján Solovič veľmi vhodne po rokoch doplnil Jána Smreka. Dovoľte mi ho pripomenúť a publikovať jeho báseň a jeho jedinečné vyznanie našim (nielen) tatranským chrámom, ale aj tým vašim:
Naše katedrály
Sto rokov tu už stoja,
malé, skromné, bez orloja,
pod úpätím najmenších veľhôr svetadielu
predkovia naši vizitku skvelú
nám tu zanechali.
Niet v nich oltárov zlatých,
sú bez mramorových svätých,
len Božie slnko krášli ich biele steny
obrazmi tak veľkej ceny,
že ukradnúť ich nemožno.
V pohode leta, v závejoch zimy,
ich zvony srdciami zvučnými
volajú počúvať dobré slovo
vzácne posolstvo Kristovo
v Jeho milých príbytkoch.