Vízia lásky a jej konečného víťazstva

Láska nikdy neprestane VIII

    Na pokračovanie preberáme tému: Láska nikdy neprestane. Už takmer dva mesiace. A zďaleka sme nevyčerpali všetky jedinečné biblické miesta. A zďaleka sa nám nezunovala!   Vo svete  lásky je stále málo, potrebujeme jej viacej pustiť „do obehu.“  Len ona dáva všetkému zmysel. Bez nej všetko stráca svoju hodnotu, aj keby sme robili tie najúžasnejšie veci na tomto svete. To som si nevymyslel ja sám  –  to je  podľa Hymny lásky (1 K 13): „A  čo by som ľudskými jazykmi hovoril aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžacim kovom a zvučiacim zvonom.“  Podľa celej kapitoly, jej posolstva a významu  – ap. Pavel mal víziu, že láska nikdy neprestane.  Tej  žil celý svoj život. Tá láska ho zasiahla pred Damaskom a „nepustila“ ďalej kráčať v starých šľapajách.  V tej láske realizoval svoje misijné cesty, písal listy zborom, aj jednotlivcom. Vízia ap. Pavla je veľmi  dôležitá aj dnes. Vízia v tej duchovnej oblasti,  či kdekoľvek aj inde.  Vízia, sen – ako to nazvať – rozumieme tomu. „Sen, ktorý nemáš, sa Ti nikdy nemôže ani naplniť.“ (M.V. Hansen)  Apoštol Pavel tú víziu mal práve v tom, že Božia  láska je nadčasová, je nepominuteľná a večná. Podľa aj našej osobnej skúsenosti veľa sa toho míňa, odchádza do minulosti. Roky bežia, roky letia – aj nás neraz tešia, aj neraz bolia –  len láska zostáva, lebo Boh je láska (1 J 4,8).  Aj napriek tejto pominuteľnosti  –  mnohým odchodom aj ľudí, ktorí nám chýbajú aj v našom zbore – oveľa viac nám toho zostáva. Je to paradox, ale je to tak! Zostáva to troje, ale najväčšia z nich je láska. To je vízia ap. Pavla  –  držme sa jej.  Láska všetko pretrpí!  Pozrime sa na Pána opäť a nanovo v tomto pôste – aj On mal víziu, že po utrpení príde Jeho konečné víťazstvo a vstane z mŕtvych. Trikrát svojim učeníkom predpovedal svoje utrpenie – a  všetci sa toho veľmi zľakli, asi najviac Peter a začal ho odhovárať: „Nech Ti je Boh milostivý, to sa Ti nesmie stať. Pán Ježiš  ho priam zahriakol a nazval v tej chvíli priamo diablom (Mt 16,21-28). Svoje utrpenie predpovedal 3x, no nikdy nezabudol dodať,  že vstane aj z mŕtvych. To bola Jeho vízia víťazstva lásky a dobra nad zlom. A stalo sa to na Veľkú noc!

    Mať víziu je dôležité. V našej spoločnosti ju vám ale nikto v tomto čase  neponúkne. Je tu revanš a zákon odplaty a mnohé iné smutné, ak nie až tragické. Naši politici ju pravdepodobne ani nemajú, žijú akosi len zo dňa na deň. Prežívajú, zachraňujú samých seba. Neponúknu nám napr.  kde by naša krajina za pár rokov mohla byť – mne osobne to veľmi chýba, ako človeku, ktorý sa v tejto krajine narodil a žije tu už plných 60 rokov! Keď nám ju oni neponúknu – a v dohľadnej dobe sa tak ani pravdepodobne asi nestane, ponúknem vám ju ja – čo sa týka nášho zborového spoločenstva a života v cirkvi. Naučil ma to dr. Szontagh, zakladateľ Nového Smokovca. Som mu za to veľmi vďačný.  Za tých 35 rokov života pod Slavkovským štítom ma veľmi ovplyvnil. Nikdy sme sa nestretli a – predsa! Naučil ma využívať kapacitu aj pomerne krátkeho ľudského života, nikdy sa nenudil, každú chvíľu svojho života investoval do niečoho cenného, do nadčasového: do Lásky  k Bohu, k prírode, ku všetkým  pacientom. Svoju víziu lásky napĺňal veľmi aktívnym spôsobom za 56 rokov svojho života v každom svojom novom dni. Aj napriek tejto „krátkosti“ sa mu podarilo jedinečné dielo, ktoré by iný človek pravdepodobne nevykonal, ani keby žil celé jedno storočie. A mal víziu stále pred sebou (cieľ – F 3,14), nič ho neodradilo, vedel prekonávať prekážky, popasovať sa aj s častým  nepochopením, konšpiráciami vtedajšej doby, keď ho označili za šarlatána, ktorý lieči „vzduchom“.. Často bol konfrontovaný aj takto: „Kto to kedy videl – takto liečiť!“  Dávali mu zlé referencie, keď postupom času inovoval všetky liečebné metódy  ako jedinečný a originálny  priekopník klimatickej liečby v bývalom Uhorsku. Nemal to jednoduché – a predsa! Zabojoval: a oplatilo sa! A to všetko v jeho živote  mi dalo veľmi veľa – celý  jeho životný príbeh. Naučil ma snívať –  „S nohami ale pevne na zemi, ale  srdcom v nebi.“ (G.Bosco)

    Sú ľudia, ktorí vás ovplyvnia na celý život. Mne sa to stalo a „prihodilo“ s dr Szontaghom – prvým a druhým. Neviem, ako by vyzeral môj život, keby som s ním nebol prišiel do kontaktu!  Mám teda aj ja  víziu pre naše zborové spoločenstvo – víziu v tom, že láska medzi nami – v Tatrách a pod nimi – nikdy neprestane. V tejto našej duchovnej rodine sme už 35 rokov, dostal som opäť dôveru od vás  na ďalších desať  rokov, z ktorým je istá viac-menej prvá polovica, ak Pán Boh dá. Dovoľte  malé  historické okienko – prvýkrát sa tak stalo v roku 1994 (po schválení nových cirkevných zákonov po revolúcii 1989), potom 2004, potom 2014, teraz opäť 2024. To je pre mňa ten najväčší dar, ktorý som dostal od vás aj k môjmu životnému jubileu. A ani po ničom inom netúžim, po honosných  daroch atď atď. Takže isté „deja vu“, že opakovaná voľba bola vždy pri mojich okrúhlych narodeninách. A je to dar pre mňa, keď aj dnes  zo všetkých našich štyroch  chrámov sme zídení na jednom mieste. Je to slávnosť nášho spoločného stretnutia – ako vtedy na Hromnice, pri predstavení Pána Ježiša v chráme, pri ktorom sa ocitli Simeon a Anna (Lk 2,22-40). To je pre mňa veľká vec – byť spolu na jednom mieste a zažívať Božiu blízkosť, ktorá nás všetkých môže blažiť (Ž 73,28).  Mám teda víziu, mám teda sen. Martin Luther King, bojovník za práva černochov, v roku 1963 povedal vo svojom veľmi pamätnom prejave  jednu priam okrídlenú vetu, ktorá vošla do histórie: „I have a dream.“ (Mám sen!)  A v roku minulom už oslávila práve okrúhle, 60. výročie. Mnohí si ju pripomínajú, mnohí ju aktualizujú  na seba a svoj život. A robia dobre!  Tak aj my pri tejto príležitosti.

    V našom zbore sme mali a máme ešte mnohé ďalšie vízie, čo sa týka budúcnosti. Spolu s manželkou Emíliou, kantorkou sme roky snívali o organe pre chrám v Tatranskej Lomnici. Chór bol priestranný, ale organ tam nikdy nebol, odkedy chrám bol postavený (1902). Tak čo s tým?  Uspokojíme sa s tým? Zabojujeme? A podarilo sa ozaj po takmer 30-tich rokoch!  Poznáme to: kde je vôľa – tam je aj cesta. Kde sa „nechce“, tam sa často hľadajú výhovorky. A my dnes máme úžasný organ v chráme pod štítom v Tatranskej Lomnici. Veľmi sa aj z toho diela tešíme – dali sme si spoločný dar k 500. výročiu reformácie 2017, ale kroky k tomu sme robili už postupne  predtým –  v rokoch 2014, 2015 (obhliadka organa v rakúskom Weikersdorfe pri Linzi, na ktorý nám dal tip vtedajší generálny biskup Miloš Klátik). Tešíme sa aj z mnohého iného. Opravujeme a rekonštruujeme fasády, veže, interiéry našich chrámov.  Postavili sme faru a dokončili 2007 – vyše 300 členný zbor to dokázal – iste len a len v Božej réžii a moci (Ž 127). Máme Zborové centrum „Eben Ézer“ pod Slavkovským štítom – samotné  „podklady“ a základy  k tomu dal už aj sám dr Szontagh vybudovaním prvého kostola na mieste, kde stojí už takmer 137 rokov. A my sme ku kostolu „pribudovali“  faru. On nám tu vo svojej vízii určil konkrétne miesto, aby sme jeho víziu mohli ďalej postupne napĺňať.  Ak by sme lásky nemali, nemalo by to význam, ani zmysel.

     Max Kašparů v jednej knihe napísal: „Čas a láska sú dve dôležité veličiny v živote každého človeka. Čas je formou pre lásku a láska smie a aj má byť obsahom času.“ Toho sa držal aj dr Szontagh prvý a j druhý. To je manuál aj pre náš krátky život. Náš život  je formou pre lásku – nič lepšieho nenájdeme, nič krajšieho nevymyslíme, než len to – čo je dané stáročia a tisícročia – život v láske! Niet nič krajšieho a zmysluplnejšieho. Abbe Piere (1912-2007), francúzsky kňaz k tomu pridáva pozoruhodnú myšlienku: „Náš život je trochou času, ktorý bol darovaný našej slobode, aby sme sa naučili milovať a tak sa pripravili na stretnutie s večnou Láskou.“  Máte aj vy takú víziu, pripojte sa k tej našej spoločnej. Sme pozvaní. Všetci bez výnimky. Martin Luther povedal, že pokladom cirkvi je evanjelium Pána Ježiša Krista. Ja s láskou dodávam, že pokladom cirkvi sú aj tí, ktorí toto evanjelium milujú a počúvajú a vo svojich srdciach aj zachovávajú. Je to evanjelium, o láske k Bohu, aj k nášmu blížnemu. Apoštol Pavel napísal:  „Láska blížnemu zle nerobí. Plnosť zákona je láska.“ (R 13,10) A tá láska na našom oltárnom obraze v Novom Smokovci je znázornená kontaktom rúk v tvare srdca. Pán Ježiš chytil to mŕtve dievča za ruku (ako žid tak nesmel urobiť!). On to napriek tomu robil, pretože platí:  plnosťou zákona je láska. A tomu dievčaťu sa prihovoril: „Talitha kumi“ – „Dievčatko, hovorím Ti vstaň.“ (Mk 5, 21-43) A vzkriesil ju k telesnému  životu. Potrebujeme aj my takého duchovné vzkriesenie k životu vo viere, láske a nádeji. Aj nám dnes zostáva to troje, ale najväčšia z nich je láska. Tá raz navždy zvíťazí.. Haleluja