Posledné veci človeka II.
V druhej polovici novembra, vlastne už v jeho závere a posledných dňoch ide v pokračovaní ďalej naša téma. Cirkevný rok vrcholí práve v tomto čase. Inokedy začínal už nový – práve koncom novembra. V tomto roku to spoločne s liturgickým rokom „potiahneme“ až do konca novembra. Stáva sa to raz za šesť, či sedem rokov. Keď je v roku advent maximálne dlhý, tak po ňom v tom roku ďalšom prichádza maximálne krátky. Počujeme teda slovné spojenie, ktoré nám môže naháňať aj strach: posledný súd! Je posledný, preto sa tak aj volá. To je Boží súd. Tak to vyznávame vo viere všeobecnej kresťanskej: „..odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych..“ Tak ľahko tieto slová naše ústa vyslovia.. Čo všetko sa za tým skrýva? Ako sa môžeme napr. aj vyhnúť súdu? Vôbec sa to dá? Iste, môžeme! Máme často traumu aj z toho, ak by sme mali ísť na súd, už len ako svedkovia.. Tomu sa môžem, ale aj nemusíme celkom vyhnúť. Ešte ste možno ako svedkovia na súde nesvedčili. Klasickému súdu sa vyhneme tak, že budeme iba dobre robiť – tak máme garanciu, že sa tam nedostaneme. O Pánovi Ježišovi Kristovi je napísané: „..ktorý chodil, iba dobre činil..“ (Sk 10,38) To je úžasné biblické svedectvo. Je motivujúce a motivačné aj pre nás.. O nás sa to nedá napísať. O mne určite nie.. A apoštol Peter napísal: „On nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v Jeho ústach, keď Mu zlorečili, nezlorečil, keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi.“ (1Pt 2,22) Krásna veta: porúčal Tomu, kto spravodlivo súdi..
Kladieme si otázku: môžeme sa vyhnúť aj Božiemu súdu? Pozoruhodné sú slová nášho Pána z Jánovho evanjelia: „Kto počúva moje slová a verí tomu, kto ma poslal, má večný život, nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (J 5,24) V tejto kapitole sa Pán Ježiš predstavil ako sudca života. Hodno aj nad tým uvažovať. „Všetci totiž musíme sa postaviť pred súdnou stolicou Kristovou, aby každý prijal dobré, či zlé ako odplatu za to, čo konal v tele, podľa toho, ako pracoval“.. tak o tom píše ap. Pavel (2 K 5,10). Všetci – niet nijakej výnimky. S tým je potrebné počítať v živote, teda na jeho konci. Nemusí to byť na konci sveta, ale vlastne na konci nášho života, pretože to znamená pre nás koniec existencie na tomto svete. Je to však aj príležitosť počuť slovo: „Poďte požehnaní môjho Oca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta, lebo hladný som bol a dali ste mi jesť.. bol som smädný a dal iste mi piť..“ (Mt 25, 34) Tak to počujeme aj v závere cirkevného roka v predposlednú nedeľu, ktorá sa práve venuje tejto téme.. A k tejto téme možno padne aj vhod slovo, či citát: „Mysli na to, že ti pri poslednom súde premietnu všetky tvoje filmy.“ (Ch. Chaplin)
Nakoľko raz k tomuto súdu dôjde, pre ap. Pavla je dôležité slovo: „Nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán..“ (1 K 4,5) Je veľa súdenia, posudzovania, odsudzovania. Ak tak robíme, robíme tak iba predčasne. Od toho nás vystríha apoštol. A náš súd je určite nespravodlivý – len ten Boží je objektívny. A spravodlivý, ako to čítali pred malou chvíľkou. Mali sme síce aj „predčasné“ voľby, čo sa týka pomenovania, ale predčasný súd je cesta, ktorá nikam nevedie. Predčasné voľby sú cestou – v našej krajine sme ich mali od roku 1989 už po 4x! Ale predčasný súd nie je dobrou cestou. Práve naopak! Ešte z čias socializmu si pamätáme gruzínsky film, ktorý bol tak hojne navštevovaný. Spomíname si na celkom plné kiná, pretože sa objavil film aj s kresťanskou témou a názvom: Pokánie. A tá jeho záverečná scéna utkvela asi najviac. Istá starenka sa pocestného pýta, či táto cesta vedie do chrámu? A ona odpovedala: „Čo z takej cesty, ktorá nikam nevedie. Čo z takej cesty, ktorá nevedie do chrámu.“ Bodka – a tým film skončil. Niet viac, čo k tomu dodať.
V kázni na hore (Mt 5-6-7) počujeme nášho Pána, ako kázal na rôzne témy. Zástupy ho s nadšením počúvali. Nevedeli sa priam nabažiť Jeho mocného slova. A povedal: „Nesúďte a nebudete súdení. Nepotupujte a nebudete potupení, lebo akým súdom súdite vy, taký budete súdení.“ Je to autentické slovo nášho Pána. Čo viac k nemu dodať? Je to ako bumerang, ktorý sa nám vráti . V odsúdení iných odsudzujeme vlastne samých seba. Pán Ježiš nikdy nikoho neodsúdil, ale dal novú príležitosť pre lásku. My nemáme mandát, povedané dnešnou rečou : „nemáme dáta“, aby sme tak mohli urobiť. Kristus mal aj dáta, On o človeku ozaj všetko vedel, ale nikdy to neurobil. To je to to najľahšie, čo môžeme urobiť. Keď tak robíme, odsudzujeme aj samých seba. Žene hriešnici povedal: „..ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“ A určite potom nehrešila, myslím. Prečo? Lebo „dobrota Božia nás vedie k pokániu.“ (Rim 2,4) Tento verš je tiež veľmi dôležitý. Pre mňa osobne preveľmi! Uvažoval som nad ním cestou na Sliezsky dom, v piatok 17. novembra. Posledné veci človeka nie sú iba do chrámu, sú aj na túru, sú do našej komôrky, sú k našim meditáciám. Je to vhodná téma aj na turistiku, do každého nového kroku. Ako tá Božia iskra mi prišla do srdca táto biblická myšlienka. A to ma zobralo. Dobrota Božia je tá, ktorá premáha hriech človeka. Môj, aj tvoj.. Keď sa jej človek stane účastný – a to k tomu ešte aj v takej hojnej miere, tak ho to zaväzuje – ak som sa stal účastný naozaj toľkej milosti, jednoducho nemôžem ďalej pokračovať v tom, čo som robil predtým. Nepustí ma to ďalej – kráčať v tom starom..
Po odpustení môžeme žiť život v hojnej Božej milosti. Niet krajšieho života na tejto zemi. „Milosť mení vlkov na ovce, príšery na ľudí a ľudí na anjelov.“ (Th. Carlyle) Na túto milosť ukazuje nasledovný sumarizujúci príbeh. Už ho asi poznáte, ale s dovolením ho pripomeniem. Istá žena sa rozhodla zavraždiť prvú anglickú kráľovnú Alžbetu I. (1558-1603) Prezliekla sa za chlapca a ukryla sa v jej spálni. Bola však odhalená. Uvedomila si, že nemá nijakú nádej, hodila sa kráľovnej k nohám a žobrala o udelenie milosti. Kráľovná sa na ňu chladnokrvne pozrela a povedala jej: „Ak ti preukážem milosť, čo mi sľúbiš?“ Žena sa na ňu pozrela a povedala: „Milosť, ktorá dáva podmienky a čaká sľuby, nie je milosť!“ Kráľovná sa toho chytila a povedala: „Máš pravdu, udeľujem ti milosť.“ Dejiny hovoria, že od tejto chvíle kráľovná Alžbeta nemal vernejšiu a oddanejšiu slúžku, ktorá ju chcela pôvodne pripraviť o život. Presne tak funguje aj Božia milosť. Je zaväzujúca k ďalšiemu životu. Iste, nie k životu v stave dokonalosti – k životu bez hriechu. Sme len ľudia, aj keby sme sa ako snažili, nebudeme vždy robiť a konať len dobro. A vtedy, keby sme si mysleli, že robíme len dobro, tak by asi zle dopadol náš súd. Môžeme len prosiť: „Pane, nepočítaj nám naše nespravodlivosti, nerátaj naše hundranie..“ – veď po ňom idem urobiť to, čo je potrebné. Presne tak, ako onen syn z podobenstva o dvoch synoch (Mt 21,28-32).
Končíme ďalší cirkevný rok – z milosti Božej. Veľa sme v ňom prijali. Pán nám v ňom hojne požehnal, duchovne, aj materiálne. Život aj v našom cirkevnom zbore to potvrdzuje – po každej stránke. Prosíme v pokání o odpustenie našich hriechov a novú príležitosť pre lásku, ktorú vždy dával a dáva náš Pán. Môže k nám tomu opäť poslúžiť citát autora, ktorého som v tejto úvahe už raz citoval: „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac, ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac, ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko.“ (Ch. Chaplin) Idúc v ústrety adventu, nech nám v tom Pán hojne požehná mocou svojho Svätého Ducha.