Žráč a pijan vína II.

Pokračujeme v našej  – tak trochu netradičnej, ale biblickej  téme. Podnadpis sme nazvali už menej expresívne: „Prečo Pán Ježiš Kristus vyhľadával spoločenstvo?“ Tak prosím rozumejte našej jesenne téme biblických hodín na pokračovanie. V tejto už druhej časti sa  dostávame  k Matúšovi, ktorý bol povolaný do služby priamo na svojom pracovisku – teda na colnici. Jeho pôvodné meno bol Lévi (Lk 5,27). A Matúš potom sám o svojom povolaní napísal vo svojom evanjeliu. Napísal a opísal to veľmi expresným, faktografickým, až telegrafickým štýlom. Keď písal sám o sebe, chcel byť veľmi stručný. Sedel  –  vstal – a  nasledoval Ježiša. Sedel tam  hovel si tam priam – sedel asi aj na dvoch stoličkách. Mohol mu byť blízky aj Boh (určite to nebol neznaboh), ale voňali mu aj peniaze, ktoré mal tak veľmi rád. Ich šuchot, či aj cvengot, podľa toho – s akými prichádzal do pravidelného kontaktu. Vyberal clo (a vyberal ho vždy väčšie – do svojho vlastného vrecka). Z tohto dôvodu bol veľmi  nenávidený, pretože pracoval pre Rimanov, bol to kolaborant. Skúsme si spomenúť na ľudí, ktorí dostali takú nálepku, nie tak v dávnej aj našej minulosti a histórii.  Mnohí by sa mu boli vyhli naširoko, naďaleko, ale nemohli, pretože práve do jeho rúk museli odovzdať clo.  A mnohí mu to clo platili s nevôľou, so zamračeným výrazom tváre a možno aj s hnevom.  A tu zrazu na scénu príde človek, ktorý mu pravdepodobne venoval široký  úsmev. To sa mu už dávno neprihodilo, či sa mu to vôbec niekedy predtým stalo, aby mu niekto ho venoval – len tak pre potešenie zo života. A ten neznámy cudzinec mu dokonca povedal šokujúce slová: „Nasleduj ma!“ Ako to? Veď ho videl prvýkrát v živote! Vôbec sa mu nepredstavil  –  ako môže ísť za tým, koho vôbec nepozná?  A ten štýl rozprávania príbehu je ozaj veľmi stručný, telegrafický, ako v nejakom zrýchlenom filme  – a on vstal a nasledoval Ho. Je toto vôbec možné?!  Tak ľahko opustiť svoje výnosné miesto, po ktorom  tak mnohí túžili?  Iste, nahradil ho niekto iný – uchádzačov bolo nemálo. Vstal a nasledoval ho. Išiel za ním, aj keď o Ňom vôbec nič nevedel. Možno o Ňom počul, ale osobne sa stretli priamo tvárou v tvár až na colnici. 

     Myslím si, že v tom pozvaní bolo ešte aj niečo iné. Niečo nevypovedané, tajomné a priam mystické zároveň. Stačilo mu na to, aby sa zodvihol a šiel za tým neznámym cudzincom, ktorý mu zmenil život – na celý jeho ďalší život. Pozval ho za svojho učeníka, dostal nové meno, to pôvodné Lévi už nepoužíval   – a napísal aj najdlhšie  evanjelium zo všetkých. Keď ho písal, tak písal vlastne  aj sám o sebe – o svojom povolaní. Asi aj preto ho tak stručne opísal – veľa sa dá čítať medzi riadkami a iba On sám vedel, čo všetko získal, keď sa vydal na cestu nasledovania Ježiša Krista. A bol to začiatok veľkého dobrodružstva, na ktoré určite veľmi rád spomínal. 

    V tom pozvaní sa veľmi rýchlo a  celý našiel. Pán Ježiš pozýval k sebe zástupy tým známym:

„Poďte ku mne všetci, ktorí…“  

Mt 11,28

Pozýval aj osobne, priam dôverne.  Tí všetci  –  to boli zástupy, masy ľudí  – strádajúcich a trpiacich, často preťažených. Všetci  –  to je veľká masa ľudí. Pozýva aj nás dnes  –  preťažených na rôzny spôsob. Našli ste sa v tom: „všetci“?  Pán pozýva však aj  jednotlivca  pozvaním „šitým na mieru“..   Bol hriešnik, bol chorý  –  potreboval lekára. Sme hriešni, potrebujeme lekára do našej diagnózy – do nášho hriechu, ktorá diagnóza prerástla do celosvetovej epidémie hriechu. Matúša práca  mohla baviť, ale pravdepodobne ho nenapĺňala. Dala mu materiálne hodnoty, vďaka ktorým mohol žiť on a možno aj všetci jeho blízki.  Mal však vnútorný pokoj? Čo myslíte?   Možno čakal, že „niečo“ príde do života, čo mu ho zmení. A tak sa aj stalo vo chvíli, keď to najmenej asi čakal.  Nič nečítame o jeho šťastní, či nešťastí. Prišla jedinečná výzva do života, ktorej sa chopil a nikdy neoľutoval. Vystrojil veľkú hostinu  –  to veľa napovedá  –  to znamená, že túto zmenu privítal, pretože priniesla radikálny obrat do jeho života. A tá hostina v jeho dome  hovorí za všetko. Spoločné stolovanie pre židov malo – a stále má veľký význam. Prišli aj tí ďalší z Matúšovej partie. Veľmi sa tešili z toho, že Ježiš s nimi stoloval. Pri stole povedal, že nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí, neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. A Matúš  bol jedným z nich. Ktovie, koľkí  boli pozvaní k nasledovaniu a koľkí sa tam ešte obrátili!  Bol to festival radosti a plesania  za jedným stolom a Ježiš bol pri tom. Našli sa v tom mnohí. Našiel som sa v tom aj ja. Je to povolanie pre nás pre všetkých. Našli sme sa v tom. Je to o nás, pre nás. Aj Matúš to takto nejako cítil a prežíval  –  cítil sa v „nejakom“ nebezpečenstve, či neistote  –  a práve vyslobodenie z neho sa mu ponúklo priamo ako na podnose. Ako na tácke  –  nič preto nemusel ani urobiť  –  Ježiš dokonca za ním prišiel na jeho pracovisko. Stačilo len kladne odpovedať. Netreba veľa  –  stačí málo, ta kto čítame aj v príbehu o Márii a Marte  (Lk 10,38-42).  

     Spomeniem výstižný príklad z nášho prostredia –  jeden brat z nášho zboru  pravidelne chodil s manželkou do chrámu. Predtým nechodil, potom sa aktívne  zapojil  a  bol na nich veľmi dobrý pohľad  –  na tých, ktorí sú spolu aj v chrámovej lavici.  Iste, ako aj na všetkých ostatných, určite  –  ale na manželov ešte o niečo milší pohľad. Po čase však  prestal chodiť,  pýtam sa jej, čo sa stalo a ona mi povedala: „Vieš brat farár, on sa v tom nenašiel.“  Aj to sa, žiaľ  stáva. Usiloval sa o to. Myslím, že sa aj veľmi snažil. No nenašiel sa v tom. Pre porovnanie  –  Matúš  sa v tom pozvaní hneď našiel!  On práve  potreboval pomoc, či dokonca priam „vytrhnutie“  – to on bol tak veľmi  chorý svojím hriechom. No len keď sme chorí, ideme za lekárom. V zdraví si na neho sni nespomenieme a sme radi, že ho nepotrebujeme. Aký jednoduchý príklad zo života. V jednoduchosti je krása  –  len nemocní potrebujú lekára, nie zdraví. 

     V našej blízkosti, len kúsok od Zborového domu „Eben  –  Ézer   je poliklinika v Novom Smokovci. Je už dlhšie zrekonštruovaná  –  chodím okolo nej takmer každý deň, vidím tam čulý ruch  –  kto všetko ide, kto všetko potrebuje pomoc (a nie raz som to bol aj ja sám). A kúsok ďalej je zrekonštruovaný náš kostolík s vynovenou fasádou, vedľa ktorého stojí spomínaný  Zborový dom Eben Ézer z roku 2007. Je to naša „duchovná poliklinika“  pre hriešnikov, pre všetky naše neduhy. Tá hostina  –  to sú naše  pravidelné stretnutia pri Božom slove. Ježiš je v našom strede a my okolo neho (predchádzajúca séria).  Hostí nás  –  sýti nás.. To sú naše služby Božie a biblické hodiny – duchovné hostiny. V poslednú septembrovú nedeľu sme si spomenuli na našu bývalú členku, sestru Anna Nahálkovú, ktorá biblické hodiny veľmi milovala a vždy skonštatovala: „Najviac som od Pána prijala  na biblických hodinách.“ 

     Ježiš pozvanie do jeho domu neodmietol  –  on sa predsa nebude zaoberať takou spodinou spoločnosti  (mysleli si zbožní) –  a predsa! A hneď bola z toho hostina, na ktorej určite nič nechýbalo! Dobré jedlo a kvalitné víno  – bez toho by to ozaj nešlo!  Mnohí naše opakované  pozvania odmietajú. My duchovne hodujeme, iní  žiaľ strádajú – v tejto dobe post-pravdivej.   My sa hostíme, žiaľ iní  sa nedajú nijako pozvať. Ježiš  –  keď Ho pozvali neodmietol  –  nikdy neodmietol a išiel aj na  svadbu do Kány  Galilejskej.  Pozval ho Matúš, šiel aj do jeho domu. A dokonca aj istý farizej Ho pozval do domu, aby jedol chlieb s ním. A Ježiš aj do jeho domu vošiel (Lk 7,36).  Ježiš bol veľmi rád v spoločnosti, bol veľmi spoločenský – zdieľal spoločenstvo s tými, ktorí o to prejavili záujem. Nechcel byť sám  –  vo večnosti bol stále s Otcom. Až natoľko sa rád „zabával“, že ho nazvali žráčom a pijanom vína, čo iste bolo hanlivé  –  pretože v Jeho prípade nešlo o jedenie a pitie v prvom rade, ale práve o ono spoločenstvo!  A to vyvolalo pohoršenie: „Prečo Váš majster je a pije s colníkmi a hriešnikmi?“ Odpoveď už poznáme.. 

    Hostina v dome Matúšom je obrazom pre hostinu duchovnú, ktorú máme pravidelne, keď sa schádzame. Tá hostina je obrazom nášho „hostenia“ v kráľovstve Božom, pretože je to pozvanie na veľkú večeru (Lk 14,15-24). A napadá ma skoro „kacírska“  myšlienka  – to víno, ktoré na hostine nikdy nechýbalo  –  nie je obrazom zhýralej zábavy, ale hĺbavej radosti zo života.  A napadá mi dokonca  obraz až plytvania s milosťou  –  asi až tak..  Víno tieklo priam potokom, tak prudko tam tiekla  Božia milosť. Veď taká radosť býva v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie (Lk 15,1-7).  To víno je priam  obrazom pre milosť Božiu  –  aj takúto paralelu môžeme nájsť a priam hľadať v našom príbehu. Aj v ten dnešný deň je ten kalich Božej milosti preplnený pre každého z nás. Ako to kralickí prekladali v 23. žalme:

„Můj kalich oplýva a přetéka..“   

Doprajme nebesám „hore“, mocou Ducha Svätého,  viac takejto radosti naším úprimným pokáním tu „dole“..