Ježiš v strede života X
Obeť chudobnej vdovy
Jednou z posledných častí nášho jarno-letného seriálu je príbeh o vdove z Jeruzalemského chrámu. Správu o nej nám podávajú dve evanjeliá (Mk 12,41-44 a Lk 21,1-4). Obidva texty sú zaradené do času Ježišovho posledného pobytu v Jeruzaleme. Sú takmer identické, bez väčších rozdielov. Mnohí bohatí hádzali mnoho – a všetci hádzali z prebytku, z toho, čo im všetkým zvyšovalo. Nakoniec aj my dnes tak robíme – v tom sa od boháčov tej doby ani my nijako bližšie neodlišujeme. Potrebujeme „základ“ pre naše živobytie – a ak nám „niečo“ zvyšuje, tak to dáme pre Pána. Iste, veľmi radi a vďačne – lebo všetko máme od nášho Pána. Tak to vyjadril ap. Pavel: „.. A čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, akoby si nebol dostal?“ (1 K 4,7) Sú také aj medzi nami neraz tendencie vidieť to všetko, čo máme – len a len ako prejav našej šikovnosti a zručnosti. Apoštol nás napomína, že všetko máme len a len vďaka tomu, že Boh nám požehnal. Smieme dať a máme dať. A ešte stále máme aj z čoho dať.. Aj keď z prebytku – s obetavým a ochotným srdcom.. Nechceme byť lepší, ako tí „iní“ – niekto zo svojho „prebytku“ nedá vôbec nič pre Pána a hromadí a hromadí a nevie, kto to všetko raz „poberie“ (Ž 39,7).
O našej vdove nič bližšie nevieme, žiadne konkrétne údaje o nej nemáme. Nepoznáme jej meno, adresu trvalého bydliska. Vieme iba to, že bola vdova, pravdepodobne bez nejakého širšieho príbuzenstva a rodinného zázemia. Neprijímala žiadnu sociálnu pomoc od štátu, žila akosi „v ústraní“ – no chrám a zhromaždenie nikdy neopustila. Akoby pamätala na to slovo:
„Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň.“
Žid 10,25
Malo to pre ňu veľkú silu, malo pre ňu veľký význam. Prišla do spoločenstva – síce iba „na galériu“, ale prišla medzi svojich, prišla ku svojej duchovnej rodine. Mala sa o Koho oprieť vo svojej pravdepodobne, úplnej a totálnej ľudskej samote. Samota vie byť užitočná a prospešná, ale samota vie byť aj veľmi zlá a skľučujúca. Do samoty sa utiekame, keď sa chceme stíšiť a meditovať. To je tá naša komôrka, o ktorej hovoril Pán Ježiš vo svojej kázni na vrchu (Mt 6,5-6). Samota má ale aj svoju odvrátenú tvár, o ktorej čítame v prípade človeka pri jazere Betezda – 38 rokov nemocného, ktorý Pánovi povedal tú skľučujúcu vetu: „Pane, nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri..“ (J 5, 1-9)
Viem si živo však asi všetci predstaviť, ako táto chudobná viedla svoj tichý a skromný život s Bohom. Iste takých vdov bolo nemálo. Biblia často spomína vdovy a popri nich aj siroty. Boli to tí najchudobnejší a veľmi marginalizovaní v danom čase. A aj z toho dôvodu čítame práve o nich, ako je im potrebné pomáhať a navštevovať ich. To píše ten nám dobre známy list Jakuba 1,27: „Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať vdovy a siroty v ich tiesni a zachovávať sa nepoškvrneným od sveta.“ Bolo to ozaj veľké množstvo vdov a sirôt. Ale práve tak odovzdaných vdov? Pán Ježiš pri jednej príležitosti pochválil pohanského stotníka: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ (Mt 8, 10) Pochválil pohana pre jeho vieru. Ale aj viera onej ženy nebola zanedbateľná, pretože ona ozaj viedla svoj takmer „svätý“ život v duchu a v pravde. A – Bohu dala celý svoj majetok, nenechajúc si žiadnu rezervu pre budúcnosť. A ani by sme sa o nej nič nedozvedeli, keby si ju nebol všimol práve Ježiš. Vďaka nemu vystúpila z anonymity mnohých vtedajších vdov – v slove určenom len pre samotných učeníkov. Ona sa zrejme o tom ani nedozvedela, že si ju priamo všimol Boží Syn – Ježiš kristus. Zamieril na ňu svoj pohľad a videl, ako Boha má vo svojom srdci – v strede svojho života. Nie formálne, nie zvykovo, nie tradične. Skutočne a naozaj! On k nej asi ani neprišiel, on na ňu učeníkom „len“ poukázal, na jej živú a odovzdanú vieru. Práve na ňu upriamil pohľad svojich učeníkov a ona sa o tom ani vôbec nemusela dozvedieť.
Pán Ježiš je na svojej poslednej ceste – do Jeruzalema a potom na Golgotu. Je pozorný a veľmi všímavý. Jeho prenikavému a pozornému pohľadu ozaj nič neunikne. Nie je len sústredený sám na seba (a aj by mohol vzhľadom na to, čo ho čaká), ale Jeho oko vidí, čo sa deje okolo neho. Pápež František povedal takú vetu: „Niet života tam, kde si nárokujeme patriť len sebe samým a žiť ako ostrovy.“ Ježiš ide na Golgotu – patrí všetkým nám, Jeho život nie je izolovaný ostrov v tomto svete. Naplno si všíma všetko v jeho bezprostrednom okolí. Nepatrí len sebe – patrí nám všetkým. Ide síce cestou na kríž, ktorý sa neodvratne blíži, ale nie je iba upnutý sám na seba. Jeho oko vidí to, čo sa deje naokolo – v ľudskom srdci v Jeho okolí. Jeho oko vidí a ocení to, čo si nepovšimneme my. A to aj z tohto dôvodu, že to nevidíme voľným okom, pretože nemáme tak prenikavý pohľad, ako náš Pán. Aj z tohto dôvodu uznajme, že ak máme dobrý zrak, neznamená to ešte, že všetko okolo seba dobre a správne vidíme. Pán Ježiš si len „nedávno“ všimol Zachea na strome ešte pred vstupom do Jeruzaelma, práve v Jerichu, ktorému sme len pred nedávnom venovali pozornosť v dvoch úvahách po sebe (Lk 19, 1-10). Aj Zacheus je hodný práve toľkej pozornosti, keď si ho na strome všimol aj sám Pán Ježiš Kristus. Ľudia videli len malého trpaslíka, ktorý sa tak trochu smiešne vyšplhal na strom. Ježiš videl veľkú túžbu a preto prekonal sám seba. V mojom slovníku to znamená: „vyjsť zo seba samého a zo zaužívaného“..
Na Kvetnú nedeľu Ježiš vstúpil do Jeruzalema. Následne vstúpil do chrámu, kde bol mnohý „neporiadok“. Keď teda Ježiš vstúpil do chrámu, začal „sanitačným dňom“. Upratal z neho všetkých obchodníkov, ktorí tam nepatrili (Mk 11, 15 – 17). Všetko ukončil auditom chrámovej pokladnice. Nezávislý „auditor“ – sám Boží Syn Ježiš Kristus však používa úplne iné vzorce a programy. Podľa našich „výpočtov“ je to však postavené na hlavu. Nezaujímajú ho štedré a náležitým aplauzom odmenené milodary. Zastaví sa pri dvoch päťcentovkách, ktoré si vôbec nikto nevšimol, a ak, tak im venoval iba obyčajný úškľabok. Takí sme my, ľudia. Boh je iný – úplne a vo všetkom! My vidíme povrch, Boh vidí vnútro. My tlieskame bankovke, Boh neuveriteľnej dôvere. V Božom slove čítame:
„Človek hľadí na to, čo má pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“
1 S 16,7
Prorok Samuel sa má práve takto pozerať na budúce kráľa Dávida. Je to síce iba „obyčajný pastierik“, ale Boh sa na neho pozerá celkom inak. Aj na našu vdovu z príbehu. Vidí v jej srdci to, čo nevidia ľudia. Vidí dôveru a odovzdanosť. Ona to „vsadí“ všetko na Pána Boha! Vsadili by sme posledné peniaze na Pána Boha? Nie v hre Monopoly, ale v živote? Dali by sme Pánu Bohu to posledné, čo by sme mali? Toto je dôvera, ktorú nepoznajú tí, ktorí vhadzujú bankovky z plezíru a kvôli dobrému náboženskému PR. Svätý Ambróz povedal, že „Boh sa nepozerá na to, čo mu dávame, ale na to, čo si ponechávame“. Týmto pohľadom sa na pokladnicu pozrel aj Ježiš. A chudobná vdova, ktorá si nenechala vôbec nič, je pre Neho tou najbohatšou na celom svete. Aj preto nemožno s Bohom hrať hru na „dal“ a „má dať“. A nakoniec tušíme, že v danom príbehu samotné dva haliere nezohrávajú tú najdôležitejšiu úlohu. Peniaze sú iba obrazom. To najdôležitejšie v danom príbehu je samotná dôvera.. Dáva Bohu, pretože Bohu dôveruje. A my to často počujeme v oznamoch: „Ochotného darcu miluje Boh.“ (2 K 9,7)
Žena z nášho príbehu totiž priniesla totálnu obeť. Žiadna rezerva na ťažšie časy. Chudobná vdova vôbec nemá strach o zajtrajšok. My tieto slová už dobre poznáme a nie raz sme si ich už vypočuli: „..zajtrajší deň sa postará sa o seba..“ (Mt 6,34). To sú Ježišove slová z kázne na hore. Nepočula ich, lebo žila v meste Jeruzalem a tá kázeň bola na brehu Genezaretského jazera. Tak to ale vnútorne už dávno cítila. Tak jej to zjavil Duch Svätý. Človek svoj život starosťami o živobytie nepredĺži ani len o lakeť (Mt 6,27). Vydá sa celá Bohu. Od hlavy až po päty. Bohom je presiaknutá každá bunka jej života. Pozná Božie slovo zo Žalmu 146,9: „Hospodin zachová sirotu a vdovu.“ Opiera sa o Božie slovo. To je jej všetko – dôvera v Hospodina. To je jej celý majetok. On sa postará. Hospodin sa vždy postará. On zachová a zachováva tých, ktorí Mu plne dôverujú. To je jej celý majetok a bohatstvo srdca. Jej ruky ukážu to, čo sídli v srdci. Máme tak radi rezervy na „horšie časy.“ Kto by ju nemal! Pre prípad – čo keby! Všeličo sa môže stať a hocičo nás môže dobehnúť. To je spôsob nášho uvažovania. Ona si ten jeden halier do zálohy mohla predsa ponechať. Tak by sme urobili my. Tak neurobila ona. Ani ten si nenechala. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Hádzali z prebytku. Ešte kebyže fanfáry boli k tomu zneli, tak by sa mnohí boli veľmi potešili. Nie, táto žena ticho žije pred svojím Bohom. A to neuniklo pozornosti Ježiša iba pár hodín pred Jeho smrťou. Už viem, čím je mi blízka táto vdova – svojou odovzdanosťou. Boh bol v strede jej života a preto si ju Pán Ježiš Kristus všimol. A týmto príbehom upozornil nás všetkých, akú môže mať podobu dôvera v Boha v živote človeka.
Keď vdova dávala milodar, dávala podľa slova, ktoré tiež pravdepodobne nepoznala, pretože je opäť z Ježišovej kázne na vrchu: „Preto, keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: majú svoju odplatu!“ (Mt 6,2) Ona tak nerobila – práve naopak, „zatrúbi“ sám Pán Ježiš, pretože musel učeníkom poukázať na ten fakt, ako táto obyčajná vdova žila svoj svätý a tichý život pred Bohom. To je obraz skutočnej vdovy, o ktorej napísal ap. Pavel: „Skutočná a osamelá vdova zložila svoju nádej v Boha a dňom – nocou zotrváva na modlitbách a prosbách.“ (1 Tim 5,5). Vieme minimálne o jednej, že taká naozaj žila v čase príchodu Pána do Jeruzalema, idúc na Golgotu.
Ap. Pavel napísal:
„Lebo čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej.“
R 15,4
Ako ste určite prijali z tohto príbehu – samotné ponaučenie tohto príbehu nie je v tom, aby sme teraz my Pánu Bohu dali všetko to, čo máme – všetky svoje odložené rezervy na horšie časy. Poučenie je: mať nádej. Mala ju túto žena, mala ju vo svojom srdci – úplne vo svojom strede. Pán Boh sa o ňu postará, nech by prišlo čokoľvek. On si nájde spôsob – a všetko ostatné vôbec neriešla. Z tohto dôvodu dala všetko to, čo mala. Takto vyzerá a žije človek, ktorý má strede svojho života Pána Boha. Takýto človek má nádej. Ap. Pavel opäť napísal: „A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (R 5,5) Takto vyzerá prejavená nádej v Bohu – človek sa totálne vloží do Jeho svätých rúk. „Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu puknúť.“ (R.Fulghum)