Pohľad do Božieho srdca

Zacheus 2

     Príbeh o Zacheovi patrí k mojim najobľúbenejším v Biblii. Zaznamenal ho iba evanjelista Lukáš (19,1-10). Tento evanjelista sa rád zameriava na také príbehy, ktoré nemajú iní evanjelisti. Tento príbeh má mnoho vrstiev, dimenzií. Nemožno všetko naraz z neho „vytiahnuť“. To však nie je ani mojou úlohou v tejto chvíli. Kedykoľvek k nemu prídem, kedykoľvek sa zahĺbim, nikdy ma nesklame. Ani tentoraz. Pán Boh nám v tomto príbehu priamo otvára dvere do svojho srdca. Môžeme  tak trochu „nakuknúť“. Dovolí nám to.. Túži, aby sme poznali, čo sa  v Jeho milujúcom srdci nachádza. Čo v ňom pulzuje a obieha.  Môžeme uvidieť (aj keď len čiastočne), mnoho krásneho, milého a ušľachtilého.  Keď na televíznej obrazovke  ukazujú občas zábery otvoreného hrudníka pri operácii srdca, tak svoj pohľad vždy musím odvrátiť. Priznávam, že nemôžem na to pozerať. Lekár by zo mňa byť nemohol. Pohybujúce sa a bijúce srdce – pohľad  priam do vnútra človeka je úžasný, ale asi nie pre každého. Pozrime sa však priamo do Božieho milujúceho srdca. Pohľad nemusíme odvrátiť. Práve naopak!  Čo tam pulzuje, čo tam obieha? Nie je to krv, ale čistá láska, milosrdenstvo, odpustenie. Tak „nakuknime“ do Božieho srdca cez  originálne „kukátko“ v  príbehu o Zacheovi.  

     Pán Ježiš je na svojej  poslednej ceste, kráča a putuje do Jeruzalema. Zastaví sa v Jerichu. Žije tam Zacheus. Boh bohatý a žiadal si vidieť Ježiša. Nevylučuje sa to. Mnohí Ho chceli vidieť na vlastné oči. V predchádzajúcej kapitole sme čítali:

„Skôr ťava prejde uchom ihly, akoby  bohatý mal vojsť do Božieho kráľovstva.“

Lk 18,25

Tak ďaleko to arci-colník ešte asi nemyslel. Najprv to bola pravdepodobne iba čistá zvedavosť. Ako neraz aj tá naša vlastná. Len tak zo zvedavosti. Iste, prečo nie! Kto to je? Ako vlastne vyzerá, veľa o Ňom počul. Tak sa chce presvedčiť. Najprv mohlo ísť ozaj iba o zvedavosť. To bolo to prvé. O nepokoji jeho srdca nič nečítame. Ale pripúšťame, že tam mohol byť. Bol bohatý, ale nenašiel v ňom zaľúbenie a zmysel života.  Túžil po niečom hlbšom, zmysluplnejšom, trvácnejšom. A Ježišova návšteva Jericha mu prišla celkom vhod.  Ponuka akoby priamo „na podnose“ prišla  od Ježiša, ktorý bude práve v ten deň v Jerichu. Prišiel deň D a hodina H.  Malý muž na vysokom poste si veľmi ľahko poradil so svojím hendikepom. Vylezie na divý figovník. Koľko úsilia vložil do toho. Neodradila ho žiadna prekážka – veľký zástup. Je vynaliezavý. V tom je pre mňa zaujímavým „týpkom“, povedal by som. Túžba, ktorú ma v srdci, je vynaliezavá. Je to malý muž s veľkým srdcom. A na takých sa nezabúda. O takých Biblia veľmi rada píše. Nielen o mužoch, ale aj o ženách. Vieme, že aj žien je takých v Biblii dosť. Ak si mužom, či ženou veľkého srdca, tak aj na teba sa určite  nezabudne v tvojej cirkvi. A hlavne nezabudne na teba tvoj Pán.. 

     Ten si Zachea hneď všimne. Osloví ho po mene, aj keď ho vidí po prvýkrát!  Kde je vôľa, tam je aj cesta. A on si tú cestu „nahor“ veľmi rýchlo našiel. Ako dieťa vyliezol na divý figovník. Túžime, aby to dieťa bolo v každom z nás. A Pán si našiel cestu k nemu. Koľko úsilia vkladáme do hľadania Krista? Už roky sa s Ním poznáme a priatelíme, ale chceme skutočne naše priateľstvo ešte viac prehĺbiť? Koľko energie sme vstave vložiť do poznania Krista? Neuspokojíme sa už s dosiahnutou úrovňou, ktorú tak symbolicky „ošetrujeme.“ Nie sme vstave nič viac pre Krista urobiť? Je pre mňa skutočnou výzvou, aby aj som bol motivovaný ešte niečo viac. Ešte o stupeň vyššie, do vyššieho levelu poznania Božej lásky a Jeho milujúceho srdca. 

     Bohatstvo Zachea a túžba vidieť  Ježiša ho priviedla k inému bohatstvu – tomu duchovnému. Prevyšuje to pozemské! To človek  môže prijať v pokání. Jeho pokánie je obdivuhodné. Na začiatku bola „iba“ zvedavosť. Nepredpokladal, že by sa mu Ježiš až tak venoval. A iba jemu! Vyzerá to tak, že Ježiš prišiel do Jericha akoby iba kvôli nemu. Boli tam určite aj iné stratené ovečky. A bolo ich nemálo aj v Jerichu. Pán Ježiš nechá tých 99 a ide za tou jednou stratenou (Lk 15). Za Zacheom do Jericha, na svojej „poslednej ceste“  do Jeruzalema. A pretože mu Ježiš ukázal, ako ho prijíma a akceptuje, začnú sa diať divy v jeho dome, do ktorého sa mu sám ponúkne. Nikto mu nič neprikazuje, sám od seba konštatuje, že polovicu majetku dáva chudobným, ak niekoho oklamal, vracia to štvornásobne. Aj s úrokami.  Tak vyzerá pokánie Zachea. Je to pravý a ozajstný „kajúcnik“. Slovo kajúcnik má dnes, žiaľ podobu politického udavača. Slovo „kajať sa“ je degradované,  dehonestované a obmedzené „iba“ na donášanie  a záchranu kože a túžbu po údajnej beztrestnosti.  Istý druh politikov z nich robí len udavačov. Koľkí ale z tých mnohých „kajúcnikov“  rozhodne činia  úprimné pokánie!  Nie tak dávno bol  na webe titulok: „Byť kajúcnikom sa oplatí!“  Rozhodne to platí o Zacheovi. 

      Je známa otázka nášho reformátora Martina Luthera: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Mal v sebe – nazvime to „svätý nepokoj.“ Tým sa začalo dielo reformácie. Aj Zacheus mal pravdepodobne tento druh nepokoja. Ale až takú otázku, ako náš reformátor pravdepodobne nemal. Ale našiel ho. Luther robil  mnohé úkony kajúcnosti, tie  ho ale nenapĺňali. Neprivodili mu pokoj do jeho srdca. Čítanie Písma svätého a hlavne štúdium listu Rímskym mu prinieslo ten vytúžený pokoj do jeho vnútra. Zažil pocit prijatia a akceptovania. Istý teológ  20. storočia povedal, či napísal:

„Akceptujem, že som Pánom Bohom akceptovaný, aj keď som pre svoje hriechy neakceptovateľný.“ 

     Ježiš a jeho návšteva domu Zachea privodila a priniesla spásu celého jeho domu. Nazvime to trochu odľahčene – „Donášková služba do domu“. Aj počas korony sa dalo mnoho objednať  priamo do domu. Ježiš túto spásu prináša do jeho vlastného domu, ale nie je to „donášková služba.“ Spasenie sa takto nedá „objednať“ a zaplatiť.. Dá sa prijať v pokání aj s celým domom, tak ako to vyznal Józue : „Ja a môj domu budeme slúžiť Hospodinu.“  (Joz 24) Aby prišla spása do domu, je tam potrebná túžba, hľadanie, úsilie, zápas, pokora.. Nedať sa odradiť od prekážok a protivenstiev. Tie mnohé tak často prichádzajú.  A prichádzať budú aj naďalej. A v tejto dobe oveľa intenzívnejšie.

    V úvode som konštatoval, že tento príbeh umožňuje nakuknúť do Božieho milujúceho srdca. Potvrdzuje  to aj citát nórskej spisovateľky, nositeľky  Nobelovej ceny za literatúru z roku 1928, Sigrid Undsetovej. Môžeme si bližšie všimnúť jej citát na adresu narodeného Spasiteľa Ježiša Krista: „Dvetisíc rokov pulzovalo teplo Dieťaťa v jasliach po celom svete. Z jeho  očí žiari svetlo – svetlo, ktoré tma nepohltila. To malé srdce, ktoré tlčie v hrudi tohto Dieťaťa je žeravé  ohnisko samej lásky.“  Povedala, či  napísala to možno aj vo vianočnom období, keď viac meditovala nad posolstvom najkrajších sviatkov v roku.  Vystihla to. V dvoch vetách je toľko vyslovené a povedané. Má silnú výpovednú hodnotu. Hovorí totiž o ohnisku Božej lásky. Tú Božiu lásku takto zažil a pocítil Zacheus. Dal sa ňou naplniť až po okraj. Prejavom bola radosť v jeho dome. Pozri sa na to – aj ty takto. Nemusíš sa odvracať  – v Božom srdci je  miesto aj pre teba. Zmestíš sa tam.  Nemusíš hľadať nejaké nadprirodzené zjavenie, či osvietenie, aby si prišiel k takému poznaniu  a pokoju v srdci. Nedeľu čo nedeľu počúvaš Božie slovo, čítaš si ho vo svojej komôrke. Pán sa ti odhaľuje a dáva ti poznať svoju totálnu lásku. Kríž Jeho Syna ukazuje, že bolo hodné zomrieť za teba. Boh má v Kristovi nové pomenovanie  – odpustenie a zmilovanie. Božie odpustenie však nie je tolerovaním zla. Ťarchu zla berie na seba v celej jeho závažnosti. Odpúšťa, lebo je čo odpustiť. A ako naznačuje kríž, na ktorý Kristus zakrátko pôjde (po stretnutí so Zacheom) je za čo dokonca zaplatiť  vlastným životom.  Zacheus to stihol v poslednej chvíli, len pár dní pred Golgotou. Lotor na kríži cez „svietiacu kontrolku“ tak urobil v tej svojej „najposlednejšej“ možnej chvíli.   Bez jeho aktivity a úsilia by sa pravdepodobne nič nebolo udialo v jeho živote. Bez Kristovho úsilia, Jeho vloženia sa do našej záchrany by nebolo spasenia. A možno sa Kristus tak trochu videl v Zacheovi – on sa celý vložil do túžby vidieť. Kristus sa celý naplno vložil do diela spasiť nás a zachrániť na veky vekov. A to bola mocná zvesť slávnostnej polovice cirkevného roka – Vianoc, Veľkej noci a nedávnych Letníc. Príbeh o Zacheovi nám to všetko podčiarkuje, zvýrazňuje a duchovne umocňuje.