Ježiš v strede života VIII.
Vrcholí školský rok a pomaly vrcholí aj naša téma. Ani sme sa nenazdali a už sme pri časti s číslom 8. Rýchlo sa akosi míňa aj tento školský rok – veď sme ho iba „nedávno“ začínali. A tak, keď sa končí škola, pomaly sa končí aj biblická séria nášho štvrtkového vyučovania. Počas leta si dáme „prázdniny“, aby sme sa trochu vyhladovali a v septembri opäť začali s novou témou. Na začiatku tejto našej témy – po Veľkej noci – som ani nepredpokladal, ako sa nám táto téma celkom zaujímavým spôsobom rozvinie a aký jej dáme priestor v mesiaci máji a júni. Ježiš v strede nášho života – táto séria už zarezonovala v srdciach viacerých. Ďakujem za spätnú väzbu tým, od ktorých už prišla. Je hodno nanovo pripomenúť, že aj človek je a smie byť v strede – v centre Božieho záujmu a Božej pozornosti a Jeho priazne. Človek pre Boha rozhodne nie je na okraji, či periférii Jeho záujmu. To dokazuje posolstvo Písma nie na jednom mieste. Dokazujú to mnohé a mnohé biblické príbehy. Je ich celá galéria. Na konci príbehu o Zacheovi čítame, že
„Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“
Lk 19,10
To sa týka predovšetkým ľudského pokolenia. Pre Božieho Syna ľudia boli doslova magnetom. Veľmi ho priťahovali. Pán Ježiš bol veľmi rád v prírode, v chráme svojho Otca. Videl tam mnohé obrazy, ktoré potom použil vo svojej „Kázni na vrchu“ (Mt 5-6-7): „Pozrite na poľné ľalie, pozrite na nebeských vtákov..“ Svojich dychtivých poslucháčov pozval k takému odľahčenému životu. Pozýva aj nás, aby nám tieto pohľady nezovšedneli, ale pripomenuli nám veľmi dôležité posolstvo aj pre náš život. Pán Ježiš sa vedel sa venovať masám a zástupom, ale aj jednotlivcom – priamo tvárou v tvár. Ľúto mu bolo napr. zástupov, že sú ako ovce bez pastiera – dezorientovaní a prestrašení (Mt 9,36). Tak aj dnes sú v mnohom mnohí zmätení – v tejto dobe nevedia, komu majú vlastne veriť. Dnes má Pán ten istý pohľad – zástupy a masy ľudí, ktoré sú ako ovce bez pastiera. Dezorientované a stratené v labyrinte tohto sveta. Jednotlivci sú tiež v centre Ježišovej individuálnej pozornosti a starostlivosti. Spomeňme si napr. na stretnutie pri Jákobovej studni so ženou Samaritánkou, ktorá potom zmisionovala celé mesto (J 4).
Dokazuje to aj príbeh uzdravenia človeka s vyschnutou rukou (Mk 3,1-6). Veľmi zvláštny a pozoruhodný príbeh. Ježiš vyzve chorého človeka, aby sa postavil priamo do prostriedku celého sobotného zhromaždenia. Má sa postaviť priamo do jeho stredu. Takto rozhodne ho všetci dobre budú vidieť, ako aj tú ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Aj ju priviedli do stredu celého zhromaždenia. Okolie veľmi intenzívne striehne na Ježiša, čo práve urobí v danej chvíli. Ježiš už veľmi dobre vie, čo urobí – Jeho scenár je veľmi dobre pripravený. Bude opäť a nanovo demonštrovať pred celým zhromaždením, ako Bohu veľmi záleží na človeku. To, čo urobí, by mohol určite urobiť aj v iný deň, ako napr. práve v sobotu. Mohol by to urobiť aj napr. po bohoslužbách. V súkromí, bez svedkov z okolia. Bez zbytočných následných konfliktov, ktoré tento čin uzdravenia vyvolá v Jeho bezprostrednom okolí. Predstavený synagógy navrhoval, aby tak Ježiš robil v týždni (Lk 13,10-17). To by bolo, podľa neho najlepšie a najideálnejšie. Žiadne konfrontačné výmeny názorov, ku ktorým často dochádzalo. A práve, že sa ta často dialo v sobotu, vyvolávalo napätie a mnohé vášne. A onen predstavený synagógy chcel tomu predísť dobre mieneným odporúčaním. Ale Ježiš mal na to celkom iný názor – ľuďom vo svojom okolí v priamom prenose túži zjaviť Božiu slávu a Božiu lásku – práve v sobotu! Ak ide o záchranu človeka, tak neváha rozvíriť hladinu náboženských vôd s následnou diskusiou. Nebojí sa náboženských sliedičov, ani ich mienky, ani ich názoru. John Wesley povedal:
„Príliš sa bojím Boha, aby som sa bál ľudí.“
Koná sa to všetko (aj) v sobotu. Človek tu bol pre sobotu, nie sobota pre človeka (Mk 2,27), poznáme tie Jeho známe slová. Vtedajšia prax dokazovala, že pre človeka tu Boh v sobotu vôbec nebol. Tak im veľmi na tom dni záležalo, až na neho pre všetky tie nariadenia, príkazy a zákazy úplne zabudli. A aký mali na to dôvod. Tradovalo sa, že ak sa aspoň jedna sobota dôsledne zasvätí, tak príde Mesiáš. A oni po Mesiášovi tak veľmi túžili. A Mesiáš prišiel – a oni Ho neprijali, pretože Ho ako Mesiáša nespoznali (J 1,11). Ježiš – Boží Syn prišiel k svojmu ľudu – to Boh prišiel medzi svoj ľud priam telesne – a to priamo do Jeho stredu! A je s ním zvlášť v sobotu, v ich sviatočný deň. V čase, ktorý obzvlášť patrí Bohu. Sám Boh si želal byť človekom. A napĺňa sa to na prvé Vianoce. Na to pravé Ježišovo „človečenstvo“ myslíme najmä v čase adventnom a vianočnom. Sám človek, pre ktorého sa Boh stáva človekom, rozhodne nie je okrajová záležitosť. Veď pre neho zostúpil z neba, opustil „komfortnú zónu“ a prišiel do mnohého nekomfortu, keď sa stal človekom. Ten čas je o milostivom sklonení sa kvôli človeku, ktorý je strede Božieho záujmu.
Z nášho príbehu nám môže poslúžiť ešte jeden detail – ochrnutá ruka človeka, ktorá bola totálne nefunkčná. Nevieme, či to bola pravica, alebo ľavica. Pravá ruka je tá dôležitá, ale aj tá druhá. Veď máme dve ruky od Pána Boha. V tejto spojitosti mi prichádza na myseľ slovo z proroka Izaiáša: „Posilnite ochablé ruky a upevnite klesajúce kolená!“ (Iz 35,3) Iba Ježiš, ktorý mal tiež dve ruky a dve nohy – im môže vrátiť ich vitalitu a funkčnosť. Ježiš je pripravený obnoviť Tvoju silu a vrátiť Ti stratenú dôstojnosť. Si v strede Jeho pozornosti. Podpora je tu pre Tvoje údy, ale najmä pre Tvoje srdce. Vždy a nanovo. A urobí ešte oveľa viac, ako by si mohol prosiť (Ef 3,20). Aj v tomto príbehu sa opäť môžeme nájsť. Nie tak dávno zosnulá sestra Sylvia Rothová z Popradu si v nemocnici čítala moju knihu „Pozdvihujem oči k vrchom“ a našla sa v nej a hneď mi písala sms. V jednom článku som ju spomínal, ako mi poslala sms priamo z Bachovho múzea. Spôsobilo jej to veľkú radosť, lebo sa tam priamo (takmer v strede) našla.. Tú sms plnú radosti mám odloženú. A aká môže to byť aj tvoja osobná radosť, keď sa nájdeš v Biblii. Priamo v jej strede! A v jej centre! Biblia je kniha zo života a práve do Tvojho života. Človek v strede – to je ono! To je o mne, aj o Tebe.. Je to príbeh o nás všetkých.. Sme v centre biblického posolstva – všetko pre človeka – Teba i mňa.
Pán Ježiš Kristus uzdravuje vyschnutú – teda ochrnutú ruku daného človeka. Bol handicapovaný -jedna ruka mu chýbala pre praktický každodenný život. Iste si na to časom zvykol, ale človek má dve ruky, dve nohy, dve uši, ale iba jedny ústa. A možno tá ruka bola nehybná už aj od narodenia. A to jej „znehybnenie“ mohla spôsobiť nejaká nemoc. Človek sa naučí žiť so svojím handicapom, ale od Pána Boha máme dve ruky – pravicu a ľavicu. Boh, ktorý sa stal človekom v Ježišovi Kristovi mal tiež dve veľmi aktívne ruky – pomáhal nimi, kriesil, dotýkal sa nemocných, malomocných – umýval učeníkom špinavé nohy na Zelený štvrtok. V plnom nasadení a aktivite. Boh v Kristu mal dve ruky – a mal ich veľmi funkčné. Boli plné života a vitality – až natoľko, že obe svoje ruky v závere svojho krátkeho života vystrel na dreve golgotského kríža. A tie ako vystreté – sú ako Božia otvorená náruč. Boh nás v Kristu objíma cez obidve Jeho funkčné ruky. Aj my, keď objímame svojich blízkych, tak na to potrebujeme obidve ruky. Iba s jednou – je to nedokonalé a polovičaté. Aj ten z nášho príbehu si to so svojimi nemohol nijako vychutnať. Na skutočné objatie potrebujeme obe ruky – natiahnuť ich k niekomu, ku niekomu ich vystrieť – obe a urobiť ono gesto. Ozaj nie náhodou nám ich Pán Boh dal až dve.
Nad týmto príbehom uvažujem ešte aj takto – aj naše ruky potrebujú uzdravenie – k pohybu a ku obetavej službe. K tomu môže poslúžiť aj tento príbeh. Pozrime sa na Ježišove ruky plné lásky. Tá láska z nich priam sála. Nielen z Jeho milujúceho srdca, ale aj z Jeho prebodnutých rúk. Máme dve ruky – vieme napr. písať. Tak teda napíšme niekomu niečo pekné. Ak posielame kartu, tak nielen takú s predpísaným a predtlačeným textom. Dajme tam niečo svoje vlastné a osobné, aby tá druhá strana pocítila, že nám na ňom skutočne tak veľmi záleží. Dajme najavo aj svojimi rukami, že ľudia v našom okolí sú v centre našej pozornosti tak, ako to pocítil onen uzdravený v sobotu v našom príbehu. Dajme mnohým pocítiť, že sú objektom našej láskavosti, pretože nám na nich tak veľmi záleží. To bude priamo dôsledok tej skutočnosti, že Ježiš je v strede nášho bytia. Ak je tomu skutočne tak, môžeme do toho zapojiť nielen naše ruky, ale aj naše nohy. V plnom nasadení..