IMADU

     Je celkom možné, že ste sa s týmto slovom ešte vôbec nestretli.  Počujete, či čítate  ho tak trochu aj premiérovo.. Pre členov nášho zboru toto hebrejské slovo nemusí byť až tak neznáme. Už ho za tie roky počuli – práve v tejto veľkonočnej dobe. A najmä v 2. nedeľu po Veľkej noci, ktorá je nedeľou Dobrého pastiera. Je to hebrejské slovo a má veľmi blízko k žalmu 23, ku ktorému máte rovnako veľmi blízko aj vy.. A práve s  touto nedeľou sa spája aj nám známy a srdcu blízky 23. žalm.  Už dávno sme si ho obľúbili a zamilovali si ho. Nie je v ňom nič zložité a komplikované, žiadna zložitá a komplikovaná teológia. Obraz z prírody je pretavený do duchovnej oblasti nášho života. To viditeľné sa preklápa do roviny duchovnej a neviditeľnej. A slovné spojenie: „..lebo Ty si so mnou..“ – v slovenčine je to 5 slov, v hebrejčine jedno jediné –  a veľmi dobre zapamätateľné s 5 písmenami: IMADU.  Žalm Dávidov začína slovami:

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku..“ 

 Niet hádam kresťana, ktorý by si toto vyznanie (pôvodne) pastiera Dávida neobľúbil.  V pokračovaní toto žalmu čítame a vyznávame spoločne s autorom: „..keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého – lebo Ty si so mnou..“  Predpokladá sa, že ide o cestu, ktorá viedla z Jeruzalema dole do Jericha, ktorá bola plná nástrah. Tá cesta nám tiež nemusí byť celkom neznáma, spomína s v tom známom príbehu podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lk 12,25-37). Istý človek, idúc z Jeruzalema dolu do Jericha padol lotrom do rúk, tí ho ozbíjali a nechali tam. Bola to veľmi frekventovaná cesta, plná pútnikov do svätého mesta a naspäť smerom dole, na ktorých číhalo rôzne nebezpečenstvo. Boli tam rôzni banditi, lupiči, ktorí na tejto frekventovanej ceste si vždy ľahko mohli vybrať svoju obeť. Takých vagabundov vždy bolo dosť – v každej dobe. Tá cesta bola skutočným postrachom. A aj napriek tomu mnohí sa na ňu aj vydali. Frekventovaná a aj nebezpečná, na ktorej príležitosti k „niečomu“ tak ľahko prísť sa zmocnili mnohí – tí z najnižších sociálnych skupín.   Ísť do Jeruzalema znamenalo ísť vždy nahor. Mesto Jeruzalem bolo v kopcoch, čo odráža aj žalm, pútnická pieseň: „Pozdvihujem si oči k vrchom..“ (Ž 121)

     Kráľ Dávid vyznáva, smelo a nebojácne v tom „svojom“  žalme: „..lebo Ty si so mnou..“ Je si istý Božou blízkosťou a Jeho prítomnosťou vo svojom živote, nech by ho čokoľvek trápilo a čímkoľvek by prechádzal. Také podobné vyznanie čítame na konci žalmu 78, v.28: „Ale mňa blaží Božia blízkosť.“  Dá sa to vyjadriť rôznym spôsobom. V kraličtine, ako si to ešte  dobre pamätáme to znie: „..neboť Ty se mnou si.“  V zhudobnení Antonínom Dvořákom, ak sa k týmto slovám vyznania ešte pripoja aj ľúbivé noty v nádhernej melódií, tak je to veľmi pôsobivé. O duchovný zážitok, spojený s hlbokou emóciou je dobre postarané. Ide to priamo pod kožu, ale najmä do srdca.  Už ho v tejto chvíli aj počujeme, že?  Je to vyznanie, ktoré nám prirástlo k srdcu. Už roky si ho aktualizujeme pri rozličných príležitostiach, no najmä vtedy, keď je nám ťažko. A ťažko je nám neraz.. 

     IMADU. Ako toto vyznanie Dávida duchovne upotrebiť vo svojom živote? Ako si ho privlastniť? Ako sa s ním stotožniť? Cesty nášho života sú plné nástrah a nebezpečenstiev. Určite počas zimy pozorujete, že vtáčatá a zvieratá sú vždy plné obáv, stále sa otáčajú, sú v merku. Vidíme to aj na našom kŕmitku na balkóne na fare. Niečo si uchmatnú, ale akosi rýchlo a v chvate. Stále v pozore, pretože niekde nablízku môže byť dravec. Pán Ježiš Kristus vo svojej kázni na hore povedal, že sa Otec nebeský  o nich stará (Mt 6,26). Oni to však nevedia precítiť.  Otec nebeský ich kŕmi, ale opatrnosti nikdy nie je dosť. Ani nesejú, ani nežnú, ale Otec nebeský sa o nich stará. Iste, o tú svoju bezpečnosť sa musia postarať oni sami. Kŕmime ich, priletia, zobnú si – a frčia ďalej  niekde so slnečnicovým semienkom sa rýchlo schovať. Je to nejaký ich inštinkt, ktorý im bol zakódovaný. Je o nich postarané, ale aj oni niečo musia pre svoju bezpečnosť urobiť. My sa im v tom strachu a v obavách rozhodne nemusíme podobať, pretože kráľ Dávid nám podáva svoju osobnú skúsenosť: „Nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou..“ A príklad? On sám išiel proti Goliášovi, ako malý pastierik (1 S 17). Bez výzbroje, ale s piatimi kamienkami. A hneď s tým prvým ho zasiahol. A obor padol. Tak padnú aj všetky naše obavy a starosti, ktoré sa nám javia ako neporaziteľný obor. To je jeho osobná skúsenosť, na ktorú snáď aj myslel, keď skladal svoj žalm ako vyznanie. Čo sa všetko odráža v jeho žalmoch a v jeho vyznaniach! 

     2. nedeľa po Veľkej noci je nedeľou Dobrého pastiera. Toto veľkonočné obdobie je plné radosti so stretnutí so Vzkrieseným. Tak to naozaj prežívame, že Vzkriesený Pán je náš dobrý pastier. Vedie nás stále na zelené pastvy svojho slova  a tiež k vodám osviežujúcim a občerstvujúcim. Už budúci týždeň je máj a ovečky sa budú vyháňať na pašu. Tá májová, po dlhej zime – je nepostrádateľná – pre májovú bryndzu.  Už čoskoro si aj na nej pochutíme. S naším Pánom, Dobrý pastierom máme celoročne dobrú „zelenú“ pašu. Aj v zime. Dáva nám svoje sväté slovo – počas celého roka, s Ním nezahynieme na púšti tohto sveta. Jeho sväté slovo je pokrmom pre večný život (Mt 4,4). Je to paša kvalitná, plná vitamínov pre pozemský časný, ale aj večný život. Určite ste už uvažovali, či napadla vás myšlienka – aký je to ten dobrý pastier?  Akú dôležitú vlastnosť musí mať, aby bol klasifikovaný ako „dobrý“?  Čo vás napadá ako prvé? No predsa – musí byť vždy nablízku svojmu stádu.

A v jednom známom biblickom odseku (J 10,11-18) sa spomína, že nájomník uteká, pretože je nájomník, nedbá o ovce. Prichádza vlk, rozháňa ovce. Boli takí pastieri v minulosti v dejinách Izraela, ktorí zutekali a pobrali sa rýchlo preč. Boli iba nájomníci, necítili zodpovednosť a spolupatričnosť k stádu. Inak je to u nášho Pána Ježiša, v tom našom odseku tvrdí, že je: dobrý pastier. A dobrý pastier vždy život kladie za ovce. On zostáva, pretože nie je nájomník. Je to Jeho stádo, vlastní ho. Všetky ovečky Mu prirástli k srdcu. Venuje sa im od rána, až do večera. Neopúšťa ich. Od svitu, až do mrku je s nimi, obklopený tými, ktorí sú núdzni, chorí, zmorení starosťami života. Svoj deň vždy začínal skorou rannou modlitbou v stíšení so svojím Otcom (Mk 1,35). Iba vtedy bol sám – teda s Otcom, ale potom celý deň s ľuďmi –  vyučovanie, kázanie, uzdravovanie, napomínanie. To a ešte mnoho iného. Vždy blízky svojím verným, ako to spievame v piesni č. 600, ktorá nám tiež prirástla k srdcu:

„..svojím verným vždy blízky je..“

On stále zostáva, to my odbiehame a odchádzame ako neposlušné ovečky. To my ľudia odchádzame, Boh zostáva verný. To „my ľudia sme zaspali“ v Getsemane, to my sme sa zľakli a neprišli sme na Golgotu (iba milovaný Ján).. To my ľudia zostávame kdesi „opodiaľ“ – tam, kde nám to vyhovuje. Ježiš zostáva verný svojmu poslaniu. Božia láska nás zviazala spolu  a  to sa potvrdzuje aj v tomto veľkonočnom čase. Pán opakovane  prichádza, kriesi nádeje, odpúšťa Petrovi. A bol by iste odpustil aj Judášovi, ale ten svoje zlyhanie vzdal „do svojich vlastných rúk“. Pán Ježiš je dobrý pastier, vždy nablízku svojim. To je znak dobrého pastiera. Mne osobne je dosť málo vidieť vás raz do týždňa, s niektorými sa vidíme aj častejšie. Dobrý pastier potrebuje kontakt so svojimi ovečkami. Iste mi budete rozumieť v tom, že si to do istej miery „kompenzujem“ písmenkami, ktoré vám posielam v týždni. Robím tak s láskou, veľmi sa mi to žiada – a tak aj cítim. Rozumiem Dobrému pastierovi, že to je tá intenzívna starosť o ovečky, aby ich niekto neobalamutil alebo nezviedol prázdnymi rečami (Ef 5,6). Aj to sa stáva. A dnes tak často. Ponuky sveta, ktoré často prichádzajú  a ponúkajú nám nejakú „lepšiu cestu“..

Dnes sú to mnohé konšpiračné teórie, ktoré sú najmä na Slovensku tak obľúbené. Sami sa nevyznáme v mnohých tvrdeniach, sme zmätení, komu máme veriť. Nikdy taký chaos v tejto oblasti nebol, ako teraz – v post covidovej dobe, ktorá býva označovaná ako doba „post – pravdivá“.. Ako tie ovečky, ktoré už ozaj nevedia, komu majú veriť. Ovečka však až tak blbá (prepáčte to oslovo) nie je! Ona síce nemá dobre vyvinutý zmysel pre orientáciu a preto Pán Ježiš  povedal podobenstvo o stratenej ovečke  (Lk 15, 1-7).  Ale ona má niečo plus, tam kde jej bolo ubrané, tam je jej „niekde“ aj pridané. Ona za hocikým nepôjde. Ona dobre pozná hlas svojho pastiera a je to aj vedecky dokázané. Ona za cudzím nepôjde. My nášho Dobrého pastiera už roky  počúvame, poznáme Jeho hlas priamo z Písma svätého. Nedáme sa obalamutiť, ako jedna sestra z okolia,  ktorá prestúpila ku Svedkom Jehovovým, pretože  „až“  tam (podľa jej slov)  vraj našla pravú lásku. Nechce sa mi to veriť. Pre mňa je otázne, či fakt dobre a seriózne poznala hlas svojho Dobrého pastiera. Buďme teda v merku, dávajme si veľký pozor. Mnoho falošných učiteľov vyšlo do sveta (Mt 24,11), ktorí nás chcú odlákať od zdroja pravdy Božieho slova. Tomu hlasu potrebujeme ešte viac načúvať. Možno dnes  viac, ako inokedy.