Veľkonočný beh

     Vo veľkonočnom príbehu  (J 20,1-10) sa takmer nenápadné slovko „beh“ v jeho úvode  opakuje až trikrát – a to v rôznych podobách. Najprv, v jednotnom čísle – urobila tak Mária Magdaléna, keď od prázdneho hrobu bežala k Šimonovi Petrovi (v.2). Potom v množnom čísle (bežali) sa spomína Šimon Peter a nemenovaný učeník (v.4).  A „do tretice“ potom v zmenenej podobe (ale koreň slova zostal)  v tom istom verši onen nemenovaný učeník predbehol Petra. Veľmi zvláštne. Akoby bežali o život, ako to neraz konštatujeme. Tento veľkonočný  príbeh má všetky potrebné atribúty, aby sme ho nadpísali: „Beh o život“.  Zvesť prázdneho hrobu naozaj potrebuje náš beh a našu rýchlosť. Ide vskutku v plnom slova zmysle a význame „o život“, pretože Ten, ktorý bol pochovaný v hrobe, sa tam už nenachádza. Hrob je prázdny!  Ten, kto dobehne k nemu ako prvý, má šancu sa dozvedieť, ako to vlastne všetko bolo!  Kristus, ktorý bol mŕtvy – je živý a žije na veky vekov a má kľúče smrti a podsvetia (Zj 1,18). Kto bude prvý, kto skôr dobehne, kto prázdny hrob uvidí, či aj do neho vojde, kto tú správu ďalej podá ako prvý bude mať „ono“ prvenstvo.. Iste, aj taká „človečina“, aj zvedavosť, údiv, prekvapenie a mnoho iného môže byť v tomto príbehu v tej správe, ako bežali.. Je to o nás, je to o ľuďoch. Uvažujme spoločne nad slovami: beh a  bežať.  Sú situácie, keď spomalíme, ale aj zrýchlime tempo, keď pridáme do kroku. Vyžadujú to okolnosti, vyžaduje to posolstvo, ktoré  si nechceme nechať iba pre seba a máme ho odovzdať a podať ďalej. Poznáme také situácie z vlastného života, tie biblické sú nám tak veľmi  dobre pochopiteľné. Veľkonočný príbeh je teda plný aktivity. Počas Veľkej noci 2020 a 2021  sme boli síce plní „pasivity“, výnimočne, keď do chrámového a  zborového spoločenstva sa nám ísť nedalo.  Pasivity ale iba zdanlivej, pretože sa oveľa viac mohli „aktivizovať“ naše srdcia. Doba, ktorú žijeme, vyžaduje naozaj naše zrýchlené duchovné tempo.

       Všetci  traja protagonisti z nášho príbehu  sú zdesení nad prázdnym hrobom. Nečakali to, aj keď im to Pán Ježiš Kristus  predpovedal – nielen utrpenie, ale aj vzkriesenie. Sú plní zvýšenej aktivity, ale ešte to nie je veľkonočná viera. Tá ich ešte „nedobehla“.  Tá príde až neskôr.  Čo nám táto informácia o behu chce povedať? Ako nás chce osloviť?   Ak ide o dobrú správu –  a to je prázdny  Kristov hrob –  tak to naozaj vyžaduje zrýchlený pohyb. Evanjelium neznesie pomalosť. K evanjeliu – dobrej správe –  je nutné sa postaviť zodpovedne. Nie „odkladaním“ na neskôr, ale zrýchleným svižným tempom. Môžem uviesť príklad, ktorý by sa už aj žiadal. Naši susedia, z rímsko-katolíckej farnosti vo Vysokých Tatrách vždy na Veľkonočný pondelok organizujú tzv. „veľkonočný beh.“ Nazývajú ho aj „beh pre Ježiša“. Robia tak vždy a za každého počasia. Stala sa z toho už niekoľkoročná veľkonočná tradícia.  Ale ani nám, evanjelikom nič nebráni, aby sme tento duchovný „beh pre Ježiša“  nekonali!

     Doba, ktorú sme žili do pôstu, bola veľmi rýchla. Počas neho sme ho v našom zbore porovnávali s pôstom. Pôst nie je tak hektický, ako advent. Je medzi nimi veľa spoločného, ale aj rozdielneho. A spája ich predovšetkým fialová liturgická farba. Ako advent, tak aj pôst ubehne veľmi rýchlo. Tých 40 pôstnych dní sa minie v rýchlom roku času.. Poznáte to – samý „beh“ od jednej povinnosti k druhej. A pre mnohých – z jednej práce do druhej a možno  ešte aj do tej tretej.  Pri „náhodnom“ stretnutí s naším jedným členom, ktorý bol v „dobrej nálade“, som sa dozvedel, že má až tri práce. A keďže bol „smelší“, povedal, že o živote toho neviem veľa – ako musí ťažko priam drieť, aby uživil rodinu. Pred piatimi rokmi  som ho pochoval, nemal ani 60 rokov. Upracoval sa priam k smrti.  V tom duchovnom nasadení  sme akosi  spomalili tempo. Má to čas, veď kostol bude aj na budúcu nedeľu. Bude? Radi stále mnohé duchovné záležitosti odkladáme na neskôr. Priznajme si to. Po našich skúsenostiach s  lockdownom sme akosi veľmi spomalili.  Ubudlo nás. Jedna naša členka bola veľmi aktívna v čase zatvorených kostolov. Pravidelne telefonovala na farský úrad, kedy sa už budeme konečne stretávať. Nevedela sa dočkať. V čase už otvorených kostolov sa kdesi „vytratila“. A chýba nám. A možno aj číta práve tieto riadky.  V tomto čase sme v cirkvi  nejakí „spomalení“..  Ako tie holuby, ktoré tak komotne chodia. A viete vlastne prečo? Holub potrebuje zaostriť, počas chôdze to nedokáže, tak sa musí zastaviť. Tak, aby sme aj my zaostrili svoj pohľad do budúcnosti, museli sme sa stíšiť a zastaviť a spomaliť svoje tempo. Má to zrejmý dôvod – aby sme vedeli, kde nám je potrebné „pridať plyn!“ Nie ako v spomalenom filme. Takéto scény sú nám vždy k smiechu, ale rovnako aj tie zrýchlené, groteskné v prvých filmoch. Nepripadá nám niekedy takýto spomalený film aj naše kresťanstvo? Veľká noc a obdobie po nej opäť a nanovo vyžaduje aktivitu, zrýchlený pohyb. Vždy a nanovo.   Veľkonočné posolstvo o víťazstve života nad smrťou už neznesie žiadny odklad formou – „že až zajtra“..   „Rýchlosť srdca“ je na mieste.  Po  kríze a epidémii by sme mohli byť už o  niečo aj múdrejší. A možno o niečo aj v duchovnej oblasti aj rýchlejší..

     Apoštol Pavel píše tiež o behu. Jemu je to veľmi blízke!  Je to ten známy text: beh o cenu (1 K 9, 24-27). Čítame tam tie známe slová: „Tak bežte, aby ste dosiahli!“ Mladému Timoteovi píše:

„Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval.“

2 Tim 4,7

Leknavé a komotné pohyby musíme nahradiť tými rýchlejšími. Tie nám naozaj nepristanú! Pavel ich vôbec nepoznal. Posolstvo života v tejto,  pre mnohých neistej dobe to akútne vyžaduje.  Akcia prázdneho hrobu smie vyvolať proti – reakciu nás kresťanov. Akcia vždy vyvolá  reakciu. Je tak akútna a naliehavá, že neznesie už ozaj žiadny  odklad. Máme také chvíle a okamihy života, že by sme sa chceli rozbehnúť  do celého sveta a vykričať priam všetkým v ňom žijúcim, že Jeho hrob je pre všetky veky už prázdny a že Ježiš Kristus je prítomný, súčasný a je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). Vôbec ale nemusíme ísť do sveta, ale stačí to  povedať  svojmu najbližšiemu okoliu. Rozbehnúť sa s láskou Kristovou za svojím blížnym. Bežať pre Krista, ako naši „susedia“ vo Veľkonočný pondelok. 

    Na  ospravedlnenie našich dobre známych postáv v príbehu je taká prehliadnuteľná poznámka, že ešte neznali Písma.   Písmo im postupne vyjasnilo význam prázdneho hrobu. Písmo je veľmi dôležité. J. Werich v jednej pesničke spieval: „Čtěte Biblii, tam je všechno.“  Slová o Ježišovom vzkriesení ich nakoniec „dobehli“, tie, ktoré im On sám povedal najmenej trikrát. Kde mali vtedy uši, keď im o tom hovoril?  V Zjavení Jánovom často (2-3) často  čítame, čo stále platí: „Kto má uši, nech počuje..“ Dnes o to viac, ako inokedy. Apoštol Jakub píše (1,19): „Každý človek nech je rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť a pomalý k hnevu.“ Aj tu je zmienka, v čom mám byť rýchly a k čomu veľmi pomalý. Hnev vyžaduje práve moje spomalené reakcie a počúvanie moju rýchlosť a pripravenosť. Ako Mária v Betánii, ktorá bola „rýchla“ k počúvaniu (Lk 10,38-42). Vtedy, keď im Pán hovoril o zbúraní chrámu, nebolo to vlastne  o kameňoch, ale o Jeho tele. Tak to zaznamenal evanjelista Ján  (2, 13-22). Je tam zaujímavá poznámka, že až „po“ vzkriesení Pána Ježiša tomu všetkému porozumeli, keď sa rozpomenuli a uverili Písmu. Nasledovná myšlienka je aj našou skúsenosťou: „Život ide vpred, ale pochopiť ho môžeme, len keď sa pozrieme dozadu.“ (S. Kierkegaard) Predtým „iba“ počúvali, ale nečakané vzkriesenie a jeho moc ich priviedla k viere. Povedané našou rečou  – dobehla k nim viera – a to pomerne rýchlo. Tak sa stalo jedine mocou Ducha Svätého, nie videním prázdneho hrobu. 

    Ježiš po svojom vzkriesení nič iné nerobil, než len vysvetľoval Písma. Robil tak plných 40 dní. Aj Emauským učeníkom (Lk 24,13-35) vykladal  to všetko, čo bolo o Ňom napísané. Kristus vstal z mŕtvych – nie podľa prázdneho hrobu, ale podľa Písma!  Celý náš pozemský život ide o vzkriesenie z mŕtvych. Ideme mu v ústrety aj slovami Pavla: „Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši.“ (F 3,14)