Od jasieľ ku krížu VI.
Naša pôstna téma tesne pred Veľkou nocou vrcholí. Pre mňa bola veľmi oslovujúca. Tak je to aj s každou témou, ktorá pramení z Božieho slova, z Knihy kníh, z Biblie. Za tých vyše 30 rokov tých tém bolo požehnane a neúrekom. Ale v pôste sme doteraz ešte nikdy neporovnávali tieto prípravné obdobia na naše výročné sviatky – Vianoce a Veľkú noc. Urobili sme tak až teraz, nakoľko všetko má svoj čas (Kaz 3,1). S vďakou za jedinečnú možnosť porovnávať obidve prípravné obdobia – aj advent, aj pôst. Spája ich fialová liturgická farba, je to zároveň doba ticha, bez sobášov a hlučných podujatí. V tom je advent a pôst výnimočný a priam duchovne exkluzívny.. Po duchovnej stránke si toto všetko môžeme vychutnať, priam „odrážať na hlbinu, spúšťať siete a loviť.“ (Lk 5,4) Bez obmedzení, bez prekážok, pretože doba zatvorených kostolov už dávno skončila. Medzi adventom a pôstom je hlboké prepojenie. Niektoré spojivá boli zmienené už v predchádzajúcich piatich častiach. Často počujeme aj v advente, ale aj v pôste: „prišiel, aby..“ alebo: „..narodil sa, aby zomrel..“ A prízvukujeme: „.. ale aj aby vstal z mŕtvych..“ Naša téma bola v tom trojnásobnom slovnom spojení:
„Od jasieľ – ku krížu – a ku prázdnemu hrobu.“
Nad tým chceme spoločne ešte aj dnes naposledy uvažovať. Prepojenie adventu a pôstu je aj v slovách známej piesne: „Odložil si svoj majestát, pre mňa všetkého sa vzdal, trpels od ľudí, čo stvorením sú tvojím.. Ty si všetok môj hriech vzal, keď si zomrel, z hrobu vstal.. Dnes však vládu máš na nebi, aj na zemi..“ A dnes som si ju opäť vypočul v rannom zamyslení na internete „Ecav s vami“. Pán Ježiš sa stal človekom, prišiel z nebeskej slávy, ale tú slávu dole na zemi vôbec nevyžadoval. A ani si na nej vôbec nepotrpel. Prišiel z nebeského kráľovského paláca a tu dole na zemi nemal bydla a nemal miesta, kde by si svoju hlavu sklonil (Mt 8,20 a Lk 9,58) a uchodené ubolené nohy vystrel. Čo vyžadoval a aj dnes preferuje – a aj požaduje od svojich nasledovníkov je: nasledovanie a učeníctvo. Prišiel zo slávy a nepotreboval tu dole žiadnych sluhov a služobníkov, služobníctvo, ale všetkých nás tu „dole“ učil, ako slúžiť a ako sa každý deň rozdávať. Prišiel zo slávy neba a nepotreboval žiaden honor ani paláce, ale pretrpel všetko, aby sme ten honor a slávu aj my raz mohli prijať tam „hore“ u Neho, keď k tomu príde čas..
Ježiš Kristus je vzorom pravej a obetavej služby. Narodil sa, aby slúžil, nie aby Jemu slúžili. Aké krásne slovo – služba! Pán Ježiš je pokorným ministrom služby. V tom je Jeho prvenstvo. Prišiel z tých najvyšších miest, aby nám dole ukázal, aká je to veľkosť služby pre človeka. Skutočná veľkosť človeka pred Bohom spočíva v službe iným. Ježišovi poslucháči, keď počúvali Jeho reči, Jeho napr. podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37), museli veľmi spozornieť. V tom čase bola taká doba, keď služba blížnemu a všetko ostatné, s ňou spojené – bolo naozaj na okraji spoločnosti. Bolo to to najposlednejšie na svete, kto to chcel kedy robiť. Iste, česť výnimkám. Biblická Ježišova doba bola tým dobre známa. Mnohí preferovali iba popredné miesta, k službe sa pridávala nie majorita, ale iba minorita spoločnosti. Ako vtedy, tak aj dnes. Vtedy to bolo vlastne služobníctvo, ako spoločenská vrstva, ktorá sa tým živila. A tu prichádza Boží Syn z toho „najvyššieho ministerstva neba“, aby nás to všetkých naučil. Sme vo Veľkom a Tichom týždni a Ježiš umyl učeníkom nohy (J 13,1-20)). Spomeňme si, ako bol Peter šokovaný a priam vydesený. Povedal to za všetkých, lebo to tak cítil: „Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Peter vyslovil všeobecný názor, že ide ozaj o otrockú prácu. A Pán mu na to odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podielu.“ A Peter asi aj hneď vzápätí povedal: „Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu mi umy.“ Pán Ježiš na Zelený štvrtok urobil to, čo robil ten najposlednejší otrok v rodine, ktorý sedel pri dverách a umýval hosťom nohy. V tom čase Seneca povedal, či napísal: „Hanba je skloniť sa ku chudobnému.“ Tak si len predstavte, aká to bola doba. To bolo vtedy „trendy“ – neskláňať sa ku biednym a chudobným. Vtedy to bolo veľkou hanbou sa k nim skloniť. A dnes? Otrokov už dávno nemáme, ale máme mnohých chudobných. Takých, ku ktorým je hodno sa skloniť, pretože nás to naučil náš Pán svojim životom. On sám nám to pripomína príbehom pomazania Máriou v Betánii slovami: „..chudobných vždy máte medzi sebou.“ (Mk 14,7) Zanechal nám príklad, aby sme nasledovali Jeho šľapaje. A On nám hovorí:
„Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši.“
Mt 11,28
Na Zelený štvrtok umýval učeníkom nohy a na druhý deň, na Veľký piatok nechal do svojej hlavy vtlačiť tŕňovú korunu, nechal sa pribiť na kríž, aby všetkým ľuďom poskytol službu tým, že namiesto ich a našej nevernosti a neposlušnosti voči Otcovi – preukázal On sám svoju vernosť a poslušnosť. Z toho jasne vidíme, že Ježiš svoju veľkosť videl a svoje prvenstvo (ak to môžeme takto nazvať) v službe všetkým ľuďom. Preto povedal: „Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20,28) Kedy sa hovorí o výkupnom? Vtedy, keď napr. niekoho unesú a únoscovia od rodiny požadujú vysoké výkupné. A táto skutočnosť nám môže poskytnúť vhodný obraz a podobenstvo aj do našich čias. Nás všetkých „uniesol“ hriech. Oddialil nás od nášho Pána. A poriadne, ďaleko od Pána Boha a Jeho milujúceho srdca. A Ježiš zaplatil výkupné za nás preto, aby sme sa mohli k Nemu vrátiť, do Jeho milujúceho náručia. Už navždy..
Matka synov Zebedových veľmi myslela na budúcnosť svojich milovaných synov Jakuba a Jána (Mt 20, 28-28). Prišla za Pánom s prosbou, aby dostali popredné miesta. V podaní evanjelistu Marka (10,35-45) sa tak deje z ich vlastného rozhodnutia. Tak veľmi túži po tom, aby jej synovia boli po pravici a ľavici Ježišovi v Jeho kráľovstve. Ide aj jej, ako matke o popredné posty? Či aj samotným učeníkom? V obidvoch evanjeliách však čítame, že sa mrzeli na týchto dvoch bratov. Stalo a tak prelo, lebo cítili, že ich tí dvaja chcú predbehnúť? Či začali na nich žiarliť? Ide teda o posty, ale nie o službu. Či ako to vnímate? Každý sa derie dopredu, každý hľadá prvenstvo v niečom. A tu zrazu ap. Pavel napíše svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi, že on je prvý hriešnik. Nezvyčajne, ako sa k takému vyznaniu pribral.. Prvý medzi tými, ktorí zhrešili. Prvý medzi tými, ktorých Kristus prišiel zachrániť. Prvý! Aj to je prvenstvo. A aké! Aj to je vyznanie hodné nášho nasledovania. Onen verš je pomerne známy:
„Verná je to reč a hodná, aby ju všetci prijali, že Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov.“ (1,15)
To Božie slovo, onen citát sa dokonca dostal do introitu služieb Božích v poslednú, 6. pôstnu nedeľu, o čom spievame aj v úvodnom predspeve. To je cieľ Ježišovho adventu, Jeho príchodu na tento svet. Narodil sa, aby zomrel.. My sme sa narodili, aby sme žili. Narodil sa, aby zaplatil výkupné za náš hriech svojou vernosťou a oddanosťou. Táto informácia si zaslúži, aby ju všetci prijali. Nech sa nikto z toho nevymaní. Pavel je prvý zachránený Ježišom Kristom, pretože vie veľa o Božej milosti, ktorá sa dostala aj jemu, ako nedochodčaťu (1 K 15,8), vlastne najmenšiemu zo všetkých apoštolov. A po tom, ako to skonštatoval, povedal tú známu vetu: „Ale z milosti Božej som, čo som a Jeho milosť nebola pri mne daromná.“ To je tá známa 15. kapitola vzkriesenia, ku ktorému posolstvu ideme v ústrety Veľkej noci. Od jasieľ – ku krížu a ku prázdnemu hrobu. Po takom prvenstve môžeme túžiť – predbehnúť všetkých hriešnikov. Prvenstvo je v službe – prvenstvo medzi tými, ktorí sú zachránení a spasení. Poďme sa teda v tom predbiehať, poďme sa predbiehať v službe, nie v túžbe po postoch a výnosných miestach.
Ďakujeme Pánovi za 40-dňový pôstny čas strávený aj pri našej spoločnej téme, pri našich štvrtkových biblických stretnutiach.. Za našu službu, v ktorej spoločne stojíme. Za možnosť služby, za možnosť rozdávať sa v nej – takmer na všetky svetové strany. A keď si myslíme neraz, akí sme v tej službe skvelí a jedineční, spomeňme si na slová, ktoré nás opätovne vedú k pokore. Pri jednej príležitosti ich povedal náš Pán, ktorý je príkladom dokonalej služby počas celého svojho života: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ (Lk 17,10)