A bola zima

     Tri slová, ktoré v našom texte veľmi ľahko prehliadnete: „..a bola zima.“ (J 10,22b)  Pri nedávnom rozhovore mi jedna sestra farárka z nášho seniorátu povedala, že tieto slová si v texte ani nevšimla. A dodala: „Tak ty si v Tatrách a ty zimu prežívaš celkom inak.“ Možno je v tom niečo pravdy. Iste – tá biblická  nebola taká, ako tá naša  – plná beloby, mrazu, štípania mrazom, ale aj kalamity. Iste, aj nádhernej inverzie, ktorá nás teší teraz v polovici februára.  Slávnosť pamiatky posvätenia chrámu v Jeruzaleme sa konala v zime.   Pán Ježiš sa jej aj veľmi aktívne zúčastnil.  Podľa textu sa nám zdá, že tie slávnosti trvali dlhšie (J 10,22-42). Prechádzal sa  v Šalamúnovej sieni. To bola  tá najpôvodnejšia a najhistorickejšia časť chrámu – sieň so Šalamúnovým stĺporadím. Pán Ježiš odpovedá hlúčku diskutérov. Pýtajú sa ho: „Dokedy nám budeš držať dušu v napnutí? Ak si Mesiáš, povedz nám otvorene. Aj som vám povedal a neveríte“.  To sa udialo v Jeruzaleme v zime, kedy slávili tieto slávnosti. My sme na vrchole zimy. Ďakujeme aj za jej požehnanie. Nie u každého je síce v obľube, ale nezmeníme to. Tak sa striedajú ročné obdobia a tak to zasľúbil náš nebeský Otec po ničivej potope:

„Dokiaľ zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ 

1 M 8,22

 A zároveň si pripomíname, že je to nanajvýš biblické sláviť pamiatku posvätenia chrámu aj v našej cirkvi.  Zároveň si pripomínať jeho dejiny, okolnosti jeho vzniku, rozpamätávať sa. Túto slávnosť by sme vlastne mohli nazvať aj slávnosťou rozpamätávania sa.. Z akého dôvodu? Človek veľmi  rýchlo zabúda. A kresťan?  Aj zbožný žid zabúdal. Nie náhodou nás práve žalm 103 hneď v úvode pozýva: „Dobroreč, duša moja a nezabúdaj na žiadne jeho dobrodenia.“ 

    Na čo všetko sa rozpamätával žid, keď bol účastný takej slávnosti. To bol veľmi účinný „liek“ proti zabúdaniu. Zbožný žid počas slávnosti myslel a pamätal  aj na chrám obnovený Júdom Makabejským roku 165 pr. Kristom. Na Zorobábelov chrám, obnovený roku 515 pr. Kristom po babylonskom zajatí. Mohol si pomyslieť ešte aj na čas pred 500 rokmi skôr, keď kráľ Šalamún realizoval sen a myšlienku svojho otca Dávida postaviť chrám Hospodinovi (2 Kr 7,2). A veriaci žid mohol ísť ešte aj ďalej a vracať sa do časov putovania po púšti, keď  Pán Boh bol prítomný svojmu ľudu v ohnivom a oblakom stĺpe (2 M 13,17-22)  a chrám mal podobu stanu. Alebo ešte aj za čias Abraháma, keď chrám mal podobu „iba“ oltára z kameňov. Tu by sme mohli hovoriť aj o istej štafete, ktorá šla z generácie na generáciu.  Slávnosť pamiatky posvätenia chrámu je teda rozhodne  slávnosťou rozpamätávania sa na dejiny, v ktorých sa postupne realizovala myšlienka chrámu. Aj tohto bohumilého stánku Božieho. Miesto jeruzalemského chrámu bolo nabité archaickým obsahom, ktoré posolstvo ako štafeta putovala z generácie na generáciu. Štafeta putujúceho svetla – slávnosť  Chanuky, ako slávnosť svetla a obnovy.

   Slová z vtedajšej zimy prenesme do tej našej súčasnej, ktorá pomaly vrcholí. Nech nás tieto slová zahrejú v studenej zime. Aby sme aj my zahoreli láskou k Pánovi a Jeho svätému slovu. Naše srdcia sú často studené a chladné. Spievame to minimálne v dvoch piesňach n našom Spevníku  – tak napr.: „Kiež  viac Ťa milujem, viac lásky len daj mi môj Ježiši na každý deň. Z lásky večnej Tvojej daj duši studenej, ňou mi ju rozohrej, len lásky viac.“ (ES 461,1)  Čo Pán Ježiš teda  povedal v zime? Poďme od konca nášho odseku: „Ja a Otec jedno sme.“  On sám žije v jednote s Otcom skrze Ducha svätého. Aj my sme do tejto jednoty Ducha povolávaní a priam vťahovaní, aby sme aj my žili v jednote ducha vo zväzku pokoja (Ef 4,3), ako to čítame v slovách apoštola Pavla. Táto jednota je motivujúca – žiť v jednote tej vnútornej, aj napriek všetkým vonkajším odlišnostiam a rozdielom. Viac nás toho vždy spája, ako rozdeľuje – to neraz konštatujeme.  V úvodnom predspeve to vlastne vždy na začiatku služieb Božích prosíme: „..pri rozličnosti jazykov všetky národy v jednotu viery zhromaždil.“ Nielen jazykov, ale aj názorov, vrátane tých politických a mnohých ďalších. Pánova cirkev je tak originálne a jedinečné spoločenstvo, že len v nej sa stierajú akékoľvek rozdiely. V židovskej synagóge boli ženy zvlášť, v kresťanskom chráme sme všetci spolu. A ap. Pavel to vyjadril brilantne. „Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena,  lebo všetci  ste jedno v Kristu Ježiši.“  (G 3,28)

    Pán Ježiš  má počas slávnosti dišputu so židmi, ktorí v Neho neuverili. On im to slovo tlmočil, oni Ho počuli, ale neprijali túto zvesť. Podľa jeho slov –  Jeho ovce počúvajú Jeho hlas. Oslovujúce to z tej zimy v Jeruzaleme znie aj nám: „..aj som vám povedal a neveríte..“  Počuli a neuverili. My veríme? Slovo ide cez sluchový orgán a potom  následne do srdca. Viera je z počutia a počúvanie skrze slovo Kristovo  (R 10,17).  Niekto nemá hudobný sluch. Niekto nemá „duchovný“ sluch pre Božie slovo. Sluch – je  jeden z našich piatich zmyslov. Pri podobenstve o rozsievačovi a 4-kej pôde počujeme našimi ušami: „Kto má uši na počúvanie, nech počuje.“  (Lk 8,8) Uvažujeme nad všetkými našimi  zmyslami. Máme ako bonus ešte aj ten šiesty  zmysel  – intuíciu. Sluch je jediným z týchto zmyslov, ktorý ale nedokážeme „vypnúť“.. Už ste o tom niekedy premýšľali?  Oči na noc zatvoríme, ústa tiež. Ale počujeme aj v noci. Uši sa jednoducho vypnúť nedajú. Pre prípad potreby existujú tzv. štuple.  Uvažujme nad tým, prečo sluch je stále aktívny aj v noci? Aby nás prípadný zvuk blížiaceho sa možného  nebezpečenstva zobudil a my sme mohli utiecť. Uvažujem nad tým, prečo je tomu tak – a počujeme aj v noci. Zvuk nás zobudí vtedy, ak si nedáme štuple do uší.  Keby tí v Turecku a Sýrii boli počuli zvuky – boli by sa zobudili a vybehli zo svojich domov.  Pri zemetrasení sa tak nedeje. Začne všetko padať a padať..

    K sluchu mám takú úsmevnú príhodu.  Keď pravidelne v lete  navštevujeme Jadran, cvrlikajú tam po nociach, ale aj cez deň  cikády.  Isté ich frekvencie však  neprídu ku mne, naši sa zo mňa neraz smejú pýtajú sa ma: „Oci, počuješ?“  Ja nepočujem. Isté frekvencie ku mne naozaj  neprídu. A ako je to s frekvenciou Božieho slova pri nás? Príde k nám? Máme pre neho čujnosť? Židia počuli Ježišovo slovo, ale tá frekvencia Ježišovho hlasu, ktorá bola Božím hlasom, ktorý mohli poznať zo Starej zmluvy k nim neprišla.  Chceli Ho následne kameňovať. V Ježišovi Božieho Syna nepoznali a preto Ho aj neprijali. 

 „Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým čo veria v Jeho meno.“

J 1,11.12

Ďakujeme za tú milosť, ktorá sa stala realitou aj pri nás – patríme k Božiemu stádu..  A preto nás nemusí štípať mráz ani v zime, pretože sme Jeho dietky.  A Pán  sám hovorí židom na slávnosti v zime: „Nie ste z mojich oviec. Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja im dávam večný život a nikto mi ich nevytrhne z ruky..“  Dvakrát to zopakoval, aby to neprepočuli: nikto mi ich nevytrhne z ruky. Žiadna kríza – povedané dnešnou rečou, ani politická, ani energetická. Tak to  podobne napísal ap. Pavel: „Kto nás odlúči od  lásky Kristovej? Vymenováva rad radom to, čo vtedy od tejto lásky odlúčiť aj mohlo  – súženie, prenasledovanie, hlad, či nahota? Ale ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť ..“  (R 8,25-39) Jednoducho vyslovené  – nikto a nič. Nikomu sa to nepodarí – nikto mi ich nevytrhne z ruky. Je to poriadne odvážne tvrdenie.

     To, čo povedal Pán Ježiš v zime je silné a zohrieva naše srdcia.. Je to pravda evanjelia. Pravda je nástrojom Božieho Syna. Aj tieto Jeho slová: „ Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel.“ (J 16,7)  Zvesť pravdy bola pravidelne v Jeho ústach. Tá vyvierala z hĺbky Jeho milujúceho srdca.   Lož a polopravda je pracovným nástrojom pokušiteľa: „Či naozaj riekol Boh?“ (1 M 3,1)  Spochybňuje to, čo Boh povedal. Tam, kde je bodka, tam on vždy pripisuje otáznik. Sme v kríze aj spoločenskej. Lož je pracovným nástrojom mnohých politikov. Dnes sa nad tým už asi ani nikto nepozastaví. Rozlišujme a majme uši priam na stopkách. Ideme do politicky veľmi vypätého obdobia, keď naše uši dostanú poriadnu dávku klamstva v predvolebnej kampani. Neprepočujme pravdu Písma a evanjelia. Nech je nám to slovo meradlom všetkého, čo budeme počuť. A do jesene toho budeme počuť dosť! 

     Nech nás slová zo zimy v Jeruzaleme pri slávnosti posvätenia chrámu  povzbudia a posilnia v tej našej zime. Keď budete sláviť tú vašu v tom vašom chráme a bude leto, či jeseň, (čo je najpravdepodobnejšie), či aj zima, môžeme si spomenúť na toto bohatstvo evanjelia, ktoré tam pred židmi Ježiš  vyslovil. Neprepočujme ho. Neodmietnime, ako vtedy tí mnohí.  Keď ho prijmeme, zohreje to slovo naše srdce studené. Ako to spievame aj v tej ďalšej veľmi obľúbenej piesni: „Šla svetom láska vznešená a bola poslom z neba, zohriala srdca studené, objíma mňa i teba. Tá láska svätá najvyššia, čo hriechy naše sňala, si Ty, ó drahý Ježiši, buď česť Ti večná sláva.“  (ES 642,2)