Je napísané IV.
Nám viacerým dobre známy autor kresťanských aforizmov v jednom z nich vyslovil túto pozoruhodnú myšlienku: „V duchovnom živote nejde o to dostať sa ďalej, ale dostať sa bližšie k Bohu.“ (P. Kosorín) Určite aj vy poznáte mnohé výroky spomínaného autora, teológa, tvorcu mnohých výstižných kresťanských textov, ktorého zvyknem občas citovať a z ktorých niektoré sú aj humorne ladené. Pre zaujímavosť – sme narodení v rovnakom roku, nikdy sme sa však nestreli – a predsa! Pri čítaní tohto citátu ma mnoho napadá – aj to, že mnohí sa chcú dostať vyššie a vyššie, na vyššiu duchovnú úroveň a preto hľadajú „osvietených“ učiteľov, guru, neraz vycestujú aj za hranice do Tibetu, či Indie. Pred koronou, keď sa dalo ešte viac cestovať, mnohí sa na takéto cesty aj vydávali, hľadajúc nejaké „vyššie“ osvietenie, ktoré sa vymyká nášmu európskemu štandardu. Mnohí sa však chcú dostať vyššie napr. aj v zmysle nadmorskej výšky. Zdolávajú neraz náročný vysokohorský terén, je v tom mnohý adrenalín a ten môže byť v mnohom inšpirujúci. Vždy vyššie a vyššie. Rozumiem tomu, pretože mám tiež veľmi blízky vzťah k turistike, ktorú si vychutnávam najmä počas jesene. Ale iste aj počas jari, keď je v našich veľhorách menej turistov. Túto jarnú akciu nazývam – 100 jarných km. Po dlhej zime je dobré sa rozhýbať. Mnohí lezú a stúpajú ešte aj vyššie. A neraz sa to skončí aj tragicky. Často si poviem – toto už nie je pre mňa. Ale rozumiem tej vášni kráčať a stúpať vždy vyššie a vyššie. Spomínam si ako pred rokom práve počas druhého novoročného víkendu sa stratili traja poľskí horolezci, ktorí v sobotu – 8. januára sa vybrali na Gerlachovský štít. A v nedeľu prišla veľmi smutná správa, že všetci zahynuli. Opäť zbytočná smrť, vlastne hneď tri.. Jeden z tejto skupiny mal namierené celkom inam, preto aj prežil. Určite Bohu ďakuje v každom novom dni svojho života dodnes. V tej svetskej, či fyzickej oblasti je možné reálne ísť stále vyššie. Je možné stúpať napr. aj v kariérnom raste a postupe. Zamerajme sa na tú duchovnú oblasť. V nej oblasti platí tiež „ďalej“ – v zmysle duchovného rastu, stúpať „vyššie“ a bližšie k nebesám. Podľa predmetného citátu aj Nový rok, do ktorého sme vstúpili pred 6-timi týždňami je príležitosťou dostať sa bližšie k Pánovi – každým rokom, každým novým dňom, každou chvíľou, vlastne každou, aj v spoločenstve zboru prežitou nedeľou, každou v komôrke prežitou a vyslovenou modlitbou. Zrozumiteľná je aj snaha – vyššie a vyššie.. Ale čo povieme na tú možnosť – nielen vyššie, ale predovšetkým aj bližšie k Bohu.
Všimnime si, čo urobil Pán Ježiš na púšti? Pokračujeme ďalej v našich úvahách nad touto témou. Vždy vyššie a vyššie? Takú mal ambíciu? Diabol Mu to vlastne aj ponúkol – dostať sa na absolútny vrchol: „Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“ Nie! Takto určite nie! Touto cestou rozhodne nepôjde. Náš Pán sa usiloval o niečo celkom iné – vždy bližšie a bližšie k svojmu Otcovi. V Ňom mal pevný bod svojho pozemského bytia. Túžil vždy a nanovo po Jeho blízkosti – v zmysle slov žalmu:
„Ale mňa blaží Božia blízkosť..“
Ž 73,28a
A k tomu, aby to aj priamo a bytostne pocítil, Mu poslúžilo Slovo Jeho Otca, ktoré 3x citoval na púšti. Oprel sa o svojho Otca – skrze Jeho slovo. Trikrát po sebe citoval: „Je napísané“.. Nešiel svojou vlastnou cestou, aj keď pravdepodobne aj mohol. Držal sa toho, čo je a bolo rokmi a stáročiami osvedčené – držal sa Božieho slova. Slovo Jeho Otca Mu bolo pevným bodom! Hradom prepevným – v zmysle slov našej hymny. Jeho slovo Mu bolo obrannou zbraňou. Diabol ho dokonca aj prekrúcal a vytrhol z kontextu, keď myslíme najmä na Žalm 91 a verše 11-12, ktoré úplne vytrhol z kontextu celkového žalmu.. Kristus bol v skúške na púšti, my sme na púšti tohto sveta tiež v mnohej skúške, vidiac tú mnohú spúšť a zmarené životy. Tak mi to pred časom tlmočila aj spolusestra vo viere týmito slovami: „Skladáme skúšky z dôvery a odovzdanosti.. To, aby sme lepšie pochopili, o čom sme iba počuli. Aby sme lepšie poznali, aké je dôležité mať pevný bod, keď sa nás zmocňuje chvenie.“ (DF)
Pán Ježiš to Slovo svojho Otca zobral osobne. Veľmi osobne. Celkom osobne. Často vravíme – a myslíme to neraz veľmi dobre, keď povieme: „Neber to tak osobne! Odpútaj sa od toho.. Oddeľ sa..“ Čo sa týka Božieho slova je potrebný pravý opak. Je potrebné priblížiť sa tomu slovu, jeho významu a celkovému posolstvu. A pripútať sa k nemu práve v týchto časoch o to viac. A zobrať ho veľmi vážne.. Zobrať to veľmi osobne. Biblia – je vlastne list pre každého z nás. Je to list adresovaný tebe. Je to zamilovaný list celému ľudskému pokoleniu. Je to list nám všetkým.. To počujeme často. Ale ako to vyznie celkom inak – keď to zoberieme osobne – je to zamilovaný list práve pre mňa. Boh sa do mňa zamiloval a píše mi svoj list. Miloval a miluje nielen celý svet (J 3,16) ale aj mňa osobne. Radi si čítame naše zamilované a ľúbostné listy z našej mladosti. Vtedy sa listy ešte ozaj písali. Taký jedinečný list nám adresoval ten Najvyšší a poslal nám svoju depešu z tých najvyšších miest.
Zober Pána Boha za slovo. My často ľudí berieme za slová. Chytáme ich za ich slová.. Takú skúsenosť ma určite každý z nás: „Pamätáš, vtedy si povedal to a to..“ A také slová si vieme dobre pamätať aj dlhé roky. A keby sme tak urobili aj s Božím slovom?! Čo poviete.. Zobrať ho veľmi osobne a Pána zobrať za Jeho slovo. Prinieslo by nám to mnoho duchovného úžitku a hojného požehnania. Skúsme.. Táto téma je zároveň aj výzvou nám všetkým – urobiť to, čo budeme čítať v nasledovnom príbehu. Je Veľmi poučný. Odkrýva nám mnoho. Viacerí žiaci trpko oľutovali to, čo neurobili. A vytešoval sa práve ten jeden jediný, ktorý učiteľovo slovo zobral úplne a takmer „smrteľne“ vážne.
Istý učiteľ v nedeľnej škole sa pokúšal už dlhšie vysvetliť deťom, čo je viera. Skúšal rôzne možnosti, veľmi sa mu nedarilo. Keďže to nevedel podať deťom spôsobom im celkom primeraným, celkom spontánne vybral z vrecka hodinky (v čase, keď sa ešte nosili) a povedal: „Janko, chcem ti dať tieto hodinky, chceš ich?“ Chlapec so zdvorilou skromnosťou odpovedal: „Ďakujem, nie!“ Učiteľ sa obrátil potom na ďalších žiakov – s rovnakým výsledkom. Nakoniec jeden z najmladších, ktorý nebol ani taký múdry, ani tak bystrý a šikovný, ako tí ostatní, ale zato dôverčivejší, odpovedal celkom prirodzene: „Áno, ďakujem!“ A strčil si hodinky do vrecka. Vtedy si všetci uvedomili, že ich kamarát dostal hodinky, ktoré oni všetci odmietli. Jeden z nich sa hneď učiteľa opýtal: „A môže si ich nechať?“ Učiteľ odpovedal: „Pravdaže môže, ponúkol som mu ich a on si ich vzal. Predsa by som nedával niečo, čo by som chcel vziať späť. To by nebolo správne. Ponúkol som vám hodinky, ale nikto ich nechcel.“ Jeden chlapec sa ozval: „Keby som bol vedel, že to myslíte vážne, určite by som si ich vzal. Považoval som to len za hru, nič viac. Aj ostatní si mysleli, že prišli o hodinky. Nevedel som, že to myslíte vážne.“ Nikto, okrem jedného neprijal dar. Všetci mysleli, ale iba jeden dar prijal. Každý mal svoju teóriu , ktorej veril – okrem jedného chlapca, ktorý uveril , čo mu učiteľ povedal a ktorý potom aj tie hodinky dostal. Tento skutočný príbeh ma veľmi oslovuje. Chcel by som byť aj ja takým dieťaťom, dôverčivým, ktorý verí svojmu Učiteľovi vo všetkom, čo hovorí. Tak chcem všetko prijímať, čo mi ponúka a stále veriť, že sa so mnou nehrá. Lenže – neraz sme nedôverčiví a myslíme si, že je to „len“ nejaká hra. A o to usiluje pokušiteľ – aby sme to slovo nezobrali vážne.
Sme neraz aj my takí, v mnohom nedôverčiví. Otec nebeský sa s nami ale určite nehrá! To určite nie! Život, ktorý žijeme – nie je hra. Jeho slovo je vážne slovo do života. Smieš si ho privlastniť, prijať celkom osobne a zobrať vážne vo svojom živote. Ako práve onen žiak v nedeľnej škole. A príkladom je nám predovšetkým náš Pán, ktorý sa na púšti osvedčil ako Ten, ktorý slovo svojho Otca veľmi miloval a pri každej možnej príležitosti sa na neho aj celým svojím bytím „postavil“.. Je to ozaj hodné nášho nasledovania..