Vrcholné chvíle

     Hneď v úvode musíme konštatovať – sú nám darované. My vieme, že sú zhora, nám žijúcim dole.. Na spríjemnenie a osvieženie života. A preto sú nám všetkým tak veľmi vzácne. Obrazne povedané – je ich ako šafránu. Nie je ich až tak veľa. Ak by tomu tak bolo, tak by nám určite  zovšedneli. Je dobré, že tieto okamžiky nie sú v našej réžii, moci a ani v kompetencii.. Nevieme ich naprogramovať, aby prišli napr. dnes večer, či zajtra ráno alebo neskôr – o mesiac, či aj o rok. Nie sú na našu objednávku. Prichádzajú veľmi neočakávane a spontánne.   Ako ľahko prídu, tak neraz aj veľmi rýchlo odídu. Nie sú samozrejmosťou, ako nič v našom živote takým nie je.. Vrcholné chvíle – sú pomenované podľa istého pomyselného vrcholu, na ktorý sa dostaneme, či aj vystúpime. Odtiaľ pochádza tento samotný  názov. Ak máte radi turistiku, tak poznáte ten pocit – prísť na vrchol.  Prežívať ho – sú to okamžiky, chvíľky, momentky – ktoré netrvajú dlho.  Ako to ktosi už povedal, teda klasik: „Postoj chvíľa, si krásna!“ Nepostojí. Nepočká, aby sme ju zachytili na film.  Taká chvíľa sa nedá ani natočiť, ani zaznamenať, ani predĺžiť. Taká chvíľa je darom milosti Božej a trvá okamih. Vrýva sa hlboko do srdca a do podvedomia. Aj do pamäte. Už ste ich neraz zažili. Vraciate sa k nim. Bolo ich dosť, ale nie až tak veľa, aby sme stratili o nich prehľad.  Je možné ich prežiť pri modlitbe, pri hudbe, v horách na turistike. To, čo je vám blízke, to čo vás teší. To, čo vás napĺňa. A čo ej ešte dôležité podotknúť – na vrchole ste iba krátko, potom musíte zostúpiť nižšie. Náš každodenný život sa neodohráva na spomínanom vrchole, ale pod ním. 

    Naša evanjelická fara sa nachádza spolu so szontaghovským kostolíkom pod Slavkovským štítom. Istá sestra, ktorá pravidelne prichádzala na jesennú turistiku do Tatier a to až do svojej 80 – tky mi stále vravela, aká je to nezáživná túra. Ideš a ideš – a ešte stále tam nie si. A keď si myslíš, že si už tam, si na Slavkovskom nose –  a samotný štít je vzdialený ešte asi cca hodinku, iste podľa tempa a kondície. Na dlho ma to odradilo, ale potom som na Slavkovský vystúpil. A nie raz. Náročná turistika, ale jedinečné spomienky, aj na to, čo je náročné – zostávajú. A dokonca som z jeho vrcholu našiel našu faru – ako malú žltú bodku. Pozrime sa do však Biblie. Pán Ježiš  vystúpil na  vrch Tábor a potom prišla aj vrcholná chvíľa jeho života (Lk 9,28-36). Premenil sa. Bola to momentka, ktorá na prítomných troch učeníkov zapôsobila veľmi dobre. Urobilo to na nich ohromný dojem. Nebolo ju možné zachytiť objektívom, ako Pán Ježiš žiaril večnosťou. A preto sa tí traja aj báli, aj boli naplnení úžasom. V tej chvíli zažili všetko, pretože dovtedy nič  také neprežili.  Túto udalosť spomínajú všetci traja evanjelisti. Pán Ježiš zobral troch učeníkov (podľa všetkých synoptikov) – ale iba podľa Lukáša – cieľom bola modlitba. To boli tie požehnané chvíle nášho Pána. Modlitba Ho spájala s nebeským Otcom. To bol Jeho tesný kontakt s nebeským Otcom. To bola vždy Jeho intimita – byť spolu s Otcom. Aj z tohto dôvodu čítame v Písme, že skoro ráno vstával, aby bol s Otcom v spojení. Mk 1,35) Pred tým, ako si vybral 12-stich učeníkov, celú noc strávil na modlitbách (Lk 6,12).  Modlitba – to bolo jeho dýchanie duše. To bola Jeho sila, Jeho duchovná zbraň do každého nového dňa, do ktorého sa zobudil. Tým, čím Pán Ježiš bol, bol aj vďaka modlitbe. Modlitba –  to je Jeho najintímnejší duchovný život.  Z nej  pramenilo všetko, čo konal, čo hovoril, ako zmýšľal. Z modlitby pramenili  Jeho reakcie, Jeho postoje. Tým bol často od svojich neprajníkov konfrontovaný. Aký postoj zaujme, aký názor prejaví. Často to mala byť pasca pre neho, ale vzišiel víťazne z každej situácie. Napr. situácia pri platení dane, či s cudzoložnou ženou.  Vieme, že tie jeho postoje  boli celkom odlišné od postojov vtedajších popredných z ľudu. Ako povedal W. Churchil: „Postoj je malá vec, ktorá robí veľké rozdiely.“   A Jeho postoje boli diametrálne odlišné od vtedajšej majority, pretože mal pravidelný kontakt s Otcom. Ten nikdy nezanedbával. Bola to tá „kvetinka“, ktorú On sám vo svojom živote pravidelne polieval.  Až z toho bol jeden úžasný a jedinečný osobný  vzťah s nebeským Otcom. A o to ide nám aj dnes. A ten sa pestuje aj modlitbou. Modlitba – nie vždy musíme hovoriť, stačí byť s  nebeským Otcom a Jeho synom, v moci Ducha Svätého. On nám rozumie aj bez slov. Je vďačný za každé naše slovo, ale rozumie aj nášmu mlčaniu.  – A potom to prišlo. Pán Ježiš  sa premenil. Modlitba premieňa aj nás. To preto aj  my potrebujeme modlitbu k premene. 

 „Boh kresťanov je  Bohom premien. Keď Mu odovzdáte svoju bolesť, získate pokoj. Keď mu odovzdáte svoje zúfalstvo, získate nádej.“

Páter Pio

Modlitba je vrcholom každého dňa, aj keď je skoro ráno. Ráno dáva pečať celému dňu.  Náš Pán  nás učí, že z Jeho modlitby pochádzala Jeho sila, Jeho vnútorný pokoj. Pri zatýkaní bol pokojný. Peter ho bránil, Pán Mu však povedal: „Vlož svoj meč na jeho miesto!  Lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ (Mt 26,52)  A na kríži v totálnom pokoji dokázal prosiť: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“  (Lk 23,34) 

     Pán Ježiš  sa na vrchu premenil a to na učeníkov urobilo veľmi  silný dojem. Bola to vrcholná chvíľa v Jeho živote. Z neba bolo počuť hlas. Ten už zaznel pri krste. Keď Syn počul Otca – čo to všetko pre Neho znamenalo! Tak potrebné uistenie na ceste, duchovná podpora, ktorý zvykneme nazývať aj doping. Otec sa priznal ku Synovi. Syn to veľmi potreboval a Otec to s láskou urobil. Veď vieme zo skúsenosti, aké je to dôležité v našich rodinných a citových zväzkoch. A Syn vždy rád počul svojho Otca. To boli vrcholné chvíle Jeho života – aj pri krste, aj pri premenení. Aj pri iných príležitostiach. Po Ježišovej premene  prichádzalo veľmi  ťažké a náročné obdobie. Čakajú Ho ťažké chvíle, ide k vlastnému utrpeniu. Otec Mu však daruje vrcholnú chvíľku  večnosti, fragment večnosti. Aj preto, aby dovidel o niečo ďalej. Až na ten druhý breh – na breh večnosti. Ale aj pre učeníkov ide vlastne o preventívnu pomoc do náročného obdobia. Ich Pán nie je z tohto sveta a dielo, ktoré bude konať, bude pre záchranu sveta, v ktorom žili oni. A žijeme my dnes. To si mohli uvedomovať pri všetkých divoch, pri Jeho skutkoch lásky, pri Jeho postojoch. 

   Hodno snáď ešte spomenúť, že naši predkovia vo Vysokých Tatrách stavali chrámy pod vrcholmi a štítmi, aby tým dali aj takto vizuálne najavo, že v našich chrámoch sa deje niečo vrcholné. Ani túto skutočnosť nemožno obísť. Vlastne aj nedeľa je vrcholom týždňa. A aj nedeľa má svoj vrchol.  Ktosi tak úsmevne povedal, že vrcholom nedele nie je nedeľný rezeň, ale spoločenstvo s Pánom pri Jeho svätom slove. A to slovo nás premieňa. A my tú premenu veľmi potrebujeme. Zo starého stvorenia, do toho nového – mocou Ducha Svätého (2 K 5,17).

    Pribúdajúcimi rokmi prichádzame aj my k vrcholu nášho života. V ktorom ale veku je ten vrchol? Niekomu na to nestačí ani jeden celý ľudský život. Pán Ježiš  svoje poslanie naplnil už v 33. roku života. On sa narodil, aby zomrel. My sme sa narodili, aby sme žili. A niekedy tak žijeme, ako keby sme ani vôbec nemali odísť. Veľký piatok je náš „vrcholný“  sviatok – neraz označovaný ako náš najväčší. Je to vrchol života nášho Vykupiteľa a Jeho diela. Blížil sa k tomu vrcholu každým svojim prežitým dňom. Keď oznámil po prvýkrát, že bude trpieť, tak Peter hneď zareagoval: „Nech Ti je Boh milostivý, Pane. To sa Ti nesmie stať!“ (Mt 16,22) Chcel Ho od toho odviesť. Iste, nechtiac.  Pán sa ale práve preto narodil. Predtým však Peter zažil vrchol svojho života  vyznanie pri Cezarei Filipovej. Po otázke, za koho ľudia považujú Syna človeka, tak Peter vyznal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ (Mt 16,13-20) Nesporne je to vrchol, Pán však dodal, že to nie je z neho, teda z tela a krvi, ale je to darované. Potvrdzuje sa opäť a nanovo, že vrcholné chvíle sú darované.

    O akých vrcholných chvíľach v živote môžeme ešte hovoriť? Napr. aj o obrátení a znovuzrodení. Pre štúdium teológie som sa rozhodol v roku 1983, keď bola doba taká, aká bola. Pred rozhodnutím som bol  ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ap. Pavel opisuje podobnú situáciu: „..tiahne ma to z oboch strán..“ (F 1,23) Poznáte to – aj pre, aj proti. Počul som však slovo brata farára Jána Midriaka (od jeho odchodu do večnosti 7. februára uplynulo už 8 rokov), ktorý vykladal text:

„Koho pošlem, kto nám pôjde?“

Iz 6, 1-9

Veľmi ma to zasiahlo.  Od tej chvíle to bolo jasné. Vrcholná chvíľa aj v mojom živote, ktorá zostáva v srdci človeka. Je v Božej réžii, nie v moci človeka. Ďakujem aj za tento okamžik. Aj za všetky tie ďalšie, ktoré prídu zhora – dole ku mne, v Božej réžii a moci. Nielen ku mne, ale k nám všetkým.