Ja & Ty
Z nového roka sme už odkrojili zopár dní. Sú za nami prvé štyri novoročné nedele. Zvykáme si na novoročnú realitu. Sú rôzne teórie, že január v druhej polovici prináša tie najdepresívnejšie dni. Je to vraj tretí januárový pondelok, ten už ale bol. Ja som kedysi čítal, že bol to práve včerajší 24. január. Jedna sestra z nášho zboru sa proti tomu pred časom milo „ohradila“, pretože je to jej narodeninový deň. Aký má to súvis s onou depresiou? Je po Vianociach, sviatočné dni sa skončili. Je za nami aj prelom rokov. Tí, čo si dávali novoročné predsavzatia, ich nenaplnili, sú z toho dosť skľúčení a smutní. Je tu práca a s ňou spojená aj novoročná realita atď atď. Pridala sa k tomu energetická kríza, možno aj tá osobná. Keď sa to všetko spojí do jedného celku, tak z toho môže byť riadna „depka“.. Kohosi to už v minulosti napadlo. Podľa istého vzorca sa to dá vraj aj vypočítať – a je to niekde v druhej polovici januára. Môžeme sa iba pousmiať nad tým, čo všetko január prináša. V tomto období hľadáme zároveň návody, manuály ako zvládnuť nové, pre mnohým aj náročné časové obdobie. Niečo ste si mohli prečítať už aj na našom webe, ako prežiť tento rok. Mohli ste si prečítať, ako je dôležité mať pohľad 6-timi smermi. Máme jedinečné a priam duchovne exkluzívne heslo roka, ktoré nám mnoho napovie. Niečo v tomto kontexte som našiel aj v našom dnešnom texte. Je to úryvok z 31. žalmu – nenápadný úryvok. Je to jeho zlatý stred a srdce žalmu.
Ale ja tebe dôverujem, Hospodine. Hovorím: Ty si môj Boh! V Tvojej ruke sú moje časy.
Ž 31,15-16
Ľahko ho prehliadnete, ak nie je vaším obľúbeným. A je pomerne obľúbený, pretože sa teší mnohej pozornosti, je často citovaný na prelome rokov, pri životných jubileách a pri rôznych iných príležitostiach. Teší sa viac menej pozornosti. Bratislavská tlačová misia ho umiestnila na jednu jesennú pohľadnicu, kde to hýri všetkými možnými farbami. V troch veršoch, teda na malej ploche, je vyslovené mnoho krásneho. Skúsme si to priblížiť na tých troch veršoch. Je v nich mnoho cenného posolstva, ktoré nás môže osloviť vždy, ešte stále aj v januári. Dajme im podobu : Ja a Ty.. Prelína sa to na rôzny spôsob. Tak skúsme spoločne..
Ale ja tebe dôverujem, Hospodine.
Ja – ty.. Ja dôverujem Tebe – Hospodine. Zamysleli ste sa nad tým, prečo vlastne Pánu Bohu dôverujeme, ak Mu dôverujeme. Skutočne – prečo tak robíme? Čo stojí za našou dôverou? Je to predovšetkým – vzťah. Je to ako v manželstve, je to obraz dôvery. Manželstvo môže byť pre nás veľmi nápomocným príkladom a obrazom. Dôverujeme na základe osobného vzťahu. Ten sa pestuje. Ten nie je hneď automaticky. Ako keď sme začali chodiť s budúcou manželkou, či manželom. Vzťah a dôvera sa buduje. Nespadne nám nepadne rovno do lona, je to budovanie, je to proces. Autorom slov vyznania dôvery je kráľ Dávid. Ten mal s Bohom svoj osobný blízky vzťah. Potvrdzuje to aj žalm 23 a jeho osobné vyznanie hneď v jeho úvode . Dokladujú to aj iné mnohé biblické príklady a udalosti z jeho života. Keď išiel oproti Goliášovi, išiel oproti nemu v mene Hospodina, ktorému dôveroval (1 S 17,45). Aj z tohto dôvodu, keď bol oblečený do výzbroje – dal si ju dole a zobral si iba obyčajný prak a päť obyčajných kamienkov možno z neďalekého potoka.. Dôvera sa mu oplatila, povieme to tak ľudsky, Goliáša premohol a zrazil k zemi hneď tým prvým. Toho, ktorý hanil Izrael a vysmieval sa z Božieho ľudu. Boli chvíle, keď Dávid isté veci svojho života vzal do svojich vlastných rúk – dopadlo to katastrofálne. Vieme aj to, že si privlastnil cudziu ženu. Biblia nám nepredstavuje dokonalých ľudí, takých, ktorí nikdy nezhrešili. Ukazuje však aj to, ako dôverovali Bohu a to bola cenná devíza do života. Dôvera – v Boha na základe našich dlhoročných skúseností. Podotýkame – osobných, bez toho to nejde. Ja dôverujem Tebe, Hospodine. Ja – Ty.. Keď slnko svieti v mojom živote, aj keď je zamračené. V dobe hojnosti, v dobe núdze, ako ap. Pavel to vyznáva na konci listu Filipským (4,10-13).
Ty si môj Boh.
poradie opačné – Ty a ja. Je to vzájomne prepletené a prepojené. To je jeho vyznanie dôvery: Boh, ako pastier (Ž 23). Ako skala, ako hrad a pevnosť v čase súženia, ako Vysloboditeľ (Ž 18,3). Také motívy by sme našli v mnohých jeho žalmoch, ktorých napísal v počte 73, takže takmer polovicu zo 150. žalmov. Tam je bohatstvo Ducha, perly a perličky z jeho duchovného života, v ktorom tak pevne dôveroval Bohu – môj Boh. Tomáš vyznal: Pán môj a Boh môj (J 20,28). A je to aj môj konfirmačný verš, ktorý som dostal 21.5.1978: „Nauč ma plniť Tvoju vôľu, veď ty si Boh môj. Tvoj dobrý Duch nech sprevádza ma po rovnej zemi.“ (Ž 143,10) Pripomeniem príbeh malého dievčaťa, vo veku 10, či 11 rokov. Zomieralo a nie náhodou sa dostal k nemu veriaci lekár. Videl a vedel, že jej stav je vážny, tak sa opýtal, či verí v Pána Ježiša. Odpovedala, že nie. A tak onen lekár, ktorý liečil telo, chcel zachrániť jej dušu pre večnosť – oslovil ju, aby si pomáhala prstami a opakovala po ňom: „Pán Ježiš je môj Spasiteľ.“ Robila tak opakovane. Lekár musel odbehnúť k inému pacientovi, ktorý tiež potreboval jeho pomoc. Vrátil sa po čase k nášmu dievčaťu z príbehu a ona, na jeho prekvapenie si držala štvrtý prst – teda prstenník, ktorý znamenal – môj.Tak dokonala. S tým vyznaním, v tej dôvere, že Pán Ježiš v tej poslednej chvíli života sa stal aj jej osobným Spasiteľom. V poslednej chvíli. Ako u lotra na kríži. To je jedinečná milosť od Pána takto dokonať. Bola to úžasná pomoc aj onoho lekára. Vďaka za veriacich, ale aj neveriacich lekárov. Pripojme sa: môj Vykupiteľ. „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije“ – tak vyznával Jób (19, 25-27). My vieme, čo všetko prežil. Čo všetko stratil a čo všetko získal naspäť.
V Tvojej ruke sú moje časy.
Ty – ja.. Pokračujeme v tejto línii. Moja budúcnosť je v Tvojich rukách. Moje časy – to je môj život. Ak Pán dá – tých 70, pri dobrej sile rokov 80 (Ž 90,10). Nemám to však isté! Nemám to na papieri. Nemám to garantované. Svoj život nemám vo svojich vlastných rukách. Môj život nie je ani v rukách mocných tohto sveta. Ani v rukách Bidena, či Putina. Sú to silné osobnosti, oplývajúce značnou mocou. Niektoré aj groteskné „postavičky“ na scéne tohto sveta si moc až príliš sprivatizovali. Moc si až natoľko zamilovali, že ju zneužívajú vo svoj vlastný prospech. Pontský Pilát sú túto značnú moc tiež užíval po svojom.. Bol vyslancom Ríma v Božom ľude a oplýval značnou mocou. Rád sa ňou aj pochválil a prezentoval. Z pašií je nám veľmi dobre známa scéna, ako pre ním stál Pán Ježiš, ktorého vypočúval a Pilát mu povedal: „Či nevieš, že mám moc prepustiť ťa a mám moc ťa ukrižovať?“ A Pán Ježiš s pokojným srdcom povedal: „Nemal by si moci nado mnou, keby ti nebolo dané zhora.“ (J 19.10.11) Bola to riadna lekcia a „uzemnenie“ zhora. Aj pohanská moc je zhora. Moc je vždy „delegovaná“ mocou Božou zhora. Kráľ Dávid nás teda učí pokore. Dáva nám lekciu pokory svojím vyznaním. Tej moci môžeme dôverovať. Tá moc nás nikdy nesklamala. Nie vždy jej rozumieme, ale to neznamená, že jej nemôžeme dôverovať. Dôveruj. Boh ťa nikdy nesklame. Je to moja osobná skúsenosť. Pánu Bohu môžeme dôverovať aj v týchto neistých časoch. Istými ich však robí láska a priazeň Toho, ktorý nás vidí a počuje. Týchto niekoľko myšlienok odznelo vo Vysokých Tatrách počas 3. nedele po Zjavení Krista Pána mudrcom. Po skončení služieb Božích v Novom Smokovci mi najstarší syn Samuel pripomenul, že je to jeho konfirmačný text. (A pre úsmev – pridal k tomu aj „mneno“ pomôcku: súčet veršov 15 plus 16 tvorí výsledok 31, čo je číslo žalmu.. Na dobré zapamätanie). Mne to akosi „ušlo“.. Veľmi som sa tomu potešil. Vybral som mu skvelé osobné vyznanie kráľa Dávida dôvery v nebeského Otca. Pánu Bohu dôverujem aj ja.. Verím, že aj ty, ktorý čítaš tieto riadky..