Podobenstvo o hostinách II.
Hostiteľ je teda jasný a zrejmý. To nie je úloha určená pre nikoho z nás. Musí to byť dosť trápne aj pre neho, keď sa mu nejaký hosť narve príliš dopredu, tam – kde určite nemá. Tie zostávajúce úlohy sú pre nás a sú veľmi dynamické. Ako podobenstvo nás vyzýva nielen k skromnosti k hostinám, ale najmä voči Božiemu kráľovstvu. Je to výzva s nádejou, že tam snáď (aspoň s odretými ušami) patrím a že ma nevyhodia, pretože to nie je za zásluhy. Je to výzva k mojej skromnosti oproti Pánu Bohu, ale aj k otvorenosti, kto všetko tam môže patriť. A v závere sú tu ešte rady pre hostiteľa, kto na hostinu patrí. Tí, ktorí tam nepatria, ktorých by tam aj nikto nečakal a ktorí si to nemajú ako zaslúžiť, jedine tým, že majú hlad. Hostiteľ sa má správať ako Boh, že takto do Božieho kráľovstva volá Boh – chudobných, ktorí nemajú čím zaplatiť výlet do Božieho kráľovstva. Aj mrzákov, ktorí si spackali svoj život, a urobili to možno aj druhým. Aj chromých, ktorí by sami nikdy nedošli do Božieho kráľovstva. A určite aj slepých – ktorí by tam netrafili a prišli k tomu ako slepí k husliam. To je veľkorysosť hostiteľa. Tá poukazuje predovšetkým na veľkorysosť Božiu. A teraz už nasleduje samotné podobenstvo o veľkej hostine, kde je to všetko predchádzajúce dobre zhrnuté.
Jeden zo spolu-stolovníkov správne pochopil Ježišovu reč, že to neboli len dobre mienené rady, ako sa správať na hostine, ale že to bolo podobenstvo o Božom kráľovstve.. Ide o veľkú hostinu, kde je pozvaných mnoho hostí. Nie je to len pre vybranú elitu, či VIP. Na konci príbehu – podobenstva je ešte stále toľko miesta, že ani všetci miestni žobráci a bezdomovci nestačia naplniť kapacitu a musia ešte zháňať hostí za mestom. Čo je však dôležité pripomenúť, že tí pôvodne prví hostia dostali pozvanie zavčasu – teda dopredu. Ono nespadlo z čistého neba, že by bol niekto prišiel a povedal im, že za 5 minút začíname. Pozvanie prišlo vopred, teda obrazne povedané „doporučenou poštou“ a oni vedeli, že nejaká hostina sa bude čoskoro konať. Prišlo druhé kolo pozvania, že je už všetko pripravené a hotové. Je to veľmi úctivé a osobné pozvanie, ako keby ste pre niekoho dokonca poslali svoj vlastný kočiar. Tí pozvaní sa však začínajú vyhovárať, narýchlo ospravedlňovať, keď už pre nich ten kočiar prišiel a zastal priamo predo ich dvermi. Vyhovárajú sa vo chvíli, keď už je neskoro, je to paux pas. Do tej chvíle to vyzeralo, akoby s hostinou počítali a aj sa na ňu niektorí pripravovali. Niektorí možno snáď na to aj zabudli, alebo nechceli prísť, teraz robia „mŕtveho chrobáka“, pokiaľ sa to dá. Zaznejú tri výhovorky, ale takto sa ospravedlnili úplne všetci. Jeden kúpil pole – to je vážna vec, to je vec živobytia. Pole už má, je to minulosť, ale pre dnešný večer dá prednosť tomu, čo je bližšie jeho srdcu – a z čoho má väčšiu radosť – novému gruntu pred hostinou. Aj ten druhý, ktorý kúpil päť párov volov má logicky dôvod neúčasti na hostine, dáva prednosť tom, čo zaisťuje každodenné živobytie. A ten tretí sa oženil – to tiež nemusí byť trápna výhovorka, ale to, čo má svoju váhu a dopad pre celý budúci jeho život.
Pán sa o tom všetkom čoskoro dozvedá. A potom začína vlastne druhé dejstvo príbehu. Prví pozvaní sú už mimo hru, hostina je ohrozená, že sa vlastne nebude ani vôbec konať. Ale predsa ona nakoniec bude, aj keď tí prví pozvaní odmietli a neprišli. V tejto kritickej chvíli zostáva na scéne hostiteľ so svojím sluhom. Nikto na hostinu neprišiel. Je to blamáž! Jednanie hostiteľa je šokujúce, je veľmi prekvapujúce. Ide o veľmi provokatívne podobenstvo opäť, ako sme si pri týchto Lukášových príbehoch často pripomínali. Provokáciou je, že prišli dokonca aj žobráci, ako „náhradníci“ a miesta ešte stále je. Ale ani tí nenaplnili celý dom, preto sluha vyšiel za ploty. To je prekračovanie akýchkoľvek hraníc vo vtedajšej dobe. A slovné spojenie: „prinúť vojsť“ – nám môže pripomínať dobu inkvizície a násilného pokresťančovania. Príbeh podobenstva o veľkej večeri ide po veľmi zaujímavej línii: pozvať – odmietnuť a rozhnevať a – opäť pozvať. Na začiatku, ale aj na konci je pozvanie! Tá hostina predsa bude! Boh vo večnosti nechce byť sám. Boh nevie byť sám! Pozoruhodné je, že keď sa Pán Boh rozhnevá, prichádza ešte veľkorysejšie a veľkolepejšie pozvanie. Nastáva hostina, ktorá nemá obdoby. Na začiatku bola plánovaná hostina, o ktorej by sa malo ešte dlho hovoriť. Na konci to dopadne celkom inak, ako sa plánovalo. Bude to hostina, o ktorej nie že sa bude ešte dlho hovoriť, ale na ktorú nikto už nezabudne. Keď blamáž, tak poriadna! A kto je onen sluha v podobenstve? Je to inkognito postava, Lukáš ju má v danom príbehu veľmi okrajovú. Môžeme celkom oprávnene myslieť , že práve on reprezentuje všetkých starozmluvných prorokov, ktorí K Bohu volali a pozývali. Niektorí boli úspešní, iní menej. Mnohí v službe „pozvania“ nepochodili, pred niektorým si zapchávali uši, Jeremiáša napr. hodili do cisterny (38.kap.).
Všetci pozvaní v 1. kole neprišli, prišli však náhradníci, ktorí prišli ozaj ako slepí k husliam. Možno aj vám napadla otázka v závere nášho uvažovania – kde patrím ja? Kde sa v tomto príbehu nachádzam ja? Do ktorej kategórie patrím? Tí „novopozvaní“, či žobráci a bezdomovci, či nebodaj tí celkom poslední – za plotom? Tí najprv pozvaní neprišli – motívy odmietnutia nie sú nám celkom jasné a zrozumiteľné. Ich chovanie je veľmi absurdné – tak sa správa človek, ktorý sa tvári, že pozvanie prijal a počíta s ním, ale keď príde kočiar, nakoniec ho odmietne. Podobný motív je v podobenstve o 10 pannách (Mt 25,1-13), ktoré čakali ženícha, že mu pôjdu v ústrety, ale vyzerá to aj tak, že ich zaskočilo, keď skutočne a naozaj prišiel. Aj tí naši čakali, v sobotu čo sobotu, či nedeľu – sa dvakrát modlili: „Príď kráľovstvo Tvoje…“, ale keď už malo prísť, tak veľmi spanikárili. Nepochopiteľné! Nepodobáme sa im v mnohom aj dnes?
Prvé pozvanie dáva čas, druhé je už oveľa konkrétnejšie a mnohých celkom zaskočí. Preto sa začali pravdepodobne vyhovárať. Tých troch z nášho podobenstva by sme zo schôdze (aj z nášho presbyterstva) určite aj ospravedlnili. Oni sú však pozvaní na hostinu, kde sa majú baviť a hodovať a oni sa ospravedlňujú, ako zo schôdze, ktorá sa zaobíde aj bez nich. Absurdné! Neslýchané! Nevídané! Veď hostiteľa to môže veľmi uraziť. Môže sa ho to bolestne dotknúť Či nie? Predstavte si seba samého na jeho mieste. Predstavte si situáciu, že by ste organizovali veľkolepú oslavu svojich narodenín a hostia by s vami diskutovali, ako keby ste boli smrť a chceli vám niečo vziať. Lebo takto by človek chcel licitovať aj so smrťou, keby si pre nás prišla. A možno by sa aj zmilovala. Či? A ona raz príde. Určite. Na nikoho z nás nezabudne. Ako zakončiť? Žiada sa mi takto:
„Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, Pánovi našom.“
R 6,23