Ani oko nevídalo I.
Na konci cirkevného roka uvažujeme o posledných veciach. V niektorých zboroch je pamiatka zosnulých práve v poslednú nedeľu po Trojici. Nedeľa večnosti má svoj silný náboj a nadčasové posolstvo. Čas, v ktorom žijeme plynie svojím svižným tempom. V rýchlom tempe času v rámci cirkevného roka na službách Božích a biblických hodinách poznávame, prijímame a študujeme Božie slovo. Pracujeme s ním.. To Slovo, ktoré bolo od počiatku „pracuje“ predovšetkým s nami a na nás.. Ono je vskutku nadčasové. „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva na veky“, konštatuje prorok Izaiáš 40,8. A my pravidelne s ním po prečítaní nedeľnej epištoly. Pavel Kosorin povedal: „Ak poznávame nadčasové slovo, tým viac spoznávame aj hodnotu času.“ Nie je pre nás samozrejmosťou, ale vzácnou milosťou. Istý hodinár žijúci v Nemecku, ktorý mal rakovinu, si sám pre seba zostrojil špeciálne hodiny. Namiesto 12 číslic na tie svoje dal 12 písmen – „Zeit ist Gnade.“ Pri každom pohľade na tieto hodiny si uvedomoval, akým darom zhora je pre neho každá hodina, sekunda, minúta. Každý nový deň. Aj my sme prešli istou etapou v živote cirkevného roka. Posunuli sme sa o niečo ďalej? Počas leta, pri ohlásení prednášky o Dr. Szontaghovi v kostole v Novom Smokovci mi manželka povedala: „Mala by som si ťa prísť vypočuť, aby som zistila, ako si sa posunul po troch rokoch.“ Mne sa táto veta veľmi zapáčila. A je mi stále sympatická. Tak po roku, keď končíme ďalší cirkevný rok, posunuli sme sa ďalej? Tá otázka stojí ešte aj takto – či sa vôbec chceme posunúť ďalej?! Či sme všetko pre to robili doteraz? Alebo urobíme odteraz?
Máme za sebou tropické leto. Máme za sebou mimoriadne nádherné babie leto. Už ozaj dávno tak krásne na prelome dvoch pamiatok a potom v novembri nebolo. Aj v Tatrách, aj mimo nich. Neskoré babie leto sme si všetci vychutnali. Padali teplotné rekordy staré aj vyše 50 rokov. Aj po uzatvorení tatranských chodníkov (31.10.) sa dostaneme na vysokohorské chaty, len vyššie už nie. Idúc na poslednú túru som si spomenul aj na tieto slová:
„Keď máš vstúpiť do hôr, do oblakov, do sveta krásot Božích a zázrakov, zlož bremä hriechu horám na podnožia, bo kde kráčaš, svätyňa je Božia.“
S. B. Hroboň
Tá naša tatranská je ozaj svätyňa Božia.. Na Téryho chate (2.015 m.n.m.), celoročne otvorenej a najvyššie položenej vo Vysokých Tatrách, na pravé poludnie 3. novembra sa dalo ešte aj opaľovať. Slniečko sa potom rýchlo schovalo za dominantný Prostredný hrot (2.441 m.n.m). Je to vznešená skalná pyramída týčiaca sa nad Studenými dolinami. Vzbudzuje rešpekt, ale aj túžbu. Už okolo 13.00 hodiny sa slnko za ňu skrylo. Ale stálo to za to vystaviť sa jeho pôsobeniu. Tatry na dotyk. Tá viditeľnosť! Úžasné výhľady, pestrosť prírody. Som milovníkom leta a mora, ale táto jeseň ma ešte viac „dostala“ a vskutku očarila. Ide to možno už asi aj s pribúdajúcim vekom.. Šuchotajúce lístie pod nohami, modrá azúrová bezoblačná obloha. Pestrosť lístia. Akoby jeseň priam plytvala farbami. Učebnicová pohľadnica zaváňajúca gýčom. Človek sa stáva priam básnikom. Je naplnený niečím zvláštnym. Aj z Adama sa stal básnik. Keď mu Pán Boh predstavil Evu, ženu stvorenú pre neho, tak to v jeho očiach poriadne zaiskrilo (1 M 2,23). Jesenné impresie sa nedajú vtesnať do slov.. Žasneme aj my.. Pán nám pestrofarebnú krásu tejto jesene ponúkol priamo akoby na podnose. Stihli sme žasnúť? Zaujala ma myšlienka, ktorú som si nedávno vypočul na TV Noe: „Tento svět umírá ne na nedostatek divů, ale na nedostatek údivu!“ V tomto smere bol mojím učiteľom brat farár Ján Grešo. Vedel o tom pútavo kázať. Bol nadšený krásou prírody. Anselm Grün konštatuje, že slovo „nadšenie“ pochádza zo slova „duša“. Ľudia, ktorí sa vedia nadchnúť slovom, pohľadom, stretnutím, lesom, ktorým kráčajú, horou, na ktorú lezú sa celou dušou venujú tomu, čo prežívajú. Vedieť sa nadchnúť znamená dať sa vtiahnuť do toho, čo prežívam. Jan Werich vyznal: „Ja rád žasnu.. A mám tu kliku, že mně to neopustilo.“ Tak to vo svojom vnútri prežíval aj František Kele, ktorý v Tatrách začínal a v nich nečakane aj svoj život ukončil po nešťastnom páde pod Rysmi 19. októbra 2014. Tento známy cestovateľ horolezec, ktorý obišiel 3x celý svet povedal túto zaujímavú myšlienku: „Milujem štíty tak, ako mám rád jednotlivých ľudí, ako rovnocenné časti väčšieho celku.“ Bravúrnym spôsobom vyjadril akúsi podstatnú myšlienku aj o horách, aj o ľuďoch.. Ako každý štít je súčasťou istého horstva, tak aj kresťan patrí do veľkého spoločenstva kresťanskej rodiny.
K týmto úvahám ma inšpirovala jedna sestra z nášho zboru slovami: „A ako musí byť krásne nebi!“ Ozaj.. Keď je tak krásne tu dole, ako to musí byť krásne tam hore! A hneď mi prišiel na myseľ veršík ap. Pavla: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9) Pre apoštola to viditeľné bolo obrazom pre neviditeľné. V jeho očiach to mnohokrát iskrilo. Cez oči a uši totiž prichádzajú vnemy, ktoré vie spracovať duša. Alebo žiaľ, nevie.. Confucius už dávno pred Kristom skonštatoval: „Všetko je krásne, ale nie všetci sú schopní vidieť tú krásu.“ Pri našich dvoch sviatostiach máme „viditeľné“ obrazy, pri ktorých sa nám ponúka niečo abstraktné a neviditeľné, ale predsa reálne. Nemáme o tom ani potuchy, čo pripravil Pán tým, ktorí Ho milujú.. To zemské, aj keď raz pominie poukazuje na to nebeské, čo navždy zostane. To tatranské „pominuteľné“ babie leto bolo obdobím stáleho počasia počas októbra a novembra. Aj s teplotnou inverziou – hore bolo teplejšie, ako dole. A čo tak niečo si predstaviť o tej nebeskej inverzii. Realita neba však vysoko prevyšuje všetku krásu zeme, aj našu predstavivosť.. Na novembrovej túre s krátkym rukávom každý dotyk slnečného lúča cítite na svojom tele. Iskrí to v očiach, ale aj v srdci. Tieto slnečné lúče vám niečo dôležité sprostredkujú.
„Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“
Ž 84,12
To je opis inverzie večnosti. Tam slnko nikdy nezapadne za žiadny štít. Dr. Szontagh svoju klimatickú liečbu v Novom Smokovci založil práve na slnečnom kúpeli a nadmorskej výške. V Tatrách založil klimatické kúpele, ktoré v bývalom Rakúsko Uhorsku nemali obdobu. Historici hovoria, že práve vďaka nemu slnko vyšlo nad Vysokými Tatrami. To slnko, ktoré ho tak mocne inšpirovalo a dostalo sa aj do jeho rodového erbu. Rozhodne aj to slnko Božej lásky. Dotyky lúčov skrze nášho Pána Ježiša Krista nám sprostredkujú úžasnú Božiu lásku. Cítite ju na tele. Cítite ju najmä v srdci. Už teraz! Napriek všetkému tomu, čo sa deje v tomto svete. A aká to bude nebeská inverzia? Ani oko nevídalo.. „Teraz sme deti Božie.. a keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“ (1 J 3,2) Keď sa však nevieme nadchnúť pre to viditeľné, ako sa dokážeme nadchnúť pre to neviditeľné?!
V našom Spevníku máme aj túto pieseň: „Bože, vďaku Ti vzdávame, za dva krásne domovy. V prvom krátko len bývame, v druhom čaká svet nový. Oba sú od teba.. Radostne nám srdce plesá za rodnú vlasť plnú krás. Za reťaz hôr, modré plesá, na ne slnko leje jas..“ ( ES 563). Veľmi radi ju v našom zbore spievame. Obklopuje nás krása viditeľná, krásna neviditeľná. A nielen v Tatrách.. Ján Smrek píše v jednej básni: „Oj, v živote je toľká krása skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí večne zápasiacich. Zápasiť treba.. Neujsť nikdy z boja.. Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja.. Nepatriť nikdy medzi neveriacich.. A milovať..“ Kresťan je občanom zeme, aj neba. Srdcom vníma to viditeľné, ale aj neviditeľné. V jeho očiach to poriadne iskrí.. Kresťan je veľvyslancom neba. Vie sa nadchnúť pre to „prísť majúce.“ Malý princ nám pripomína, že to najdôležitejšie je očiam neviditeľné. Kresťan nie je ako „kyslá uhorka“ v náleve. Nie je zakonzervovaný v nejakých starých štruktúrach. Vie sa pre mnohé nadchnúť. Chce sa stále posúvať dopredu. Príležitosti doteraz bolo neúrekom.. Veríme, že aj v novom cirkevnom roku ich bude rozhodne dosť. Z milosti Božej.. Iba Božie slovo nás posunie dopredu.. Ono má moc Ducha.. Ono je živé a mocné a je ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12).
(Z knihy: Pozdvihujem oči k vrchom)