Padnutá veža v Siloe
Ježišove podobenstvá podľa Lukáša
Toto podobenstvo začína dosť komicky – a to až v polovici nášho textu (Lk 13,1-9). Začína jedným nemenovaným hladným človekom, ktorého pracovne nazvime „jedákom“, ktorý je veľmi sklamaný, keďže opäť nič nenašiel na figovníku. Predstavujem si ho skôr ako amatéra v oblasti pestovania fíg, ktorému však patrí vinica. Má chuť na figy, tak vyrazí, pretože je práve čas fíg. (Figy sú veľmi chutné, po biblickej hodine sme si ich vychutnali od našich priateľov – rodiny Mrázovej z Kvetoslavova). Prišla mu chuť, vezme košík a nič! Vie, kde ich má nájsť, ale – nič nenachádza. Skoro s detinskou radosťou sa vydá do nej na zber, že bude mať vlastné figy. A keď nič nenájde, tak sa posťažuje tomu, čo sa o vinicu stará, že nič nenašiel. Tá vinica má totiž správcu, ktorý sa mu o ňu stará. A dozvedáme sa, že to sklamanie nezažil po 1.x! Takto hľadá figy na strome už tri roky. Ak niektoré druhy fíg rodia 2x ročne, tak je to vlastne už po 6x! Až potiaľ je to úsmevný príbeh. A teraz sa to začína nepríjemne komplikovať pre figovník. Majiteľ vinice celkom racionálne rozhodne, že taký strom nepotrebuje na svojej vinici. Je tam úplne zbytočný, ešte sa môže stať, že svojím „chovaním“ ten strom nakazí aj ostatné figovníky. V tomto podobenstve ide práve o tento strom. Žil si svojím vlastným životom, ale teraz po rokoch ide o jeho život. Na scénu vystupuje správca vinice – hospodár, ktorý tento strom usilovne a priam húževnato bráni. Ten hladný je majiteľ vinice a ten druhý je pracovník. Hierarchicky ten „hladujúci“ je nadriadený pracovníkovi. Ten asi vinici pravdepodobne najlepšie rozumie.
V našom príbehu sú tri role – pán (Hospodin), záhradník (Ježiš) a vinica (Izrael – cirkev). To je ten najtradičnejší výklad. Je v ňom Boh, ktorý má trpezlivosť a dáva dlho šancu. Trpezlivosť však môže ľahko stratiť. A je to Ježiš, ktorý sa prihovára za neplodný strom. Je tu ešte aj iná alternatíva výkladu, ponúkam vám pre porovnanie: sklamaný jedák (spravodliví), figovník (colníci a neviestky) a záhradník (Ježiš). To je ten náš známy trojuholník z výkladu Lk 15. kapitoly. Podľa tohto (tiež možného výkladu) spravodliví už strácajú trpezlivosť s hriešnikmi. Ježiš však s nimi chce ešte niečo „podniknúť“.. V tomto výklade by mohli istú rolu zohrať spomínané tri roky. Už tri roky pôsobí v Galilei – a nič! Dôležité je, kto je teda tým figovníkom, je to kľúčové poznanie. Nech je to ale ktokoľvek, prestal prinášať ovocie a má nôž na krku! Je tu ešte nejaká iskrička nádeje, že to ešte raz skúsi po dobrom a bude sa starať. Sekera, ktorá je tu veľkým nebezpečenstvom – sa môže ešte oddialiť.
Figovník sa v našom podobenstve dostáva do popredia. Veľmi akčný je ten, ktorý sa prihovára za strom bez ovocia. On síce zaberá miesto, je zlým príkladom pre ostatné stromy. Je potrené ho vyťať! Horlivý zástanca sa ponúka, že bude stromu dodávať „jedlo a pitie“, aby strom mohol opäť zarodiť. Záhradník prosí majiteľa vinice – daj mi šancu, s tým stromom ešte niečo urobím! Pokiaľ sa to nepodarí, urob s ním potom to, čo chceš. Ale odo mňa nečakaj, že ho vytnem ja.. Vinica je vždy v Starej zmluve obrazom pre Izrael. Poznáme pieseň o vinici (Iz 5,1-7), či aj podobenstvo Pána Ježiša o zlých vinohradníkoch (Lk 20,9-19), či ešte aj o robotníkoch na vinici (Mt 20,1-16). Keď figovník rodí – tak je to obraz dobrých čias, keď nerodí, znamená to, že je oveľa horšie. Figovník, ktorý nerodí, môže byť vnímaný ako „znamenie“, že prichádzajú zlé časy. (V Novej zmluve máme dokonca aj prekliatie figovníka Mt 21,18-22). Odborní vykladači tvrdia, že Ježiš tým chce naznačiť, že prichádzajú zlé časy – obliehanie Jeruzalema a zničenie chrámu.
Z kontextu nášho príbehu vyplýva, že Ježiš je na ceste do Jeruzalema, ide teda do tuhého. Predtým hovorí, že oheň prišiel zhodiť na zem (Lk 12,39). Ježiš cestou vyučuje, zrazu na scénu vstupujú „istí“ ľudia, ktorí prichádzajú so správou, čo dal urobiť Pilát. Je to šokujúca informácia, je to tragédia. A očakáva sa, ako Ježiš zareaguje. Nevieme presne o čo išlo. Židovský historik Jozefus Flávius to nespomína, ale hovorí o Samaritáncoch, ktorých dal Pilát povraždiť na hore Garizim, ako preventívne opatrenie. Už od 16. storočia mnohí vykladači sa domnievajú, že to je tá udalosť. Je možné, že to bol aj nejaký iný incident – nejaká iná tragédia. Bola to politická udalosť, pretože bol v nej zainteresovaný aj Pilát, aj Galilejci. Nejakí pútnici prišli do hlavného mesta, ich správanie mohlo byť podozrivé – a tak Pilát zakročil. Teraz sa od Ježiša očakáva reakcia. Aký postoj zaujme? Aký dá k tomu komentár? Má čo povedať aj do takejto tragickej situácie, kde niekto niekoho nezmyselne úmyselne, či (aj neúmyselne) vraždí. Aktívny rímsky politik Pilát vraždí .. Čo s tým?
Odpoveď na túto otázku je možná v troch bodoch. To prvé, čo nás hneď napadne – ako to Boh môže dopustiť? Keď sa niečo také deje, tak buď Boh neexistuje, alebo keď toto dopustí, tak ma vôbec nezaujíma.. Táto odpoveď sa stala veľmi modernou v dnešnej dobre, po Oswienčime, po svetových vojnách, v terajšej vojne na Ukrajine, po tsunami z 11. marca 2011 v Japonsku, po 11. septembri 2001, kde zomrelo veľmi veľa ľudí. V Bratislave na autobusovej zastávke takto pred týždňom, v nedeľu večer zomrelo päť mladých ľudí. Pán doktor Peter Kulina zo Žiliny mi na druhý deň napísal, že jeho dcéra sa po druhýkrát narodila. Aj ona bola na tejto zastávke. Niektorí unikli iba o vlások! Opäť a nanovo sa zamýšľam nad tajomstvom života. Čo to je? Jeden zomiera, druhý zostáva žiť! Jeden má šťastie, ten druhý ho nemá. A je to vôbec šťastie, ako to my nazývame? Ako to Boh môže dopustiť? Je to otázka mnohých ľudí, neraz aj kresťanov, ktorí vôbec nepochopili o čom kresťanstvo vlastne je. Z kresťanstva im zostala sladká limonáda, nič viac. A potom sú veľmi prekvapení, že v tomto svete je tak veľa utrpenia – ako niečo, s čím sa vôbec nepočítalo. A majú pocit, že Ježiš k tomu nemá čo povedať. Teraz je postavený pred výzvu, či má čo povedať, či jeho zvesť sa dotýka tvárou v tvár týmto nespravodlivo zabitým alebo zosnulým pri mnohých tragédiách. A tých akoby iba pribúdalo, stále viac a viac.
Druhá odpoveď by mohla byť v tom, ako to mohol dopustiť Pilát? Alebo – ako sa Pilát mohol dopustiť niečoho tak hrozného. Teraz to už definitívne prehnal. Vezmeme palice a ideme na neho! Tretia možnosť by bola úplne sa dištancovať. To je vlastne poloha Jóbových priateľov, ktorí ho prišli utešovať, ale spôsobili niečo celkom iné. Konštatovať to a povedať, že títo Galilejci si za to môžu sami je čistým moralizovaním. Podľa pravidla, či stého chápania, že slušnému človeku sa nič také predsa nemôže stať – aby ho niekto zavraždil alebo znásilnil, alebo čokoľvek iné. Táto odpoveď vyznieva veľmi moralisticky, pretože už na diaľku a z diaľky odsudzuje.
Do týchto daných schém, v ktorých aj my často neraz myslíme už od biblických dôb, Ježiš podáva nečakanú a zároveň šokujúcu odpoveď. Pridá ešte ďalšiu mimo-biblickú udalosť či tragédiu, o ktorej tiež nič nevieme, ako a kedy sa udiala. Bola to nejaká nešťastná udalosť, pri ktorej padla veža v Siloe a zabila 18-stich ľudí. Zahynuli tam toľkí „nevinní“ ľudia, ktorí prišli o svoj život. Namiesto moralizujúcich rozborov, kto si čo zaslúžil, povie Ježiš celkom provokatívne – to si zasluhujeme my všetci! Všetci sa na niečom „podieľame“ a pokiaľ sa niečo radikálne nestane, všetci tak nejako podobne dopadneme.
V tomto kontexte je podobenstvo o figovníku práve týmto varovaním, že keď figovník nerodí, tak je to príznak blížiacej sa krízy, či priam katastrofy. Varovanie, že speje do záhuby úplne všetko a všetci – a pokiaľ nezačneme radikálne jednať a konať a myslieť inak, tak tam do aj dospeje. Na dvakrát sa v podobenstve vyskytuje slovo pokánie. „..ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete!“ Ježiš žiadnu tragédiu nikdy nevysvetlil, ale volá o to viac k pokániu. Je to výzva a varovanie zároveň. V tej dobe, keď dal Pilát povraždiť Galilejcov sa už schyľovalo k židovskej vojne (66-70), ktorá bola pre celý národ čistá katastrofa. A všetci k nej speli, tak nekompetentná rímska správa, tak povstalci a radikálli, (zelóti – horlivci). A tak isto aj tí, ktorí chceli byť medzi oboma tábormi. Blížiaca sa katastrofa mohla byť aj vcelku dobrým dobovým obrazom toho, čo prichádza. Doba, v ktorej všetko nezadržateľne padá .. Veď zakrátko v tomto evanjeliu je Ježišov plač nad Jeruzalemom. A „záhradný pracovník“ – Ježiš – sa v tejto poslednej chvíli snaží o nejaké „iné“ riešenie. A vôbec nie je isté, či to iné riešenie dostane nejakú šancu. V tomto pohľade je toto podobenstvo veľmi naliehavé. A necháva otvorený koniec.