Pôst na 4 spôsoby IV.
Nohy na ceste..
Ezdráš 8, 21-23 PRÍPRAVA NA CESTU
„Tam pri rieke Ahave som vyhlásil pôst, aby sme sa pokorili pred svojím Bohom a vyprosili si od Neho priaznivú cestu pre seba, pre svoje deti aj pre svoj majetok, lebo som sa hanbil žiadať od kráľa vojsko a jazdcov, aby nám pomáhali pred nepriateľmi na ceste, veď sme povedali kráľovi: Ruka nášho Boha je nad všetkými, čo Ho úprimne hľadajú, ale Jeho moc a hnev je proti všetkým, čo Ho opúšťajú. Postili sme sa a prosili sme o to svojho Boha, a vyslyšal nás.“
Pôst je naša spoločná cesta cirkvi ku Kristovmu krížu, cesta vzdávania sa v prospech iných, čo neraz prináša aj utrpenie.. Vrcholí v tomto Veľkom týždni prichádzajúcimi veľkonočnými sviatkami. Pôst je naše spoločné spájanie sa v tom, že sa „niečoho konkrétneho“ vzdávame pre spoločný cieľ a pre spoločnú našu cestu.. Pôst nám nikto neprikazuje, rozhodne nie ani cirkev. Iba odporúča! Je to naše úplne slobodné rozhodnutie. Môže nám priniesť veľa Božieho požehnania. Božia „filozofia“ je jedinečná a originálna: začať s pôstom – skončiť pri bohatej hostine (duchovnej, aj telesnej).. Tak nejak to cíti aj Ezdráš, ktorý pri rieke Ahave vyhlasuje spoločný pôst. Na začiatku je pôst, v jeho zavŕšení a cieli je hojnosť všetkého. Diablov postup v tejto oblasti je úplne opačný: od hostiny – k úplnému peklu, nedostatku a ničote (napr. podobenstvo o boháčovi a Lazárovi Lk 16,19-31). Biblický Ezdráš pozýva babylonských exulantov, aby sa vydali na spoločnú cestu do zeme svojich otcov s cieľom obnoviť Izrael a vybudovať jeruzalemský chrám.. Babylonské zajatie začalo v roku 597 pr. Kr. a spája sa s babylonským kráľom Nebukadnécarom (Nabuchodonozorom).. Prorok Jeremiáš píše zajatcom, aby v zajatí stavali domy, pretože sa tak skoro domov nevrátia.. V 29. kapitole tejto knihy je uverejnený doslovný text listu.. Nájdeme v ňom mnoho pozoruhodného posolstva, tak napr. 11 verš:
„Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu, dať vám budúcnosť a nádej..“
Tento citát bol obľúbeným slovom nebohého brata farára Jána Pavloviča. So synom Petrom pomerne často prichádzali na služby Božie k nám do Nového Smokovca. Keď som dal slovo bratovi farárovi, tak vždy s obľubou použil práve tento citát z proroka Jeremiáša. Bolo to oslovujúce až natoľko, že to vo svojom príhovore na internete spomenula sestra farárka Miriam Szökeová zo Sliezskej evanjelickej cirkvi. Bola práve na týchto službách Božích na Nový rok a veľmi dobre jej to vtedy padlo a bolo to veľmi pre ňu motivujúce.
Prepustenie ľudí z Babylóna sa spája so skutočnosťou, keď túto krajinu dobyl perzký kráľ Kýros ( Ezdráš 1,1) Trvalo sedemdesiat rokov. Táto historická kniha tvorila kedysi jeden celok aj s knihou Nehemiáš. Ľud sa postupne vracia domov zo zajatia, zjednocuje sa pokorou a modlitbami.. To je najlepší spôsob a recept pred návratom domov. Tak taká chvíľa raz nastane, keď sa z exilu budú vracať obyvatelia Ukrajiny opäť domov, na svoju rodnú hrudu. Niektorí na západ krajiny sa už aj vrátili. Nie všetci sa pravdepodobne chceli vrátiť vtedy z Babylóna. Životný štýl „a la babylon“ (chaos a zmätok) si mnohých našiel a aj oslovil. Nie všetci sa vrátia domov aj na Ukrajinu. Ale mnohých to ťahá veľmi domov, aj tých našich, u nás ubytovaných na fare. Doma čaká práca, je jar.. Na istých miestach je už relatívny kľud. A čakať je niekedy veľmi ťažké a zložité. Ale..
Otázka ako spojiť ľudí rôzneho veku, rôzneho postavenia, rôznych temperamentov a názorov do jedného celku, aby sa stali jedným spoločenstvom na ceste do krajiny otcov.. V Babylone vyrástla úplne nová generácia, a nie všetkým sa do zeme otcov aj chcelo. Zvykli si aj na iné pomery a v novej mnoho-kultúrnej situácii niektorým ich korene prestali veľa hovoriť. Mnohí sa v novej situácii hospodársky uchytili, a preto návrat domov by narušil ich rozbehnuté mnohé aktivity.
Pôstu rozumieme ako našej spoločnej ceste v zjednotení spoločenstva cirkvi skrze dva prostriedky – pokora a modlitba.. To urobili aj Izraelci – pokorili sa pred Bohom a vyprosili priaznivú cestu pre seba, svoje deti, dokonca ešte aj pre majetok, ktorí tam nadobudli. .. Modlitba a pokora. Pán Ježiš po uzdravení posadnutého povedal: „Tento rod démonov môže vyjsť len modlitbou a postom.“ (Mk 9,29) Bez pokory nie je možné kráčať dopredu spolu, bez uznania hodnoty iných vidíme, len ich nedostatky. Modlitba je jedinečný zjednocujúci prvok, ktorý otvára novú cestu spoločenstva.. Odporúča sa aj nám všetkým na našej spoločnej ceste.. A nielen počas pôstu. Ako spoločenstvo Božieho ľudu sa aj Izraelci museli naučiť uprednostňovať to Božie pred tým, čo je milé im osobne.. To sme už počuli na začiatku pôstu. Tieto slová boli vyslovené Petrovi: „ Nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské..“ (Mk 8,33) Ak by hľadeli každý iba na seba, ďaleko by to nedotiahli a ich cieľ by úplne stroskotal.. Na spoločnej ceste osobný záujem nikdy nemôže dominovať nad Božím zámerom.. V pôste môže človek pochopiť, že zriekaním sa toho, čo má rád, neschudobnel, ani neukrátil svoj život.. Naopak! Vnútorne veľmi zbohatol. Tam kde sa dokážeme vzdávať sami seba Boh, obdarúva náš život hodnotami, ktoré obohacujú nás i naše okolie. Niekto pre nás schudobnel, aby sme my na tejto ceste mohli zbohatnúť duchovne! Apoštol Pavel napísal:
„Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“
(2 K 8,9)
Ezdráš cestu do Jeruzalema totiž nevnímal ako rýdzo ľudskú a svoju osobnú záležitosť. On si je vedomý Božej veľkosti i toho, že celá záležitosť je rozhodne Božím dielom. To hrdo vyhlasuje aj pred kráľom slovami: „Ruka nášho Boha je nad všetkými, čo ho úprimne hľadajú, ale Jeho moc a hnev je proti všetkým, čo ho opúšťajú.“ Ľud pri Ahave sa má pokoriť pred svojím Bohom a vyprosiť si od neho priaznivú cestu.. Ezdráš volá po pokore pred Bohom.. Pokora je schopnosť človeka, kde spoznal veľkosť iného a svoju nedostatočnosť.. Iba tam, kde vidíme holú skutočnosť svojej podstaty a zároveň Božiu veľkosť, dokážeme sa pokoriť pred Hospodinom. My skôr upriamujeme svoje pohľady na iných. S nimi sa porovnávame a zrazu sa cítime dôležití, lebo máme pocit, že máme voči ním navrch.. Ezdráš pozýva k pohľadu na Hospodina.. Prežitie Božej veľkosti prináša do nášho života bázeň pre Ním.. Pohľad na Boha nám pomôže zoradiť rebríček hodnôt nášho života.. Kam by mali smerovať naše nohy a kde nie. Kam ísť a akým miestam by sme sa mohli aj vyhnúť..
Kristove nohy brázdili celú krajinu – na všetky svetové strany – na ceste za hriešnikmi.. Mária z Betánie tieto nohy ošetrila a pripravila na pohreb.. My, ľudské pokolenie sme tieto „vzácne nohy“ prebodli na dreve golgotského kríža.. Aj my sme sa pridali. Aj naše hriechy to spôsobili. Kristus a Jeho nohy neraz prekročili hranice Izraela, aby priniesol evanjelium aj pohanom. Ap. Pavel napísal kresťanom v Ríme: „Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoj a dobré veci.“ (10,15) Namiesto slova kroky, by sme mohli doplniť aj slovo „nohy“.. 12-sti učeníci, ako apoštolovia sa rozišli po celom svete a rozniesli evanjelium do celého sveta.. Čo sa všetko, mocou Ducha Svätého podarilo 12-stim ľuďom.. 12-sti učeníci zmenili svet.. Ich nohy ich niesli tam, kam ich poslal náš Pán.. Ďakujeme za naše (zatiaľ) zdravé nohy, že nás nesú tam, kde túži byť srdce.. Naša najstaršia členka cirkevného zboru, takmer 101 ročná Jolana Rothová má heslo – „ísť na iný chotár“ .. Myslela tým chotár Božieho slova, pri ktorom vždy prišla na „iné“ myšlienky..Pokiaľ vládala a nohy ju niesli, vždy prichádzala. Nás aj dnes naše nohy „priniesli“ na túto biblickú hodinu.. Prichádzajme, pokiaľ môžeme.. Raz už nebudeme môcť. Neskôr, ak Pán dá, že sa dožijeme – aj kvôli veku a rôznym zdravotným ťažkostiam už nebudeme môcť prichádzať.. Záver našej pôstnej série je vo vyznaní žalmistu: „Radoval som sa, keď mi hovorili: poďme do domu Hospodinovho.. Zastavili sa naše nohy v tvojich bránach, Jeruzalem.“ (Ž 122,2)
Haleluja Amen