Oculi
Každá pôstna nedeľa (aj nedele po Veľkej noci) má svoj latinský názov. Názvy sú odvodené od pôvodných predspevov (introit), ktoré sa v dané nedele používali. 1. pôstna nedeľa – Invocavit, 2. pôstna nedeľa Reminiscere. Pri latinskom názve 3. pôstnej nedele „Oculi“ sa chcem trochu bližšie pristaviť. Tento názov nedele je hodný našej pozornosti. Je odvodený od 25.žalmu, verš 15:
„Moje oči sú vždy uprené na Hospodina, lebo On vyprostí mi nohy z osídla.“
Tento veršík som použil a citoval pri návšteve Izraela v marci 2009. Bola práve 3. pôstna nedeľa – Oculi.. V nedeľné ráno, pred návštevou Jeruzalema som mal pre našu skupinu zamyslenie práve na tento biblický verš – a potom sme vyrazili do hlavného mesta. Čakal nás náročný program. Tešili sme sa, čo všetko opäť uvidíme, čo naše oči uvidia. Bolo to mnoho – oči sa nevedeli nabažiť pohľadov na pamätné miesta v spojitosti s Pánom Ježišom Kristom. V danú nedeľu nás čakala návšteva Kristovho hrobu na Golgote. Mal som veľké očakávania v spojitosti s Krížovou cesta nášho Pána. Mnohí ma prosili, aby som práve na nich na tejto ceste myslel. Naše oči hľadeli na mnohé miesta – Kána Galilejská, vrch Tábor, Genezaretské jazero, Jericho a mnohé a mnohé ďalšie miesta.
Názov Oculi nám pripomína okuliare, teda naše „druhé“ oči. Práve naše slovenské slovo „okuliare“ je odvodené práve od toho latinského slova.. A my, už trochu starší vieme, že bez okuliarov ani na krok. A bez očí by sme boli celkom stratení. Ide však aj o náš duchovný pohľad – ide o oči nášho srdca. V tomto kontexte myslíme na tento duchovný pohľad na nášho nebeského Otca. Pripomína mi to aj príbeh na mori, keď Peter kráčal po mori a šliapal po vlnách, keď sa pozeral na Ježiša (Mt 14,22-33). Akonáhle svoj pohľad odvrátil od Pána, zľakol sa vetra, začal sa topiť. A Pán ho vyprostil z osídla smrti a zahynutia v mori.
Dávid v 25. žalme píše o svojej osobnej skúsenosti. Prepáčte – on sa vedel pozrieť aj na krásnu ženu Batšebu, keď sa kúpala večer (2 S 11,1-13). Vedel sa však „zadívať“ aj na Hospodina. A ako hĺbavo! Mal prenikavý pohľad aj v tejto dôležitej duchovnej oblasti. Jeho „nohy“, teda jeho život bol častokrát vyslobodený z osídla, ktoré mu nastavil Saul, ktorý ho tak často prenasledoval. Tých situácii v jeho živote bolo veľmi veľa. Pri jednej príležitosti vyznal: „Sotva krok je medzi mnou a smrťou.“ (1 S 20,3) Dávid vyznáva svoju osobnú skúsenosť – podáva ju ďalej. Čo sa jemu osvedčilo, môže sa v duchovnej oblasti osvedčiť aj nám. Čo iným pomohlo, môže pomôcť aj nám.. Iných obohacujeme.. My sami sa dávame inými skúsenosťami obohatiť. Dávid si to určite nevymyslel. Celý 25. žalm, ktorý odporúčam do vašej pozornosti je presiaknutý jeho osobnými duchovnými skúsenosťami. Siahnite po ňom – nesklame vás.. Odporúčam – z vlastnej skúsenosti. Mne blízky je aj 8. a 9. verš:
„Hospodin je dobrý a spravodlivý a preto ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste.“
Začítajte sa do jeho hĺbky a nájdete si tam aj svoje biblické veršíky, ktoré si obľúbi aj vaše srdce.
Moje oči sú uprené – vždy na Hospodina.. Je hodno sa takto pozerať na nášho nebeského Otca. Ak sa tak ešte nestalo, tak prosme – aby sa aj pri nás naplnila modlitba ap. Pavla: „.. a osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva..“ (Ef 1,18) To je náš duchovný pohľad, naše vnútorné „duchovné“ oko.. Môj a náš fyzický zrak a naše oči sledovali všetky tie pamätné biblické miesta. Bolo to aj náročné, čo sa týka všetkých presunov, ale aj veľmi požehnané. Spomeniem záhradu v Getsemane, breh Genezaretského jazera, kde Pán Ježiš predniesol svoju kázeň na hore a kde sme všetci účastníci zájazdu slávili v lone Božej prírody Večeru Pánovu. Byť vnímavý na všetky tie miesta vyžadovalo mnoho vnútorného duchovného nasadenie. Odvtedy ubehlo už 13 rokov, ale stále mám na čo spomínať. Tým „top“ zážitkom bola aj chvíľa, kde som vkladal modlitby do „Múru plaču“ , ale aj Mŕtve more, kde sme sa až dvakrát kúpali (aj z jordánskej časti, aj z izraelskej).
V Jeruzaleme som sa v danú nedeľu stratil svojej skupinke. A keďže bola nedeľa – každá cirkev mala svoju službu – v chráme Božieho hrobu na Golgote – v každom jeho kúte. Pravoslávni, gréckokatolíci, rímsko-katolíci majú na Golgote svoje „vyhradené miesta“..
Pri každej som sa na chvíľu zastavil. Upútali ma františkáni a ich latinské spevy.. Čas bežal a pred chrámom bol zraz po individuálnej prehliadke chrámu.. Vyšiel som von a nikoho tam nebolo. Počkal som pár minút a nič sa nedialo. Zmocňovala sa ma nervozita. Všetky doklady, teda najmä pas zostali na izbe – prišla temná chvíľka, ako sa vlastne dopravím domov?! Mal som myšlienky hneď na rodinu, na ľudí v cirkevnom zbore.. Oslovil som policajtov pred chrámom, tí ma odporúčali na nášho sprievodcu, ktorému som už predtým telefonoval, ale on mal telefón na izbe. Ťažká chvíľka! Sadol som si pred chrám, modlil som sa a prosil Pána, aby ma z „toho všetkého“ vyslobodil. Bolo to ako ono biblické osídlo, situácia, do ktorej som sa akosi veľmi ľahko dostal. Trvalo to asi 15 – 20 minút.. Možno aj dlhšie, pretože ten čas zrazu, keď ste v „osídle“ plynie celkom inak. Modlil som sa a zároveň pozoroval množstvo ľudí, či náhodou neuvidím niekoho, kto bude mať oranžovú šiltovku – tú farbu mali všetci z našej skupiny. A po chvíľke to prišlo! Bolo to úžasné! Na tú momentku nikdy nezabudnem! Zbadal som prvého účastníka – s našou šiltovkou, potom prišiel ďalší a ďalší.. A potom prišlo vysvetlenie – na onen zraz pred chrámom som prišiel „trochu“ skôr. Ten pocit „stratenosti“ netrval dlho, ale pripadalo mi to veľmi dlho, takmer celú večnosť. Sám a stratený na Golgote. Som veľmi vďačný za túto osobnú skúsenosť. Bez nej by som bol ozaj oveľa „chudobnejší“. A prial by som si, aby to zažili takto čím viacerí, že vo svete bez Krista sme práve takto my všetci stratení. A môžeme sa dať nájsť Pánovi. Aj to je cenná skúsenosť – keď som zbadal prvého „nášho človeka“ veľmi zaplesalo mi srdce. To som si vydýchol. To moje srdce tak plesalo. Ďakujem, že v priebehu asi 30 minút naplno som zažil pocit nečakaného stratenia, ale aj vytúženého a vymodleného nájdenia. Viem, o čom píšem. Aj taká môže byť spomienka na nedeľu Oculi.
Apropo! Na Golgotu nemusíte ani vôbec vyjsť. Nemusí sa vám to podariť. Via dolorosa – krížová cesta je miestom, kde sa vám príliš nebude dať meditovať.. V marci 2009 som tam zažil priam šok. Miesto ticha je na nej samý hluk – obchod jeden vedľa druhého – ak radi nakupujete, prídete si určite na svoje. Arabi, majitelia malých obchodíkov, vedia aj po slovensky, či po česky a ponúkajú vám tovar za „dobrú cenu“. Tak sa ľahko zamotáte, že na Golgotu ani vyjsť nemusíte. To je obraz dnešného sveta. Zaujatý malichernosťami a zjednávaním ceny sa ľahko môže stať, že na Golgotu nedôjdete a nevyjdete.. Starosti tohto sveta života vám v tom zabránia. A veľmi ľahko sa to môže stať – diabol nám to chce prekaziť..
Vráťme sa ešte k očiam a našim pohľadom. Chcem v závere vám opäť ponúknuť svoju osobnú duchovnú skúsenosť – po vzore kráľa Dávida z dnešného žalmu. Naše oči sú v súčasnosti konfrontované tragickými pohľadmi na zbombardované ukrajinské mestá a dediny. Vidíme mnohé ruiny a zničené životy. Také následky má hriech – diabol dnes „bombarduje“ ľudské srdcia polopravdami, lžou a dezinformáciami. A veľmi sa mu darí a profituje. Sú to ruiny viditeľné – v televízii, či na internete – ale aj ruiny zbombardovaných ľudských sŕdc. Niečo vidíme, ale nevidíme všetko.. Pán Ježiš Kristus takto v ruinách – pri vyčíňaní diablovom – videl srdcia mnohých ľudí. Tých, s ktorými prichádzal do kontaktu .. Tých, ktorí žili pred Ním, ako aj tých, ktorí budú žiť neskôr – napr. v dnešnom 21. storočí. Na to všetko – na nás všetkých myslel už dávno vo svojej Arcipastierskej modlitbe (J 17). A kvôli tým, ktorí žili pred Ním, zostúpil do pekiel, ako to vyznávame v 2. článku Viery všeobecnej kresťanskej.. Na pozadí vojnového konfliktu – vidiac mnohé a mnohé ruiny, mi Pán Boh dal jedinečným spôsobom poznať, že v takých duchovných ruinách a rozvalinách žili ľudia, vlastne celý svet. Boží Syn sa „podujal“, že s tým „niečo“ urobí. Stal sa človekom a vo svojom „zástupnom“ utrpení za nás – vybudoval jedinečnú večne stojacu katedrálu nášho spasenia. Už žiadne bombardovanie túto katedrálu nezničí. Ale bez Kristovho utrpenia to nešlo. Veľké veci sa rodia z veľkého utrpenia. Naša spása bola veľmi draho vykúpená. Zaplatil za ňu životom Boží Syn Ježiš Kristus. V tomto čase ešte viac „rozumiem“ (ak to takto môžem napísať) sile Jeho jedinečnej obete.. Vložil sa do záchrany sveta celou svojou bytosťou. Z ruín hriechu povstal nový život. Mnohí to zažili pri osobnom stretnutí s Pánom Ježišom Kristom. Púšť zakvitne. Príde moment prekvapenia. Tam, kde to nečakáte, sa udeje niečo, čo je iba v Božej réžii. Bájny vták Fénix vstal z popola. Verím, že tak sa stane aj na Ukrajine. Bude to ešte bolestná cesta. Bude to stáť ešte veľa obetí. Bez utrpenia to nepôjde. Tak mi to vychádza v tej mojej duchovnej matematike.. Je to krížová cesta pre Ukrajinu. Nerozumieme, prečo práve takáto cesta.. Utešuje ma to, že Boh vie, prečo sa tak deje.. Božie myšlienky nie sú našimi myšlienkami. Tak to platí aj o jeho cestách. A tak to potvrdzuje aj prorok Izaiáš (55,8.9) – ako je nebo vysoko nad zemou, tak Božie cesty a Božie myšlienky prevyšujú tie naše .. S týmto radostným a optimistickým pohľadom pokračujeme v modlitebnom zápase o mierové vyriešenie konfliktu. Už sa to čoskoro zlomí.. Verím tomu..