Marcový pozdrav z Areopágu I.

      Marec  je v našom kalendári  v poradí tretím mesiacom.  Má 31 dní. Marec začína vždy rovnakým dňom v týždni ako november a v nepriestupnom roku ako február. V marci prichádza dlho vytúžená a očakávaná  jar.  O to viac, keď je zima dlhá a tuhá.  Iste, vie byť aj krásna, najmä v našom prostredí Vysokých Tatier, ale túžbu po jari máme v sebe hlboko zakódovanú a ukotvenú.  Nemecký básnik H. Heine napísal:

„Srdce moje, nesmieš zúfať.. To, čo  zima vzala ti, jar zas vráti ti, v lepší osud musíš dúfať.“  

Marec je veľmi turbulentný aj v politickej oblasti na Slovensku, pokračuje vojnový konflikt na Ukrajine s mnohými našimi modlitbami o jeho ukončenie. Marec je mesiac knihy. Marec je mesiac, v ktorej sa slávi Veľká noc – v tom je „skoršom“ termíne. Slávenie Veľkej noci je v rozpätí viac,  ako jedného mesiaca, a to v termíne od 22. marca až do 25. apríla. Veľkonočná nedeľa je vždy závislá od prvého jarného splnu. Termín sviatkov víťazstva života nad smrťou je  teda pohyblivý  už od Nicejského koncilu z  roku 325.  Veľká noc  je podľa kresťanských cirkví v prvú nedeľu po prvom splne, po jarnej rovnodennosti.  Ešte si možno spomeniete, že „skorú“ Veľkú noc sme zažili   v roku 2008 –  a to už  23. marca. U nás v Tatrách sme ju slávili   ako „bielu“ Veľkú noc. Nebola to iba Biela sobota pred ňou.   V tak veľmi skorom termíne je možné ju vlastne zažiť iba raz za život. Nikto z nás sa už asi ďalšieho takéhoto skorého dátumu nedožije.  Najbližší termín, keď Veľkonočná nedeľa pripadne na  23. marca bude až v   roku Pána 2160. Ďalší až v roku 2228. Poslednýkrát pripadol tento termín Veľkonočnej nedele v roku 1913. O deň skôr, teda 22. marca, čo je najskorší možný termín, pripadne na Veľkonočnú nedeľu v roku 2285. Iste, pokiaľ dovtedy nepríde Pán. Posledný krát tento dátum bol v r. 1818. Rozhodne sú tieto dátumy veľmi zaujímavé. Aké by to bolo, keby ako pri Vianociach, aj dátum Veľkej noci mal v kalendári pevné miesto.. Nemali by sme  o čom písať.  V minulosti boli pokusy fixne určiť stály termín Veľkej noci, ale nepodarilo sa to. V našom kalendári je Veľká noc teda „putujúcim“ sviatkom. 

      V rímskom kalendári bol marec zasvätený bohu vojny a poľných prác  Marsovi.  Rimania ho pokladali za otca Romula a Rema. Podľa neho je vlastne pomenovaný tento náš prvý jarný mesiac. Pristavme sa práve pri tomto mesiaci. Práve počas neho Rimania  obyčajne začínali vojenské výpravy, keď  po zime obschli cesty. Bol to pôvodne  prvý mesiac v roku, preto niektoré mesiace na konci roka mali v názve číslovku (napr. september – siedmy mesiac v roku), pretože sa počítali práve od marca. A dnes to už vlastne nesedí, ako ste si určite všimli práve kvôli neskôr do kalendára dodanému januáru a februáru..  V marci nastupovali rímski úradníci do svojich úradov, až od polovice 2. storočia pred Kristom sa začiatok roka a nástup úradníkov presunul na január. Náš marec je, ako aj iné mesiace v roku „tradične“ odvodený od rímskeho  pohanského božstva Mars. V Grécku bohom vojny bol Ares. V Biblii  sa spomína vŕšok, ktorý mu bol zasvätený v Aténach. V Knihe Skutkov apoštolov  čítame pozoruhodnú kázeň apoštola Pavla (17,22-31),  keď sa dostal na svojej 2. misijnej ceste do Atén. Aténčania boli veľmi zvedaví na všetko nové. Po niečom takom vždy priam dychtili.  Bola to aj téma vzkriesenia, ktorá ich ako celkom nová téma veľmi zaujala. Obyvatelia mesta, v túžbe počuť tieto „novoty“   zaviedli apoštola  na Areopág.   Ide o vŕšok  na severozápad od Akropoly, kde zasadala rada starších. Na vrchole Akropoly je chrám zasvätený bohyni Aténe, asi 200 m pod ním je spomínaný Areopág. Na danom mieste je na tabuľke uverejnená celá kázeň apoštola Pavla. Opäť si spomínam na prof. Karola Gábriša, ako nám študentom nadšene rozprával o svojej návšteve Areopágu. Ako tam našiel celú kázeň, ako ho to vtedy veľmi dojalo.  Oči mu priam iskrili, keď nám, svojím študentom o tom tak pútavo rozprával. V dobe Pavla boli Atény  pod rímskou nadvládou a mali určite svoj lesk a svoju slávu. Grécky  autor Xenofón napísal, že Atény sú  „jeden veľký oltár.“  Akýsi rímsky satirik napísal, že v  „Aténach skôr stretnete  boha ako človeka.“ Pavlovo konštatovanie o „bohoch“, ktorých tam našiel, bolo teda celkom oprávnené na základe jeho osobnej skúsenosti z daného mesta.  Na Akropole stála zlatá socha bohyne Atény, ktorá vraj za dobrého počasia bola  viditeľná z mora z diaľky až 60 km. Okolo nej boli  desiatky krásnych sôch gréckych bohov, ktorí boli patrónmi  rôznych oblastí ľudského života. A vojnu mal „na starosti“ Ares, u Rimanov už spomínaný Mars.

      Apoštol Pavel v Aténach povedal jednu  z najpozoruhodnejších kázni, po ktorej ho vysmiali, ale niektorí sa obrátili. Dvaja sú priamo aj menovaní: Dionyzios Areopagita (pravdepodobne člen rady, ktorá tam zasadala), žena menom Damaris a iní s nimi. Tých to slovo veľmi oslovilo, dotklo sa ich sŕdc, ako Petrova kázeň v Jeruzaleme (Sk 2,37). Načúvanie Božiemu slovu otvára ľudské srdcia, ale nedeje sa to automaticky a u všetkých. Aj Pavlovo slovo bodlo  do sŕdc prítomných, niektorí boli ironickí hovoriac: „Budeme ťa o tom aj inokedy počúvať.“  To „inokedy“ sa už nezopakovalo a už nikdy nenastalo.   Samotný fakt je ale veľmi pozoruhodný, že miesto zasvätené pohanskému božstvu vojny je miestom, kde znie Božie slovo z úst veľkého apoštola, ktorého oprávnene menujeme „obrom kresťanstva.“ Je to veľký div, že sa tak deje. Nielen vtedy, ale aj dnes.  Nič na tom sa  ale nemení, že Pavel v Aténach vlastne  príliš úspešný nebol. Vieme zo Skutkov apoštolov, že cirkevný zbor tam nikdy nevznikol. Ale semeno Božieho slova bolo zasiate. Kameň, ktorý hodíte do vody spôsobí vždy vlny. Je to veľmi zaujímavý a priam fascinujúci obraz. Najpôsobivejšie je to pozorovať v stojacej vode napr. jazera. Je to úžasný pohľad na vlny šíriace sa na vode.  „Akcia“ kázne Božieho slova vždy vyvolá „reakciu.“ Aj keď nepatrnú, ako v Aténach, ale predsa! 

     Čítam si túto kázeň vždy znova a znova. Môžeme si dnes položiť naliehavú otázku, ako kázať Božie slovo práve dnes? Kde je dnes  ten náš Areopág?  Čo mi z toho vždy a nanovo vychádza je ten fakt, že vždy veľmi  dôležitý je bod nadviazania. Zo štúdia na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave si dobre pamätám pravidlo: tzv. „Anknüpfungspunkt“ – bod nadviazania. Ten je vždy veľmi dôležitý. Ako to urobí apoštol na mieste, ktoré je zasvätené bohu vojny?  Pavel sa  tam prejaví ako znateľ antickej literatúry. Peter v Jeruzaleme na Letnice  citoval židom staro-zmluvných prorokov (Sk 2). To bol bod nadviazania na židom známe proroctvá.  Pavel na Areopágu  citoval poslucháčom dvoch pohanských básnikov, ale ich význam vztiahol na živého Boha. Jedna úžasná a dobre zapamätateľná veta z tejto kázne znie:

„Boh nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.“ 

Keď je vám ťažko, tak si ju sprítomnite. Ide o najznámejší výrok z tejto kázne, ktorý sa ponúka k nášmu praktickému, priam každodennému použitiu.  Boh nie je ďaleko. Boh je veľmi blízko..  V Ježišovi Kristovi je nám  vskutku najbližšie. Bližšie, než si myslíš. Bližšie, než si vieš čo i len predstaviť.  Vždy mi príde na myseľ  hrad Krásna Hôrka. Často sme tam chodievali na výlety zo školy, v súčasnosti je po rozsiahlom –  práve marcovom požiari (pri vypaľovaní trávy) už desať rokov zatvorený. Rod Andrášiovcov ho v roku 1642 začal prebudovávať  a to vo veľkom štýle. Potrebovali na to aj mramor. A viete odkiaľ ho až dovážali? Až z ďalekej Afriky. A pritom ho mali doma, chodili po ňom, šliapali po ňom. Objavili ho až neskôr, v neďalekej  Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Koľko úsilia, zbytočne vynaloženej energie museli minúť,  nehovoriac o financiách! A mali ho doma. Čo všetko máme „doma“ a nevieme o tom, alebo sme na to zabudli. Čo všetko máme „doma“ v cirkvi.. Sme veľmi bohatí! Nezabúdame často na to duchovné bohatstvo v našej cirkvi? Nie tak dávno bola u nás návšteva na fare v Novom Smokovci. Na stenách kancelárie máme zaujímavú zbierku obrazov z pozostalosti po bývalých členoch zboru, ale aj obrazy, ktoré sme  získali darom od našich priaznivcov a podporovateľov. A onen hosť, rozhliadnuc sa a vidiac to všetko povedal: „Pán farár, bohatá fara!“ A ja som mu s úsmevom, s radosťou, ale aj vďačnosťou  odpovedal: „Áno, máte pravdu! Bohatá, ale Duchom!“