Život z omrviniek
Žalmy v Biblii majú svoje nenahraditeľné miesto. A zhudobnené A. Dvořákom sú ešte akosi pôsobivejšie, ak k ním hudobný velikán priradil aj jedinečné noty. Biblické písně by ste asi spolu so mnou počúvali takmer neobmedzene. „Hospodin jest můj pastýř“ už dávno má svoje miesto v srdci mnohých z nás. A 90. žalm patrí k tým najznámejším. Aj kvôli „údaju“ o priemernom čase ľudského života: „Čas nášho života je 70 rokov, pri dobre sile rokov 80.“ Tento žalm je nadpísaný ako: „Modlitba Božieho muža Mojžiša.“ Myslel si, že už končí. Horiaci ker bol však úplne nový začiatok na jeho ceste. A to mal už 80 rokov. Je takmer nemožné v 80-tke začínať. Človek zvyčajne už naozaj končí. U Mojžiša to neplatilo. Práve naopak. Veľmi rád mám tento obraz. Pri prednáškach kúpeľným hosťom a návštevníkom Vysokých Tatier o Szontaghovcoch veľmi rád spomeniem pani Annu Katarínu Szontaghovu. V roku 1990, keď jej vrátili bývalý Tokajík v Novom Smokovci, mala už 80 rokov. Presťahovala sa na Slovensko a začala budovať szontaghovskú tradíciu. Začala úplne odznova. Som vďačný, že som mohol byť pri tom. Keď sa stanem svedkom debaty, o tom, aké je ťažké nanovo začínať v 40-tke, či 50 tke, nebodaj 60-tke, tak poznamenám: „Poznal som jednu pani, ktorá začínala v 80-tke! A Pán jej pridal ešte 16 rokov života, keď si ju k sebe povolal v jej 96-roku života. A vlastne začínala nanovo aj v 90-tke, keď ju postihla mozgová príhoda, tak po nej sa učila nanovo chodiť, čítať, písať, rozprávať. Je tu istá parabola k Mojžišovi, keď sa príležitostne pri prednáške v liečebnom dome Palace v Novom Smokovci (v spätnej väzbe) opýtam: „Ktorá biblická postava začínala v 80-tke?“ Mojžiš dostal poverenie a začal konať, keď sa ale 40 rokov predtým, v jeho živote nič nedialo. Mojžiš, tak trochu sklamaný sám zo seba píše tak trochu nostalgický 90 žalm. Spomína v ňom roky. Ale neskôr už žalmista roky nespomína, ale myslí už „iba“ na dni s tou známou prosbou:
„Uč nás počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“
Postrehli iste ten jedinečný zvrat? Roky sa kdesi „stratili“ a zostali už iba dni. Nedopatrenie? Zámer? Keď sme mladí, tak počítame roky. V dobe zrelosti však prichádzajú na rad menšie časové úseky – vlastne tie najkratšie – to sú dni. Nie veľké celky, ale malé úseky. Tak záleží na každom dni, na jeho začiatku, lebo ráno dáva smer celému dňu a určuje jeho charakter. Ako ste sami určite postrehli a sami ste aj cez to prešli pri vlastných deťoch, že dieťaťu do roka, či ešte aj do dvoch sme počítali mesiace života – napr. má už 8 mesiacov, má 15 mesiacov. A po treťom roku života, sú to už len roky. A celý život prebehne v rokoch a v jeseni života sú to už dni, ani mesiace, ani roky. Zaujímavý fenomén, ktorý je hodno spomenúť a venovať mu pozornosť. V mojej reči a v mojom slovníku je to: „život z omrviniek.“ Každý nový deň, do ktorého sa z milosti Božej prebudím, je omrvinka, za ktorú som veľmi vďačný.
Omrvinky totiž nikdy nevyhadzujeme, doma sme ich vždy pozbierali v akejsi posvätnej úcte a bázni. Tak ma naučili moji rodičia. A myslím, že nielen mňa. Možno aj vás tí vaši, ktorí sú už tiež vo večnosti. Vždy sme ich vedeli zúžitkovať na nejaký spôsob. Poznáme to veľmi dobre aj z Biblie. Stalo sa tak po nasýtení zástupov. Sú známe dva príbehy – nasýtenie 4000 (Mk 8,1-10), kde nazbierali sedem plných košov a 5000 (Mt 14,13-21) zástupu. Nazbierali ich plných 12 košov. Čo s nimi urobili, nečítame. Ale určite ich nevyhodili. Boli nepomerne väčšie ako tie naše – z nášho chleba. Boli to väčšie vlastne úlomky chleba, pretože chlieb v biblickej dobe mal celkom inú podobu, ako ten náš dnešný, každodenný chlieb. Pri každej udalosti sa zbierali omrvinky, to neprehliadnime. Aj Lazár v tom známom podobenstve (Lk 16,19-31) by sa bol rád nimi nasýtil, nikto mu ich však nedal, ani žiadne odpadky, len psy prichádzali a lízali mu vredy. Žena Sýrofeničkanka (Mt 15,21-28) tak predivne vyznala, že aj pohania jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Pri tomto príbehu je tiež hodno sa pristaviť. Počujeme ho v 2. pôstnu nedeľu, teda onedlho. Táto žena volá na Ježiša, nedá sa odradiť. Učeníkom pílilo uši jej kričanie a volanie o pomoc tejto ženy pre jej dcéru, ktorá bola posadnutá démonom. Učeníci oslovia Ježiša, aby zasiahol, pretože zdá sa, že ich to už poriadne otravovalo. Pán Ježiš zasiahne, ale nie tak, ako to žiadajú učeníci. Tejto žene povedal, že je poslaný „len“ k strateným ovciam domu izraelského. Ona sa však nedala odradiť, padla na kolená a volá ďalej. A Pán povie tie známe tvrdé slová: „Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám.“ Tak to bolo naozaj tvrdé. Tak my pohania sme psy a šteňatá, zvieratá s nečistým pôvodom. V židovskej mentalite psy predstavovali naozaj pohanov. Ona je s tým vnútorne uzrozumená. Aj to prijíma, nemá s tým najmenší problém a pohotovo vyznáva: „Áno Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.“ Pohania sú závislí na tom, čo príde od ich pánov – v ich reči – od židov. To Ježiša veľmi osloví. Ako viera pohanského stotníka, ktorý prosil za svojho sluhu, ktorého pochválil slovami: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ (Mt 8,10) Tak súc oslovený týmito slovami pohanke povedal: „Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš.“
Tomu sa hovorí – život z omrviniek. Každý deň ich máme pomerne dosť. Aj dnes sme ich mali dosť, bolo čo „zbierať“, posunuli nás k ďalším naším krokom, ale aj ďalším dňom nášho života.. Sú tak dôležité, ale často prehliadané. Z drobností môžu byť mnohé radosti. Len vďaka tomu napredujeme, keď ich zbierame už od rána. A netúžime iba po niečom veľkom, keď sa uspokojíme aj s tým málom. Mozaika drobností obrázok dňa poskladá, večer na vankúš s vďakou ukladá. Šťastný a bohatý, kto ich od rána zbiera, večer má plný batoh radostných dobrôt, ušľachtilých hodnôt. Večer je upečený chutný bochník chlebík z nazbieraných omrviniek celého dňa. V ňom má miesto každá omrvinka, ranná aj večerná momentka. Žijeme z omrviniek, teda z detailov. Drobnosti a detaily vytvárajú celok. Zvykli sme si na veľké udalosti, malé sú prehliadané. Sú veľké očakávania, malé vlastne ani nie sú. Od Platóna pochádza pozoruhodný citát:
„Ak nebudeš mnoho očakávať, budú sa ti zdať aj malé veci veľkými.“
To potrebujeme, pretože máme iba veľké, niekedy až „premrštené“ očakávania. Omrvinky dňa sú vyskladané do úsmevu, ktorý prežiari každú žitia chvíľku. Dodajú silu kráčať ďalej a putovať ďalej. Obdarúva nás nimi náš štedrý Dárca. Omrvinka na deň – to môže byť myšlienka na deň, veršík na deň. Nevyhodí sa ani jedna, zíde sa každá. Ďakujeme za veľkú misu omrviniek. Čriepky radosti a pokoja. Nebeskí vtáci z omrviniek, ktoré zobú – dostanú silu do krídel lietať aj naďalej, my silu putovať ďalej. Putovať k cieľu, veď cieľ je vpredu, nie vzadu. Jediné slovo, úsmev, pozornosť, maličký darček často stačí, aby sa roztopili ľady.. Žijeme z omrviniek. „Veľkým šťastím je mať to, čo chcem mať, ale väčším je chcieť len to, čo už máme.“ (Menedemos, grécky filozof)
Dale Carnegie v knihe „Ako sa zbaviť starostí a začať žiť“ okrem iného konštatuje: „Druhy oddychu, pri ktorých sa najviac uvoľníte sú: „Zdravé náboženstvo, spánok, hudba a smiech.. Verte v Boha, naučte sa dobre spať, majte radi dobrú hudbu a všímajte si veselé stránky života, zdravie a šťastie vás neminú.“ Menovaný autor asi nebol turista, pridal by som ešte: turistika v horách. To sú tie „drobnosti“ dňa a omrvinky, ktoré keď vyskladáme do celku – vznikne nádherný a jedinečný obraz – ako originál každého nami prežitého dňa. Počítajú sa dni.. Uč nás ich počítať.. Pravdivou je aj táto myšlienka: „V našom živote nemajú cenu roky, ale život prežitý za tie roky.“ (A.E.Stevenson)
Myšlienka, ktorá myslím zaujme každého je: „Nájdi si čas na to, aby si bol šťastný. Čas nie je autostráda medzi kolískou a hrobom, ale miesto na parkovanie na slnku.“ Nie sme na diaľnici, aby sme sa predbiehali, ale aby sme vedeli včas aj dobre „zaparkovať.“ Nedeľa je „slnečný deň“.. V 84. žalme čítame pozoruhodné slová: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ Parkujeme na slnku a zbierame omrvinky. Každý siedmy deň, po rušnom a náročnom týždni môžeš „zaparkovať“ na tom správnom mieste. V tej svojej chrámovej lavici. A keď si nejaký hosť sadne na to tvoje miesto, budeš vďačný, že prišiel a mal záujem.. Nechať na seba pôsobiť slnko Božej lásky je to to najušľachtilejšie v našom živote. A Boh ti dá poznať Božie omrvinky každého dňa.. O to viac aj v týchto pohnutých vojnových časoch..