C-O-V-I-D modlitba mení svet III.
C-O-V-I-D. V – vytrvalá modlitba.
Božie slovo nás na mnohých miestach povzbudzuje k vytrvalosti a trpezlivosti. Mojím obľúbeným veršom práve z týchto pandemických čias sa stal veršík: „Nech vám Pán vedie srdce k láske Božej a k trpezlivosti Kristovej.“ (2 Tes 3,5) Predtým mi tak nezarezonoval, ako po príchode korony. Mnohí boli netrpezliví a pýtali sa, kedy to už všetko skončí? A trvá to už takmer dva roky. Už je to pre mnohých dlho. A tak rezignovali. S mnohými v cirkvi sme sa pravdepodobne už aj rozlúčili a viac do spoločenstva neprídu. Niektorých sme celkom stratili, čo spôsobuje žalosť a bolesť v srdci. Istá sestra farárka v našej cirkvi odišla do dôchodku, pretože ju súčasná situácia už veľmi vyčerpávala. Neviem, či celkom vnútorne „vyhorela“.. A niekedy je veľmi ťažko hľadať slová na kazateľnici. Píšem z vlastnej skúsenosti. Ak chýbajú tie ľudské, čo sa môže stať, tak sa ponúkajú tie Božie, ktoré sú vždy nadčasové. Aj to je moja osobná skúsenosť. A aby sme nehovorili iba o iných.. Ako sme obstáli my sami? Či sme nezleniveli počas korony? Je lepšie si doma zapnúť služby Božie – v pohodlí obývačky, pri kávičke, alebo čaji. Poznáme to.. A nie je potrebné ani spievať, ako sa nedávno vyjadrila jedna členka našej cirkvi. Sčítanie ľudu ukázalo, že korona nám nijako neprospela.. Klesli sme pod hranicu – 300. 000 evanjelikov na Slovensku. To bolo pred rokom, v roku 2021. A je nás opäť menej, pretože mnohí odišli do večnosti. Nechce sa nám, vonku je nečas. Prepáčte: „ ani psa nehodno vyhnať von!“ U nás v Tatrách po Hromniciach často fúkalo. Veď aj to príslovie konštatuje: „Na Hromnice zadúva ulice.“ A v takomto počasí niekam ísť? Nestalo sa to vám niekedy? Nie? Tak ste dokonalí kresťania.. Mám opäť skúsenosť, že ak som prežíval niečo podobné a niekde sa mi nechcelo, tak o to väčšie požehnanie ma tam „čakalo!“ Vždy som si potom sám pre seba s úsmevom povedal: „ako dobre, že som sa premohol!“ V jednej básni, ktorú venoval náš dramatik Ján Solovič našim tatranským chrámom čítame: „V pohode leta, či v závejoch zimy ich zvony srdciami zvučnými volajú počúvať dobré slovo, vzácne posolstvo Kristovo v Jeho milých príbytkoch.“ V pozoruhodnom texte Žid 6,11 sa spomína lenivosť v spojitosti s horlivosťou. Tento verš sa tiež často cituje v tomto období. A opäť ap. Pavel píše:
„Nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúci, slúžte Pánovi.“
(R 12,11)
Ak sme zaostali, tak môžeme „pridať“ v horlivosti. Ešte máme mnohé rezervy, či nie? Či viac už nie sme schopní? Pandémia je zároveň aj skúškou nášho osobného vnútorného života v modlitbe. Ako to funguje a či to vôbec funguje? Nemohli sme prichádzať do spoločenstva, tak nám zostalo iba to, čo bolo a je v našom srdci. O tom ale trochu neskôr. Naša profesorka biológie nám študentom na gymnáziu v Prešove často prízvukovala: „Trošku života do tohto umierania!“ Chcela nás poriadne vyburcovať. So študentmi je to všelijako, vieme o tom svoje. A možno aj s kresťanmi. Ako vyburcovať kresťanov k horlivosti? Horlivosť je predsa v Božej réžii. To sa nedá „na povel!“ A dá sa k nej vyburcovať? Keď čítame o tom v Biblii, tak pravdepodobne aj áno, inak by sme o tom vôbec nečítali. „V súžení buďte trpezliví, a modlitbe ustaviční.“ ( R 12,12) A vytrvalí. A opäť počujeme: „Stále sa radujte, neprestajne sa modlitbe, za všetko ďakujte..“ (1 Tes 5,18) Benjamin Franklin sa stal známym tým, že vynašiel bleskozvod. Bol známy svojou trpezlivosťou a vytrvalosťou. Pri jednej príležitosti sa ho raz opýtali: „Odkiaľ beriete toľko trpezlivosti k dosiahnutiu vášho cieľa? On odpovedal: „Videli iste pracovať sochára? 100 – krát udrie na to isté miesto a nič sa neudeje. Žiadna prasklina, či žiadna trhlina. Ale príde 101. úder, ktorý zmení úplne všetko. Nie posledný úder je rozhodujúci, ale všetky tie predošlé!“
C-O-V-I-D. I – inovatívna (netradičná) modlitba.
Takou je pre mňa Jonášova modlitba v bruchu veľryby. Jonáš sa konečne modlí! Ale až teraz? Akoby doteraz otáľal, alebo nepoznal jej hĺbku. Nemodlil sa k svojmu Bohu, pretože pred Ním vlastne utekal. V 1. kapitole tejto knihy, keď prišla búrka, sa modlili len pohania. On nie! Zostúpil do lode, do kajuty a tvrdo zaspal, napriek silnej búrke. Až veliteľ posádky ho zobudil, všetci sa modlili, len on nie a nie a povedal mu: „Modli sa k svojmu Bohu.“ Bol naozaj prekvapený, že je snáď jediný na lodi, ktorý nevzýva svojho Boha. Všetci sú „na jednej lodi“ a v ohrození života, ale správali sa celkom odlišne. A modlil sa až v bruchu veľryby, keď sa dostal do „karantény“ , do zovretia.. Nebolo úniku, či aj nejakej inej možnosti utiecť spred Božej tváre.. Zostalo mu už len a len sa modliť. Spomeňme si takto pred rokom dlhý lockdown od – Vianoc 2020, prechádzajúc Veľkú noc 2021 až po – 19. apríl 2021. Takmer štyri mesiace. Bez spoločenstva, bez bohoslužieb, bez kontaktu – v Jonášovom zovretí – ako v bruchu veľryby. Mnohých práve v tomto čase nanovo oslovila modlitba. A nielen preto, že sa „nedalo“ nič iné robiť. Ale aj preto. Pán Boh má rôzne cesty do života človeka. A tak sa z našich obývačiek stali chrámy, kde sme si robili domáce pobožnosti. Spomeňte si, ako v tom čase sa internetom veľmi rýchlo taký vtip, ako sa diabol vysmieval Pánu Bohu, že mu zatvoril všetky kostoly. A Pán Boh odpovedá, že si ich otvoril v každej domácnosti. Tak to aj bolo, nadobudli sme celkom novú skúsenosť. Modlitba ako „inovatívny prostriedok“ na nadviazanie možno niekedy aj stratenému vzťahu s Pánom Bohom. Slovo inovatívny počujem z médií pomerne často s na rôzny spôsob. Hľadajú sa inovatívne postupy, metódy. Pandemická doba akoby si ich nanovo vyžiadala. Aj cirkev musela po nich siahnuť, aby oslovila ľudí, keďže lockdown tie všetky doterajšie zastavil. Modlitba, ako nám dobre známa, môže byť práve v tejto dobre „inovatívnou“ záležitosťou srdca na obnovenir nášho vzťahu s Bohom.
P.O. Hviezdoslav v básni: „De profundis“ z roku 1889 volá: „ Z hĺbin volám k Tebe, Bože.“ (na základe slov žalmu 130) Tak mnohí volali a volajú k Pánu Bohu aj naďalej. Tak volal k Bohu aj náš Jonáš z hĺbin mora a veľryby. Hlavný protagonista knihy veľmi zaujímavou postavou. Kniha obsahuje vlastne iba štyri kapitoly. Opisuje to, ako uteká pred Bohom, uteká aj pred svojím poslaním, uteká aj pred sebou samým. Pred Bohom niet úniku, to mocne vyznáva kráľ Dávid v 138. žalme: „Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať?“ Jonáš ešte o tom nevie, že niet úniku. Akoby tu nepriamo vravel a spomínal na Jonáša, ktorému sa to nepodarilo, aj keď sa o tom pokúšal. V zovretí „vnútorností veľryby“, vo svojom osobnom lockdowne sa vracia k modlitbe, na ktorú možno časom už aj pozabudol alebo aj odmietal.. Je uvrhnutý do mora, podľa vtedajšieho dobového názoru, takmer do pekla, kde už nesiaha Božia moc. Presviedča sa však o úplnom opaku. Uvedomuje si, ako Pána Boha veľmi do svojho života potrebuje. Ako sa pred Ním rozhodne nedá utiecť. Celá táto situácia, do ktorej sa dostal, zintenzívnila a zvnútornila jeho modlitebný život. Dostáva sa bližšie k Bohu. To je to, čo všetci veľmi potrebujeme. P. Kosorin, autor mnohých kresťanských aforizmov konštatuje:
„V duchovnom živote nejde o to dostať sa ďalej, ale dostať sa bližšie k Bohu.“
Jonáš bol zachránený, no nie všetci prešli takou podivuhodnou cestou záchrany. Pán Ježiš Kristus zomrel na dreve kríža, Jeho modlitba nebola vypočutá, tak, akosi to On sám želal. V Getsemanskej záhrade sa až na trikrát modlil, aby Ho minul tento kalich (Mt 26,36-46).. Nebol takto zachránený. V Božom pláne bolo, aby svojou smrťou zachránil nás. Zomrel, aby sme my došli záchrany. „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom“ tak to bravúrne napísal apoštol Pavel v 2. liste Korintským 5, 21. „U Hospodina je vyslobodenie“, tak končí Jonáš svoju modlitbu (hebrejsky J-šualat L-adonaj). Počujeme tam meno Ježiš? Áno, je tam, je zašifrované tak trochu, ale je tam rozhodne! Pán Ježiš sa (nielen preto) odvoláva na samotného Jonáša, že nebude dané iné znamenie pre ľudí (Mt 11,38-42) Ježiš Kristus je náš záchranca.
Jonášovo „pozvanie k modlitbe“, cez nepriaznivé okolnosti jeho života je veľavravné. Okolnosti života sú neraz aj u nás veľmi pohnuté. Modlitba je ako vhodný sprievodca nám všetkým – vrátiť sa k nedocenenému daru pre nás pre všetkých. Moja stará mama Mária Verčimáková z Medzianok bola často na kolenách, to „naučila“ aj mňa.. Inak som ju u nás v Kojaticiach pri návšteve ani nevidel, keď sa ráno modlila a ja som ju tak veľmi rád pozoroval. Spomínam si na to, ako na takmer veľké dobrodružstvo môjho detstva.. Aj to môže byť inovatívny, ale aj inšpiratívny postoj na modlitbách. Na kolenách všetko vidíme v inom svetle. Na okolnosti nášho života sa dívame z iného uhla pohľadu. A ten potrebujeme všetci bez rozdielu. „Niektorí ľudia zalamujú a spínajú ruky nad stavom súčasného sveta, my kľakáme na kolená a spíname ruky k modlitbe.“ (M.Lucado)