Tichá „203“ noc I.
K Vianociam neodmysliteľne patrí Tichá noc, svätá noc. Je to najznámejšia vianočná pieseň. Spievame ju pravidelne každý rok vždy na Štedrý večer. Výnimkou nebude ani ten tohtoročný, roku Pána 2021. Táto pieseň, ktorá takmer všetkým prirástla k srdcu, sa so Štedrým večerom naozaj aj spája. Túto históriu som písal v roku 2018, k jej 200 – výročiu. Odvtedy uplynuli už ďalšie tri roky. Už celé plné dve storočia je na svete a potešuje ľudské srdcia. Pred rokom sme ju v štedrovečernom zhromaždení nespievali kvôli dlhému lockdownu, ktorý trval aj počas Veľkej noci 2021 (až do 19.04.2021). Zaslúži si o to viac našu pozornosť a pár riadkov jej venovaných. Z našej úprimnej vďačnosti.. Je známa vo viac, ako 300 rôznych prekladoch. Je zaujímavé, že s touto piesňou sa spája aj mnoho legiend. Jej príbeh je však pravdivý, reálny, skutočný a autentický. Vznik piesne Tichá noc je spätý s farárom Jozefom Mohrom, ktorý sa narodil 11.12.1792 v Salzburgu a pokrstený bol v kostole Kollegienkriche v centre mesta, v ktorom chráme prijal krst najslávnejší hudobný Salzburgčan Wolfgang Amadeus Mozart. Je to historický fakt, ako aj tá skutočnosť, že Mohr už v roku 1816 napísal text piesne Tichá noc v dedinke Mariapfarr v Lungau, kde pôsobil. O rok neskôr 1817 prišiel za pomocného kňaza do Oberndorfu. Organista Franz Xaver Gruber ju po jeho príchode následne zhudobnil. K slovám priradil skvelé noty a tóny. Tesne pred bohoslužbou sa však organ pokazil. Myši vraj prehryzli mechy, to sa traduje, historicky je to už veľmi ťažké verifikovať. Gruber vzal gitaru a spolu s farárom Mohrom zaspievali túto novú pieseň dvojhlasne, aj napriek nefunkčnému organu.
Príbeh tejto piesne však pokračuje ešte ďalej. Keď prišiel opravár organov, Gruber vyskúšal opravený organ tak, že zahral práve túto pieseň. Opravárovi organov sa tak veľmi zapáčila, že si ju odpísal. Doma ju potom naučil svoje deti. Tie ju začali spievať na svojich vystúpeniach po širokom okolí. Čím teda príbeh Tichej noci vlastne začal? Pokazeným organom! A práve kvôli pokazenému organu sa táto pieseň stala požehnaním nielen pre ľudí v celom Rakúsku, ale aj na celom svete. Z problému sa môže stať veľké požehnanie. A trvá to už celé dve storočia. A aj pre nás na Slovensku. Vlastne pre ľudí na celom svete. Veď služby Božie na Štedrý večer si bez nej vôbec nevieme predstaviť. Oko zaslzí, príde vďačná spomienka na detstvo, na rodičov, na vôňu domova. Keď ju budeme aj tohto roku spievať, všimnime si rok 1818, rok jej „narodenia“. Neprehliadnime ani to miesto – Oberndorf. Pôvodný kostol, kde mala premiéru pred 200-rokmi už ale nestojí – bol zničený povodňou. Z darov a zbierok mnohých sa podarilo postaviť Kaplnku Tichej noci, ktorá stojí na pôvodnom mieste od roku 1937. Dve okná s vyobrazením J. Mohra a F.X. Grubera pripomínajú mnohým turistom pri návšteve práve tvorcov tejto piesne. Vznikla vo veľmi ťažkej dobe, v období po skončení napoleonských vojen. Čo by sme mohli ešte vedieť v spojitosti s touto piesňou je aj to, že zastavila paľbu. Bolo to počas francúzsko-nemeckej vojny (1870-1871), keď ju na Štedrý večer začal spievať jeden francúzsky vojak. Nemecký vojak bol tak prekvapený, ale aj dojatý, že nevystrelil zo svojej pušky. Aj keď len nakrátko, zavládol na bojisku pokoj medzi týmito dvoma ľuďmi.
V jej histórii ma veľmi zaujal práve ten pokazený organ. Vychádzajme z tejto premisy. Nič nie je náhodné. Pre nepozorného človeka obyčajná bežná náhoda, nám však môže pripadať úplne celkom inak. Kardinál Suenes povedal:
„Boh nás miluje osobnou láskou, skrytou v hre náhod a druhotných príčin. Náhoda nie je nič iné, než Božie inkognito.“
Kardinál Suenes
Uvažujme nad touto pozoruhodnou skutočnosťou v jej viac, ako 200-ročnej histórii. Veľa sa toho vie aj v našom živote pokaziť. Veľa toho vieme pokaziť my sami. Neuváženými a nepremyslenými rozhodnutiami. Príčiny sú neraz subjektívne, ale neraz aj objektívne. Veľa toto ide pomimo nás, čo nevieme nijakým spôsobom ovplyvniť. V priebehu ľudského života, ale aj v priebehu jedného roka, v priebehu jedného dňa, či aj v zlomku sekundy sa toho vie veľmi veľa pokaziť. Dnes sú pokazené a narušené najmä vzťahy. Pandémia to ešte viac umocnila. Spoločnosť je veľmi polarizovaná. Pandémia sa stala nástrojom politického boja. Pred rokom sme z balkónov zdravotníkom tlieskali a dnes sú predmetov útokov. Prestali sme veriť odborníkom. Dosť dobre tomu nerozumiem. A často sa v tom strácam. Delíme sa na očkovaných a neočkovaných a pritom sa deliť vôbec nechceme. Názorom v tejto oblasti sa ozaj mnohé vzťahy narušili. A pritom tie sú veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Bez nich si svoj život nevieme predstaviť. Náš ľudský život je vlastne iba o vzťahoch. Doma v rodine, s priateľmi a známymi, so susedmi. Ide predovšetkým o ten vzťah všetkých vzťahov – k Bohu, k duchovným a kresťanským hodnotám. Tieto a ešte aj iné vzťahy v mnohom veľmi trpia. Sú kontaminované na rôzny spôsob. Vianoce sú veľmi vhodnou príležitosťou k ich očisteniu a náprave. Niektorého konkrétneho, na ktorom nám tak veľmi záleží. Počas roka, súc zaneprázdnení a zavalení všeličím, sme to jednoducho nestihli, či presunuli na „neskôr“. Mnohé sme aj mysleli a chceli, ale doteraz akosi nezvládli. Život je v posledných rokoch veľmi rýchly. Možno bude ešte aj rýchlejší. Nikdy by sme nemali nič takto „odkladať.“ Vianoce – to je viac voľna, viac času na zastavenie vo víre života. Viac času na zamyslenie a stíšenie. Vianoce vedia osloviť všetky naše zmysly. A prebudiť aj ten šiesty, tušenie toho tajomného a doteraz neodhaleného. Vianoce nám vždy „zavoňajú“ a my sme tak v mnohom poddajnejší pre zvesť z Božieho sveta. Kostoly v minulosti boli vždy plné. Ale iba nakrátko. Dnes v obmedzení na počet 30. Verím, že ich prežijeme aj takomto „móde“, keď v roku 2020 sme nemali žiadne spoločné „chrámové“ Vianoce. Počas nich vieme byť viacej empatickejší a už aj počas adventu prispejeme do nejakej zbierky. Ozveme sa tomu, komu sme sa možno dlho neozvali. Nielen kvôli sentimentu, ale kvôli tomu všetkému mystickému a záhadnému. Táto záhada je pre mňa nevysvetliteľná. V tomto smere sú Vianoce pre nás priam výzvou, ale aj apelom do všetkých našich narušených vzťahov. Je ešte čas napraviť to, čo je pokazené. Ako ten organ v Oberndorfe . A mnoho sa to pokazilo.. A nielen počas týchto sviatkov. Dokiaľ sme ešte tu, tak čas ešte vždy máme. Pokiaľ nám trvá čas milosti Božej. V našom pozemskom bytí ide o ten vzťah pre náš život najdôležitejší – náš vzťah s Bohom, skrze narodeného Pána Ježiša Krista, Prostredníka medzi nami ľuďmi a Bohom – ten „opraviť“ možné je. Možné v moci Ducha Svätého, nie vďaka našej šikovnosti. Veď u nášho Boha je všetko možné (Mt 19,26), že každú situáciu si On sám použije na svoju slávu. Problém môže premeniť na požehnanie. Máme o tom mnohé osobné skúsenosti. Zmeny a opravy toho pokazeného v našom živote môžu byť asi takým prínosom, ako Tichá noc do životov všetkých nás. Príbeh Tichej noci je v mnohom inšpirujúcim pre mňa pri oprave všetkého pokazeného a nefunkčného. Boh je vždy však na stráži. Z tohto dôvodu môžeme mať istotu, že v tomto smere z nášho snaženia nič nevyjde na zmar.