Nikdy sme sa nestretli. A predsa!

2. decembra 2021 uplynulo 122 rokov od úmrtia MUDr. Mikuláša Szontagha. Na Mikuláša – 6. decembra  si pripomíname deň jeho pohrebnej rozlúčky. Tá sa udiala práve na jeho meniny. Dovoľte v tomto adventnom čase venovať mu moju a našu vďačnú spomienku. Verím, že sa pridáte.. V deň pohrebu  bolo veľmi nepríjemné počasie, napriek takmer víchrici sa s ním prišli rozlúčiť mnohí. Kostolík v Novom Smokovci  (podľa dobových prameňov) bol zvonku celý potiahnutý čiernym súknom na znak smútku, do ktorého sa Vysoké Tatry ponorili.  Lekár, zakladateľ, ako ho neraz nazývame, pôsobil vo veľmi ťažkom pandemickom období, sám mal TBC, z ktorej sa dostal práve v tomto tatranskom prostredí. Bol skutočným Mikulášom pre tatranské prostredie, darom, možno doteraz stále ešte nedoceneným. V jeho živote nachádzame lásku na „tretiu“ – lásku k Bohu, k ľuďom, k prírode. 

MUDr. Mikuláš Szontagh (11.08.1843 – 02.12.1899) ma zo všetkých, aj ďalej spomínaných ovplyvnil  najviac. Vo svojom krátkom 56-ročnom živote sa veľmi zodpovedne postavil ku kapacite času svojho života. To mi na ňom veľmi imponuje. Modlitba žalmistu mohla byť aj jeho osobnou modlitbou: „Pane, uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ (Ž 90,12). Ako kúpeľný lekár mal každý deň veľmi náročný. Popri svojich mnohých aktivitách  v tých najrozličnejších oblastiach,  mal bohatým programom priam nabitý každý svoj pracovný deň. Večer mohol byť s rodinou, relaxovať povedané dnešnou rečou. Určite aj bol, ale po večeroch písal aj listy a vymieňal si korešpondenciu s Lajossom Kossuthom, ktorý bol v severnom Taliansku vo vyhnanstve, kam ho poslali Habsburgovci. Szontagh sa zaujímal o alpskú,  piemontskú a apeninskú flóru a Kossuth sa zasa zaujímal o tú tatranskú. To je iba skromný detail z jeho pestrej mozaiky každého dňa.  A ja dodávam – ešte aj to stihol , keď aj jeho deň mal „iba“ 24 hodín. Dnes sú rôzne kreatívne školenia ako umne narábať s časom, dr. Szontagh vedel s ním zaobchádzať aj bez jeho absolvovania. Je to múdrosť od Boha takto múdro využiť kapacitu času svojho života. Zanechal dielo, ktoré by nikto z nás nevykonal, ani keby sa dožil 100 rokov. A pritom aké technické možnosti mal Szontagh v čase svojho života a  aké úžasné možnosti máme my dnes. To ma na jeho živote priam fascinuje.  Tu vôbec nejde o techniku, ale o spôsob života a umné zadelenie času. Dynamika jeho každého dňa v živote bola naplno s výzvou biblického ap. Pavla: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“  (Ef 5,16)  Slovo vieme vrátiť späť, ale čas už nikdy nevrátime. Takú moc nemáme. A ani nikdy mať nebudeme. 

 To druhé, čo ma v jeho živote veľmi  oslovuje, je: osobná skúsenosť. Dr. Szontagh liečil svojich pacientov na základe svojej osobnej skúsenosti. V jeho diagnóze TBC, v tom čase veľmi rozšírenej, mu veľmi pomohla  zimná klíma Tatier, z ktorej – v tom čase ťažkej choroby,  sa  v Tatrách aj uzdravil. Preto na ne nedal nikdy dopustiť. Nespomínal tak ani na Davos, kde predtým pôsobil, ale priam velebil „liečivé“ južné svahy Tatier (na rozdiel od Poliakov, ktorí majú iba severné). Jeho spôsob uvažovania bol nasledovný – ak to pomohlo jemu, pomôže to aj iným. Keď otvoril prvú zimnú sezónu 1881/82 nikto ale do Tatier  neprišiel. Všetci sa báli v zime sem prísť. Bolo to v tom čase priam nemysliteľné. Najal si teda  70 dobrovoľníkov a zaplatil im zimný pobyt. Bol to múdry ťah a dobré rozhodnutie.  Živá reklama, ktorú pri rozbehu tak veľmi potreboval, ten dobrý chýr, ktorý pôjde ďalej, ako pomáha aj a lieči zimná klíma, nielen tá letná.  Ak máte osobnú skúsenosť, viete o nej presvedčivo povedať. Informáciu veľmi ľahko podáte ďalej. Nemusí vás k tomu nikto nejako špecificky pozývať, či priam nútiť. Nenecháte si ju pre seba. A to je dôležité posolstvo aj v tej duchovnej oblasti. Ak máte osobnú skúsenosť s Bohom, tak si ju určite neponecháte pre seba. Pre mňa, ako kazateľa Božieho slova  je to veľmi dôležité ešte aj inak. Pýtam sa, po akú mieru mám aj ja odovzdávať svoje osobné skúsenosti s Bohom svojim poslucháčom na prednáškach práve o dr. Szontaghovi tak, aby ich to chytilo za srdce a  oslovilo. Aby to bolo autentické a presvedčivé, nie nejaká naučená prednáška, ale živé posolstvo evanjelia Ježiša Krista do dnešnej doby. V konkrétnom čase a na konkrétnom mieste.

     Dovoľte spomenúť ešte aj iné výročia. 27. septembra 2021 uplynulo 67. rokov od úmrtia PhMr. Samuela Búľovského. 12. apríla 2021 uplynulo 46 rokov od smrti primára MUDr. Viliama Šimka. Ten prvý bol zakladateľ Nového Smokovca, klimatických kúpeľov, evanjelického kostola.. Ten druhý zakladateľ   samostatného Evanjelického a.v. cirkevného zboru vo Vysokých Tatrách (1950) a majiteľ prvej lekárne v najmenších veľhorách sveta, ktorú dal postaviť v roku 1933. Nikdy sme sa osobne nestretli, nemal som tú možnosť ani s jedným, ani s druhým.. Prišiel som až po nich..  A predsa! Veľmi ovplyvnili môj život. Možno viac, ako si uvedomujem. A  uvedomujem si to najmä  teraz – po viac, ako 30-tich rokoch môjho pôsobenia vo Vysokých Tatrách.  Obidvaja menovaní – MUDr. Szontagh a PhMr. Búľovský boli teda naši výnimoční evanjelickí  a.v. dejatelia a zakladatelia. Organizovali duchovno-náboženský život v našom tatranskom prostredí.  V našom cirkevnom zbore pestujeme  ich živý  odkaz viery, lásky a nádeje (1 K 13,13). Boli nosičmi Božieho posolstva, aj keď neboli duchovní v tom pravom slova zmysle. Pracovali v oblasti lekárstva a lekárnictva, ale tak práve ako na zdraví fyzickom,  im záležalo na zdraví aj duchovnom.  Na tom obzvlášť.. 

PhMr. Samuel Búľovský (6.1.1880 – 27.09. 1954) mal krédo, ktorým sa riadil počas celého svojho profesného, aj duchovného života:  „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“ Skúsenosti iných by sme mohli tak ľahko prevziať a zobrať za svoje a nerobiť tie isté chyby. Ale osobná skúsenosť  je nadovšetko.  Musíme sa neraz bytostne sami presvedčiť, že mnohokrát  sa pechoríme a úplne zbytočne. Pred tým nás varuje aj náš Pán vo svojej kázni na hore (Mt 5-6-7), keď vraví to známe: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto  bude vám pridané.“ Tento lekárnik, rodený demokrat, prvý povojnový predseda MsNV vo Vysokých Tatrách, člen Matice slovenskej, sa po roku 1948  utiahol do ústrania, pretože nový režim a najmä prevzatie moci nepovažoval za demokratické. Spolu s manželkou je pochovaný na cintoríne v Novom Smokovci. 

MUDr. Viliam Šimko (27.10.1897 – 12.4.1975) veľmi obľúbený lekár a primár v kúpeľoch v Novom Smokovci. Narodil sa v Turčianskom sv. Martine ako tretie dieťa martinského lekára Jána Šimka. V roku 1915 zmaturoval na gymnáziu v Trenčíne a štúdium medicíny začal v Budapešti.  V čase 1. svetovej vojny štúdium prerušil a pracoval v poľnej nemocnici pri Pijave. Po skončení vojny pokračoval v štúdiu v Prahe, kde bol roku 1922 promovaný. Najprv sa zamestnal doma v Martine, v septembri 1927 prijal miesto riaditeľa nemocnice v Brezne. V roku 1930 prišiel do Vysokých Tatier, kde sa začal špecializovať na pľúcnu chirurgiu. Z tohto dôvodu absolvoval študijnú cestu v Sommerfelde pri Berlíne u Helmuta Ulriciho, ktorý v tom čase patril medzi najlepších odborníkov   v terapii tuberkulózy. Osvojil si všetky druhy pľúcnych operácii, ktoré sa vtedy vykonávali. Jeho študijná cesta potom pokračovala vo Viedni, v Budapešti a ukončil ju v Prahe u profesora Jehličku. Takto vyzbrojený pokračoval v Novom Smokovci v liečebnom dome Royal Palace (dnešný Penzák) Patril medzi prvých, ktorý v Tatrách vykonával  náročné pľúcne operácie. V roku 1935 prešiel do dnešného liečebného domu Palace. Najprv bol zástupcom šéflekára dr. Mikuláša Szontagha ml. Neskôr sa stal primárom. Medzi pacientami a spolupracovníkmi bol oceňovaný nielen pre svoje odborné vedomosti, ale aj pre svoj ľudský prístup. V 50-tych rokoch minulého storočia bol degradovaný na sekundárneho lekára – a to až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1972. Zomrel po dlhej a ťažkej chorobe na Vyšných Hágoch 12. apríla 1975. Je pochovaný na cintoríne v Novom Smokovci. Jeho manželka, Marta, rod Búľovská bola dcérou nášho prvého zborového dozorca PhMr. Samuela Búľovského, zomrela v roku 1982. Veľmi príkladne sa o ňu do posledných chvíľ jej života staral brat farár Ján Grešo.  Hodno ešte spomenúť dve sestry MUDr. Šimka. Jedna bola vydatá za biskupa   Fedora Ruppeldta a druhá za ing. Fedora Droppu v Liptovskom Mikuláši.  V cirkevnom zbore zastával funkciu zborového poddozorcu (dozorcom bol Ján Korman) Vo svojej pracovni mal obraz „Vzkriesenie Jairovej dcéry“, dedičstvo po svojom otcovi, tiež lekárovi v Martine. Vtedajší mocní po roku 1948 „zasiahli“ a nedovolili mu, aby takýto obraz s náboženskou tématikou visel v jeho pracovni. Neposunul ho do svojho bytu, ale do kostola v Novom Smokovci. Je to jeho dar, ktorý nám ho pripomína  pri každej návšteve nášho „kapesního  kostelíka.“ 

     Títo naši traja  významní tatranskí evanjelickí dejatelia boli autentickí. Z tohto dôvodu boli aj veľmi presvedčiví, že na nich spomíname aj po viac, ako po polstoročí a viac, ako aj po jednom celom storočí. Tak autentickí smieme byť aj my – vo svojom živote, byť nosičmi posolstva – ako to vyslovil  emeritný generálny biskup  prof. ThDr. Július Filo na službách Božích v Novom Smokovci, kde  kázal  v nedeľu 3. novembra 2019 na text z 1. listu Tesalonickým 2, 9-12.  Vtedy sme si pripomínali 120. výročie úmrtia dr. Mikuláša Szontagha  seniora. Vyslovil mnohé pozoruhodné myšlienky, o. i. aj tú, že Božie slovo potrebuje dnes presvedčivých nosičov.  Aj našich evanjelických lekárov aj ne-lekárov, aj neordinovaných laikov.  Aj našu inteligenciu – vlastne všetkých!  V kázni podčiarkol tiež našu osobnú zodpovednosť za prijatú Božiu milosť  v našom živote. Dovoľte pridať ešte aj jeho úsmevnú myšlienku, že ak dr. Szontagh odpočíva  v krypte pod kostolom, ktorý dal postaviť,  tak z dôvodu, že chcel byť  určite účastný  každých služieb Božích v ňom konaných.   

    Pri kopaní základov prvej szontaghovej budovy v roku 1875 robotníci v zemi našli raritnú mincu. Strieborný peniaz  z čias Rímskej ríše s podobizňou veľmi obľúbeného rímskeho cisára Marka Aurélia (121-180). A tak som sa vlastne dostal k môjmu aj obľúbeného filozofovi, ktorý na brehu rieky Hron sumarizoval svoje dielo a zároveň sa vyrovnával so svojou smrťou. V slovenčine toto dielo vyšlo v nakladateľstve Martinus pod názvom: Hovory k sebe samému. Vrele ho odporúčam do pozornosti. V závere ponúkam aspoň  jeho dve  myšlienky, ktoré môžu aj nám pomôcť vysporiadať sa s našou vlastnou pominuteľnosťou.  „Život  je len krátke otvorenie a zatvorenie  očí. Je len na tebe, čo za túto chvíľku uvidíš..“  A ešte jedna: „ Nie smrti by sa človek mal báť, ale toho, že nikdy nezačne žiť.. Smrť sa nám smeje po celý život, prečo by sme sa my, nemali smiať jej?“